Radkova manželka a mama Miša, Veroniky a Raďa. Zoznam autorových rubrík: Rodinné striebro, Bakalári, Fejtóny, Pokrútené paragrafy, Moje bá-sničky, Politika a ja, Report, Moje povedačky, Evanjelium podľa..., Fotofejtón, Súkromné, Nezaradené
Na úradníkov sa väčšinou na tomto blogu nadáva. A nie len tu. Je to čosi ako národný šport. Zakaždým ma zamrzí, keď si prečítam tvrdú kritiku, pri ktorej vytuším, že kritizovaný je v tom nevinne a kritik, tváriaci sa, že pojedol všetku múdrosť sveta, má na hlave maslo. Aj medzi úradníkmi sú špičkoví odborníci, ba čo viac, dobrí ľudia. Je to ako v každej inej skupine ľudí. Posúďte sami, či možno úradníkov hádzať do jedného vreca.
Občas si pripadám ako jeden zo šmolkov; ten čo bol zo zásady proti. Nesúhlasím a nesúhlasím. Mne vystačia pekné tepláky a žiadne porady; tobôž tie dvojdňové nemusím. Avšak, stalo sa. Ja mienim, ktosi hore zmenil.
Nuž, neviem, čo si mám o kauze „záchranky“ myslieť, ale je fakt, že to začína riadne smrdieť. Po večerných televíznych novinách určite.
Takí boli perfektní. On ukážkovo pozorný, s kyticou nádherných ruží, pretancovaný, zniesol by jej modré z neba. Ona vysmiata, krehká, šťastná po odohranom predstavení..., lebo si donekonečna majú čo povedať. D-o-n-e-k-o-n-e-č-n-a. Ideálny pár. A ešte niečo, vlastne niekto: ich malý syn, ich veľké šťastie, ich mocné spojivo.
Neviem prečo je to tak. Možno to máme v génoch, možno sme sa už tak narodili a za to nemôžme. Bez pohody, bez úsmevu.
Moji milovaní čtenáři. Včera nám začala dovolená. Nic nové pod slnkom. Ale jaká, pánečku, dovolenka. Mezinárodní majstrovstvá české republiky v motokrosu. Pre upřesnení, celé sa to udialo v Šumperku. Usaďte sa a čtěte ďalej, pointa bude v závěru.
Večer po televíznych novinách napätie v rodinách rastie. Konzumenti konzumu na chvíľu prestanú pučiť pukance, pivo voľným (s)pádom steká po mastnej brade a prsty zúrivo ťukajú do mobilu ľahko zapamätateľné číslo. Všetci vypliešťajú oči na obrazovku, dúfajúc, že z gelových pier zaznie práve ich meno. Dnes to určite vyjde. Hlúposť. Nie je to tak. Scenár sa nenapĺňa. Slovač ten program až tak „nežerie." To bolo len trápne prianie organizátorov esemeskového biznisu. Vsadili na túžbu chlapov vlastniť kabriolet, na túžbu mladých, byť extravagantný, na túžbu žien po červenom aute. Stačí poslať jednu jedinú esemesku a ste v hre. Ibaže človek mieni... Tuším sa niekto poriadne sekol.
Ta sme še dočkali, abo jak še rečuje na vychodze, čim horši to dopadňe, ta tym ľepše. Ta ja ňeznam, abo som ja dočista glupa, abo budze koňec šveta, jak še piše v totej Apokaľipše. A ja glupa ňe som, to znam doista. Priklad napriklad mi minule taky maly smarkaty cigančik povedzel: "Teta, aká ste pekná, nekúpite mi rožok?" Ta ľen glupi by nekupil, ked ho pochvaľa. Ja pridala i jogurt k temu.
Vedome sa začínam vyhýbať politike. Čoraz viac som presvedčená, že to ani zďaleka nie je „ferovka.“ Občan je pre väčšinu politikov zaujímavý iba ako volič. Potom už nie. Potom už nech drží hubu a krok. Dnes som sa zrážke s politikou nevyhla. Priam som počula škrípanie bŕzd pri čítaní článku na SME.
Paľko už predpoludním okúňal pred domom. Pokazený zvonček na bránke mu to vôbec neuľahčil. Musel byť trpezlivý. Konečne ktosi z domácich vyšiel von. „Teta, dáte mi bicykel? Šiel by som na ulicu.“
Zvykne sa to robiť na Silvestra. Bilancovať. Odpočet kladov i mínusov, debetov i kreditov, pre i proti. Nemám rada takéto povinné jazdy. Chýba tomu napätie, moment prekvapenia, nehovoriac o absencii nehy, láskavosti. U mňa takéto kroky dozrejú znenazdania, naoko nelogicky.
Uplynulo odvtedy pomaly 300 hodín. Bola nádherná. Ako nevestin závoj, pamätáte? Obsypaná bielou krásou a šteklivou vôňou, ktorá lákala nie len operencov, či hmyz, ale aj naozajstných dospelákov, ktorí sa na chvíľku zázračne zmenili. Hrabličkám a gúľajúcej sa pneumatike sa prekrížili súradnice. Pamätáte?
Väčšina z nás je dnes doma. Nikam sa nenáhlime. Postele sú ešte neustlané, káva zatiaľ rozvoniava iba v myšlienkach. Slnko sa zľutovalo a spravilo si siestu za obláčikom, aby mohlo o chvíľu ešte zvedavejšie nakuknúť. Rozmýšľam. A je mi clivo. Je 8. máj. Kto si ešte spomenie?
Pomedzi zatiahnuté žalúzie sa drzo začali predierať slnečné (alebo slnecné?:-) lúče. Ešte nie, prosila som. Márne. To iba Nastenka z Mrázika mala takú moc. Je síce pravda, že ona ostošesť štrikovala a ja som iba chcela dosnívať sen o plnom vedre voňavých čučoriedok, ktoré sa nevdojak ocitli na našom kuchynskom stole.
Opäť sme sa zas raz prebudili. (Iba?)Košickí policajti ponížili ľudské práva mladých delikventov. Odhliadnime od rasovej príslušnosti výtržníkov. Národ je rozdelený na dve polovice. Pery prísne zomknuté, päste nie a nie povoliť. Jedni vidia deti, ktorým policajti ublížili, druhí policajtov, ktorí bez okolkov vykonali (ne)spravodlivú vendetu. Čo s tým? Na blogu som sa to, bohužiaľ, nedozvedela. Samé krikľúnstvo.
Nebola mojou kandidátkou. Vlastne som v druhom kole ani kandidáta nemala. Na môj vkus až príliš zabalené vety do ružového papiera a podávané na striebornom podnose. Nemám také rada. Tiež mám rada slušnosť, ale nie takú všeobjímajúcu. Kdesi čosi vo mne zavŕta, taký malý červík pochybností a potom už len hlodá a hlodá. Takto som rozmýšľala do volieb. A teraz?
Správy o nešťastiach už pomaly ani nevnímame. Najmä tie, ktoré sa stanú ďaleko od nás. Články na túto tému preletíme očami, v duchu povzdychneme, ale život zvyčajne beží ďalej. Akýsi zlomok zamyslenia, že čo keby sme tam boli my, alebo ktosi z našich blízkych. Nie, nie, nerozmýšľajme tak. Pred pár dňami aj v našej tlači prebehla správa o leteckom nešťastí v USA. Nič mimoriadne. Iba 14 ľudí na palube. Čo to je oproti haváriám veľkých dopravných lietadiel. Náš rodinný priateľ nám poslal preklad článku, ktorý o leteckom nešťastí uverejnili americké noviny. S jeho súhlasom preklad uverejňujem aj na svojom blogu. Poznámka: v SME - http://www.sme.sk/c/4362337/pad-lietadla-v-montane-zrejme-zapricinilo-pretazenie.html
Fakticky. Možno mi neuveríte, ale verte, dejú sa občas sa zázraky. Aj včera večer sa jeden udial priamo v našej obývačke. Puškárová s brilantným mejkapom, britkým slovníkom a brisknou komunikáciou a oproti nej, dva holuby. Až sa mi žiada povedať, dvä holúbätka.
Život človeka je poprepletaný dátumami. Asi ako vrkoč. Poďme ten vrkoč spolu trochu porozplietať. Ako to pri vrkočoch býva, sú zväčša spletené z troch tenších zväzkov. Pri rozpletaní musíme začať z opačného konca.
