Michala Hudecová
The answer my friend is blowing in the wind...
Začal sa deň. Zasa. Asi tam budú mať niekde hniezdo. Priletia hladné každé ráno ako také kukučky a už len ham ham ham, papááááť.
Pomaličky sa zakráda do voňavého ticha presýteného myšlienkou. 33xrok a stále je občas mladá. Hudbu musí, rada posedí s Wildom a ostatnými. Plakala pri Breaking the waves. Keď sneží spomalí. Neodolá dobrému pivu. Keď bežať tak dlho a ďaleko... Zoznam autorových rubrík: Myshlím, Čítam-Cítim-Žijem, Virturtuálne rozhovory, Vypadnuté z denníka, Z okna oproti, Nezaradené
Začal sa deň. Zasa. Asi tam budú mať niekde hniezdo. Priletia hladné každé ráno ako také kukučky a už len ham ham ham, papááááť.
Koľko ich máš na perách? Hodvábne dotyky pier, dokonalý prejav zblíženia a blízkosti. Keď ich všetky dnes nerozdáš, prenesieš si ich do nového dňa ako neprevolané minúty? Či nepredvolané minúty šepkajúcej túžby? Topievaš sa v hĺbke bozku alebo len prekreslíš chuť svojich pier na druhé ako pôsobivé grafity svojej chuti?
Čítam si tú pohľadnicu znovu a znovu a stále neviem...Možno si ju mám len pozrieť a nečítať...Nemôžem si pomôcť...
Jedna krásna víla mi pripomenula nádhernú pieseň...Spomenula som si, ako sme raz mali na angličtine napísať esej o počasí...som trdlo, aha:
Dobrý večer priatelia vybehnime na polia čaká nás dlhá noc plná melódie chyťme flauty saxofón rozihráme dáky tón nech lesné víly tancujú*… .....
Brat mi v piatok pri pive vraví „ty píšeš samé depky“. Tak som sa praskla po vrecku a tu ho máš, brácho!
Tak takto sa to skončiť nemalo! Takto nie!!!Trasiem sa, nevnímam slzy, mám v bruchu dieru, v hlave tupé húúú...
Prší.Prečo to zas robíš? Lebo prší...Neoblbuj metaforou, oblbovala si tou smiešnou baretkou, keď si mala 10...Dážď čistí dušu....Tak dobre.
Sú krásne...túlavé mačky. Mesto spí, ja nie, ešte chvíľu chcem počúvať to ticho...
Asi som stále dieťa...alebo ním nechcem nebyť...neviem ním nebyť...chcem ním byť...som...aspoň kúsok...
Výborná. Naozaj výborná kniha. Kto apoň jedenkrát neochutná naozajstnú „kečtventydvojku“ nevie čo je život…
Sú chvíle, keď človek prichádza bližšie k sebe. Unesie ho príjemný pocit súzvuku a zdieľania seba samého. Ocitne sa v najjemnejších pavučinách seba samého a v opojnom uvoľnení sa necháva uniesť až do splynutia. Niekedy len pár sekúnd...
Tak sa stretli. Každý na správnom mieste, každý presne v správny čas.
Úžasné príbehy, keď nezavriem oči…Či zavriem? Jazda elinou číslo napríklad aj 12, knihu nevyberám, nech sa Obratník Raka aj v taške obráti…
Pouličné lampy, patrónky ticha noci nežne si svietia a nevtieravo načúvajú dokonalej nekonečnosti skrytej do melódie zaľúbených bláznov schovávajúcich svoj svet pod sklopené viečka. Nevinné a túžobné zimomriavky neznámych okoloidúcich.....
Niekedy mám pocit, že sme už zabudli vychutnávať. Život začal letieť prirýchlo a my si ani neuvedomujeme, že nám vejú vlasy. (Igor: „Nech ti vejú vlasy!“ Ach, si taký zaneprázdnený, aj tak dúfam, že vejú...). Len tak sa zastaviť, nechať myšlienky ťarbavo sa tmoliť všetkými smermi a bahniť si v príjemnom pocite bez zadných vrátok, ktorými nekontrolovateľne vypadávajú úlomky z pôžitku. Zádrapčivé myšlienky a nevítané výčitky odfúkne príjemná bezstarostnosť a túžba nepustiť sa okamžiku...