Radkova manželka a mama Miša, Veroniky a Raďa. Zoznam autorových rubrík: Rodinné striebro, Bakalári, Fejtóny, Pokrútené paragrafy, Moje bá-sničky, Politika a ja, Report, Moje povedačky, Evanjelium podľa..., Fotofejtón, Súkromné, Nezaradené
Sa ten čas riadne rozbehol. Nie a nie sa zadýchať. Koťuha, naberá na obrátkach. Takto pred rokom sme spomínali na koniec druhej svetovej vojny a už zemeguľa stihla obehnúť dookola svoju vymeranú trasu. Ani som nemala v pláne písať o druhej svetovej, ale...
Usadila som sa na moje obľúbené miesto v autobuse. Znalí vedia, že hneď za vodiča. Jedným okom driemkam, druhým rátam nastupujúcich. Jedna z mojich úchyliek. Všetko porátať. Sedemnástykrát zaznie protivné: "Priložte kartu." Dumem, že ja byť vodičom, zapchám mašinke ústa. Maximálne by mohla bliknúť na pasažiera, nie na vodiča, to dá rozum. Teda sedemnástykrát a moje počítanie prerušila pani Smreková.
Viem, že týmto článkom neuvediem veci na pravú mieru. Nemám ani ambíciu eskalovať napätie, aby bolo medzi nami ešte viac zloby a vzájomného osočovania, kto je spravodlivejší, kto to ako myslel a kto si čo má alebo nemá dovoliť. Píšem ho po dlhom zvažovaní, zaraďovaní spiatočiek a presviedčaní samej seba, že nech napíšu iní, vzdelanejší, kompetentnejší, znalejší... Lenže, ako už po toľkýkrát, moje dobre mienené rady samej sebe, napokon boli prekonané túžbou po objektivite a vyváženosti.
Napadá vám nejaká zľava v supermarketoch? Bolo to čosi oveľa, oveľa horšie. Stalo sa to úderom polnoci z 13. na 14. apríla roku 1950. Štátna bezpečnosť, Ľudové milície a Verejná bezpečnosť udreli s celou silou. Ako inak, od chrbta, pod rúškom noci. Päť rokov po nezmyselnej svetovej vojne, keď sa naša krajina ako tak spamätala z vojnových útrap, nastúpili otroci režimu, aby zlikvidovali mužské rehole. Biľag socialistického zriadenia. Bolo ho treba zničiť, vymazať. Zmizík však nefungoval. Jednoduchí ľudia nezdieľali názor novodobých otrokárov. Jedným z kláštorov, do ktorých rehoľníkov proti ich vôli internovali, bol aj kláštor v Podolínci. Obkolesili ho ostnatým drôtom, z kláštora urobili väzenie. Neorganizovaná vzbura ľudí bola potlačená. V Podolínci vraj boli najtvrdšie podmienky. Vyhladovaní kňazi naboso stáli na kamennej dlažbe. Nebola vojna, bol mier, ale štátna moc sa rozhodla ich zlikvidovať. Toto všetko si nájdete na nete, čosi včera utrúsili aj média. O čomsi inom som však chcela.
Môj kamarát Števo je riaditeľ detského domova, ktorého zriaďovateľom je Rímskokatolícka cirkev, Biskupstvo Spišské Podhradie. Ako šéf zariadenia pomerne často telefonoval s ekonómom biskupského úradu, Jankom Zentkom. Tak to bolo aj koncom roka 2008. Čosi bolo treba súrne vyriešiť a bez pomoci ekonóma to nešlo.
Možno nie som z Venuše a možno ani z Marsu. Iba také zatúlanča. Najdúch. Lebo nech robím, čo robím, raz sa na tom facebooku neviem zorientovať. Stále sa tam cítim ako prišelec, ktorý sa márne chce zaradiť. On, facebook, ma síce vyzýva hláškami typu, s Ivanom máte 40 spoločných priateľov, pridajte si ho medzi priateľov. Štuchnite Martina, pochváľte sa Mariánovi, pošlite správu Jánovi, staňte sa fanúšikom...
Nevedno, či si tieto riadky prečítate. Mám však zbožné prianie, aby sa tak stalo. Takže, o čo ide. Z Národnej rady SR vám doručili na podpis jeden zákon, ktorému vaším podpisom máte vdýchnuť život.
Moja tretia knižočka uzrela svetlo sveta. Tentokrát je to zbierka deviatich modlitieb tzv. krížovej cesty. Je to dielko, ktoré sa podarilo vydať aj za výdatnej pomoci zhora, menovite blahoslavenej sestry Zdenky (Zdenka, dík:-) Kniha má rozmer A5 a pri troche nadhľadu má sto strán. Jej vydanie odobrili aj cirkevné autority: Nihil obstat dal cirkevný cenzor, pán Alojz Frankovský a Imprimátur pán biskup František Tondra. A nemyslíte si, kniha má aj ekumenický rozmer. Na zadnej strane obálky je nádherná báseň Daniela Pastirčáka, ktorému tiež ďakujem, že mi dal na to zvolenie.
Zaiste ste viacerí pozerali včerajšie večerné televízne spravodajstvo. V krátkom šote dávali pohreb mladučkého gruzínskeho sánkara, Nodara Kumaritašviliho. Nemohla som sa ubrániť slzám. Ani nie tak nad neuveriteľnou tragédiou, ktorá sa stala (toto som už ako tak spracovala) ale nad posolstvom, ktoré sa s touto udalosťou spája.
Pondelky, napokon ako väčšina z vás, nemám veľmi v obľube. Po víkendovom oddychu sa ťažšie rozbiehajú nie len kĺby, ale najmä závity. Že sa môže aj pondelok vydariť, je skôr výnimka, ale výnimky slúžia na to, aby potvrdili pravidlo.
Je mrazivo. Pri pomníku sa pomaly zhromažďujú ľudia. On, pomník, je milosrdne učupený medzi vysokými tujami, ktoré musia rásť, aby schovali zub času i vandalov, ktorí na ňom zanechali svoje odtlačky. Mráz štípe, kabáty a čapice sú zrazu iba slabou náplasťou. Ľadové objatie, ktoré vanie od ľubovnianskeho hradu, preniká do špiku.
"Videl si to nešťastie vo večerných správach? Neuveriteľné. Zaspať som nemohla." "Videl. Zimomriavky mi behali po chrbte. A videla si aj tú ženu, čo ju vytiahli po siedmich dňoch? Priam zázrak." "Hej, videla. Normálne si spievala. Plakala som ako organ. Tak rada by som jej pomohla."
Dcérka už drala nohavice na základnej škole a syn bol v prípravke. Obaja sa domáhali súrodenca. Dcéra chcela sestru a syn brata. No nefungovalo to. Nik nevedel prečo, ale nemohla otehotnieť. Aj keď tak veľmi chceli. Rozbehnuté podnikanie naberalo na obrátkach, peňazí mali ako pliev. Už nie hlúpych pár tisíc na výplatu, ale sumy, z ktorých sa točila hlava.
Najprv sme sa smiali. Prečo prasacia, prečo nie prasačia. Teraz, keď už to máme takpovediac v ušiach, riešime závažnejší problém: čo s tým. Prvé príznaky boli ďaleko za mlákou. Nás sa to našťastie netýkalo a ak áno, tak iba tých, čo odniekiaľ prileteli a mohli byť s týmto ochorením v kontakte. Minulý týždeň mal v susednej dedine Kolačkov pohreb 21 ročný mladík, ktorý pomyselné hranice ľubovnianskeho chotára nikdy neprekročil. Až po smrti uňho potvrdili prasaciu chrípku.
Spočiatku ani nebolo veľmi plánované. Ale čo už, keď prišlo. Keď tá myšlienka vo mne dozrela, začala som sa naň veľmi tešiť. Leží v spálni. Moja druhá kniha. Kým prvá sa narodila úplne poľahky, až som neveriacky krútila hlavou, tentokrát to bolo riadne ťažké. Ojojoj, a ešte aké. Ponajprv bolo treba dať všetko dohromady, zozbierať, poukladať. Potom osloviť cenzora. Už len pri vyslovení tohto slova sa mi podlamovali kolená. Keď mi ho na synode (ktorej som členkou za laikov) náš pán farár ukázal, asi som sa aj zmenšila. Laik napísal modlitby, ktoré sú primárne určené kňazom. Trúfalosť? Pane Bože, daj, nech ma hneď nezruší. Nezrušil. Vypočul, prečítal, podebatoval a napokon vydal kladný cenzorský posudok. S tým som sa vybrala za biskupom a stal sa ďalší malý zázrak, udelil mi Imprimatur. Pomocný biskup mi dokonca napísal úvodné slovo. Wow! Potom to ešte Hermana ohrabala od chybičiek a trápenie pokračovalo u vydavateľa. Kvôli finančným problémom to bolo ťažké. Deň D však predsa len nastal a knižka s názvom Eucharistia, počúvam..., uzrela svetlo sveta. Obsahuje 77 modlitieb - adorácií, ktoré s malými výnimkami pokrývajú štvrtky cirkevného roka. Želám ti šťastný let, dieťatko.
Keď pukali obruče východného bloku, bola som na materskej. Televízor šiel nonstop. Bolo to neopakovateľné, krásne. Predsa bolo čosi, čo mi na oných prenosoch prekážalo. Keď prichádzali pred mikrofón rôzni známi ľudia zo Západu a upozorňovali na riziká: Ste len na začiatku, dajte si pozor, aby ste si to nepokazili, eufória opadne, nebudete to mať jednoduché... Najradšej by som ich bola vypoklonkovala. Nech idú odkiaľ prišli, my vieme svoje, sľúbili sme si lásku, sľúbili pravdu vravieť len... sme Slováci, holubičí národ.
Žalobca: občan zmluvnej strany, domáhajúci sa ochrany základného ľudského práva Žalovaný: zmluvné strany, nerešpektujúce článok 2 ods. 1 Dohovoru
Sobotný večer. Skoro tuctový. Oprané, vyžehlené, koláč upečený, prach utretý, dokonca aj kapusta začína uľavovať zo suda svoje prvé vzdychy... čo ešte chýba k sobotnej idylke ? Junior nenápadne oznámi, že zajtra by už rád odišiel ráno o 8,20. Prečo tak skoro?Zabolelo to.
Odpusťte mi ten výraz, ale jemnejší mi na um neprichodí. Zrejme väčšina z vás, ak nie všetci, poznáte farebné pozvánky, ktoré pri vyberaní pošty vypadnú spomedzi obálok. Muži dostanú zadarmo sadu nožov (do chrbta) a ženy valček (medzi oči).
Keď jej zomrela mama, bola malé dievčatko. Pamätá si z tých čias málo a aj za to málo sa hanbí. Vytušila, že na pohrebe bola stredobodom pozornosti (všetci ju chceli pritúliť, pohladkať) a tak sa aj správala. Vystrájala, bola roztopašná. Netušila, čo je smrť, čo pohreb, nebolelo to. Zanedlho zomrel aj otec. Zostala na tom svete sama ako prst. Ale iba nakrátko.
