Odmala vnímam, aký farebný je svet okolo mňa...Moje knihy:Náš pes (je) HUNCÚT (2018, knižka pre deti)Ryšavky (2018, knižka pre deti)Keby som mal brata (2017, knižka pre deti)Túto noc nezaspím (2015 - 2. vydanie, román zo študentského prostredia)Prázdniny s Huncútom (2013, knižka pre deti)Kašlem na život bez lásky (2010, spoločenský román z prostredia drog)Túto noc nezaspím (2008 - 1. vydanie, román zo študentského prostredia)Špalda, pšeno, pohánka... (2014, kuchárska kniha) Zoznam autorových rubrík: Postrehy, Rôzne, Osobné, O škole (veselo i vážne), Politika (názory), Poézia, Haiku, Próza, Fotopríbehy, Túto noc nezaspím/román, Kašlem na život bez lásky/romá, Prázdniny s Huncútom/pre deti, Moja kuchárska kniha
Jednoducho, prestala som veriť. Že sa niečo zmení, zlepší, napraví. Veď keď po rokoch stretnete človeka, ktorý bol väčšinou „ľudu" odvolaný pre neschopnosť, ktorý musel zo svojho postu odísť, lebo absolútne nespĺňal žiadne z kritérií na výkon svojej funkcie (iba ak to, že bol v správnej strane), a ten človek - vysvitne - bol opäť poverený najvyšším rozhodovaním v danej oblasti (lebo je opäť v správnej strane!), to ma od účasti vo voľbách odrádza.
Sedeli sme úplne vzadu sledujúc jeden z najdôležitejších okamihov slávnostne odetého páru. Dvaja mladí ľudia sa rozhodli, že svojím ďalším životom chcú kráčať odteraz spolu. Už iba pár minút ostáva do chvíle, keď svoje rozhodnutie spečatia slávnostným sľubom pred Bohom a všetkými prítomnými. Vnímam zvuk slov, hudby a... vzlykov.Ako to, že najkrajšie a najradostnejšie okamihy svojich životov prežívame my, matky, so slzami v očiach? Veď by sme sa mali predsa radovať! Ibaže my vo svojich vnútrach plačeme.
Nepatrím medzi tých, čo radi a často menia svojich lekárov. Raz za čas sa však takéto niečo prihodí každému. Tá chvíľa si počkala aj na mňa. Zrazu som sa ocitla v situácii, keď som bola prinútená poobzerať sa po novom odbornom lekárovi.
Náhodou som sa stala súčasťou búrlivej diskusie. Jeden mladý muž, mohol mať tak dvadsať, možno trochu viac, vyjadril sklamanie nad skutočnosťou, že externí študenti budú musieť za svoje štúdium platiť - a to bez výnimky. Ktosi z nás (bolo nás viac) oponoval: A čo je na tom? Prečo by nemali?
Prvý nás zbadal on. Zastal uprostred kroku, zdalo sa, že zneistel. Zrazu nevedel, čo urobiť. Či dať povel na útek, či len tak zostať stáť a bez jediného pohybu striehnuť na reakciu potenciálneho útočníka. Na našu reakciu.
Zdá sa, že zorientovať sa v spleti obrovského množstva mliečnych výrobkov a mlieka samotného nie je vôbec jednoduché. Čo z toho všetkého je najvhodnejšie pre mňa a pre moju rodinu? Aké mlieko mám vlastne kupovať? Alebo mám dať prednosť mliečnym výrobkom? A ak, tak ktorým?
Po absolvovaní jednoduchého vyšetrenia sa stará pani obliekla a v rozpakoch otvorila peňaženku. Vybrala prvú bankovku, čo jej prišla pod ruku a povedala: „To je pre vás, pán doktor. Chcela som vám priniesť bonboniéru, no zabudla som ju doma. Mrzí ma to, viete, to ten môj Alzheimer," pokúsila sa zavtipkovať. Potom položila na stôl papierový peniaz a dodala: „Tak prijmite odo mňa aspoň pár korún na kávičku, keď už som taká zábudlivá..."
Hneď z rána sa ukazoval nádherný deň. Škoda ho nevyužiť, povedali sme si a hneď sme sa aj rozhodli. Pôjde sa lyžovať. Chvíľku trvalo, kým sme sa dohodli na destinácii. Los padol na Príslop, menej známy svah vo Vrátnej doline. Už roky sme tam neboli, akosi sme naň pozabudli. V ten deň sme si však na slnkom ožiarený kopec razom spomenuli.
Keď som na tomto blogu začínala, povedala som si, že sekcii politika sa budem vyhýbať. Dnes som sa však rozhodla svoju zásadu porušiť. Lebo, pán Mikloš, „odtiaľ-potiaľ". Nič proti Vašej osobe nemám, no voči niektorým Vašim rozhodnutiam dôrazne namietam. Porušujete nimi zásadnú vec, na ktorej je založená demokracia ktoréhokoľvek štátu, nielen toho nášho. Rovnosť všetkých ľudí - občanov danej republiky - je totiž zakotvená v ústave každého skutočne demokratického štátu.
Kde sú tie časy, keď sme museli stáť v rade na mandarínky či banány, keď sme kupovali toaletný papier do zásoby, keď sme v piatok poobede čakali na mäso, aby sme si v nedeľu mohli dať klasický bravčový rezeň a hovädziu polievku? Vyzerá to tak, že sú už nenávratne za nami a že momentálne máme všetkého dosť. Takmer na nič už netreba čakať, všetko sa dá zohnať a všetko sa dá kúpiť. Až na jednu maličkosť.
Kráčala som po ulici za tou dievčinou už dobrú chvíľku. Bola vysoká a štíhla, jej chôdza bola svižná, no elegantná. Všimla som si, že je dobre oblečená a aj to, že je na nej niečo nezvyčajné. Aj iní si to všimli, nielen ja. Podchvíľou sa za ňou niekto obzrel. Čosi ma nabádalo pridať a pozrieť sa jej do tváre. Zistiť, čo je na tej dievčine také zaujímavé. Predĺžila som krok a zrýchlila. Keď som už bola na jej úrovni, pozrela na mňa. Hneď som ju spoznala. Mišku, čiernookú dievčinu z neďalekej stajne. Kedysi dávno sa tam chodievala starať o jedného koníka. Vtedy to bol pravdepodobne jej jediný priateľ. Väčšina detí od nej bočila. Zdala sa im zvláštna, bola iná ako ony. Tichá, pracovitá a utiahnutá. A ešte niečo. Miška - dievčina rómskeho pôvodu - bola už vtedy mimoriadne rozumná a bystrá.
Do banky, kde som práve niečo vybavovala, vstúpila stará pani. Zastala hneď pri dverách, nevediac, ktorým smerom sa pustiť. Hneď mi bolo jasné, že nie je pravidelným návštevníkom takýchto inštitúcií a že sa tam necíti vo svojej koži. Po chvíľke váhania sa rozhodla. Vybrala si najbližší pult - ten môj - a pristúpila.
S našou poslednou dovolenkou u bratov Čechov sme tentoraz neboli spokojní. Napriek tomu, že sprvoti vyzeralo všetko lákavo a zaujímavo. No iba chvíľku. Hneď počas cesty do našej cieľovej destinácie - Jeseníkov na Morave - sa začalo všetko kaziť.
Pred pár dňami som sa ocitla v zábavnej situácii. Opäť sa potvrdilo to, čo platí odjakživa. Že história sa opakuje. S maličkými odlišnosťami. Menia sa jej hlavní aktéri.
Každý deň nachádzam v schránke nejakú poštu. Zväčša položím všetko na stôl s tým, že si ju prezriem neskôr, keď bude čas. Včera som však „vybočila z normálu". Do očí mi padla veľká červená obálka. Vzala som ju do rúk a zvedavo skúmala, čo sa v nej skrýva. Pekne napísaná adresa jasne hovorí, že patrí mne. Dve známky zas to, že pisateľ pochádza z Ameriky. Presnejšie, z USA. Nič viac sa z nej nedalo vyčítať, a tak som ju, po krátkom bezvýslednom pokuse uhádnuť, kto mi vlastne píše, otvorila.
„Stretla som svoju mamu," pochválila sa pred Vianocami jedna naša žiačka. „V novootvorenom nákupnom centre," dodala. Aj to nám prezradila, že mama o ňu nestojí. „To sa ti iba zdá," neverili sme jej. "Každej mame záleží na svojom dieťati, určite sa mýliš." Nemýlila sa.
Cez víkend som bola nakupovať a presvedčila sa, že do Západu, o ktorom sme kedysi dávno - ešte pred Nežnou revolúciou - tak intenzívne snívali, nám ešte niečo chýba. Napriek tomu, že tovaru bolo dosť, cítila som sa ako na Slovensku. Na starom Slovensku. Na vine bolo moje nie veľmi honosné oblečenie, ktoré som mala na sebe (aby som sa mohla rýchlo presúvať po meste).
Deti nie sú hluché, to vonkoncom nie. Aj keď sa zdajú byť totálne zaneprázdnené, aspoň jedno ucho majú vždy v pohotovosti. To zistíme väčšinou neskôr a - ako na potvoru - v tej najnevhodnejšej chvíli. Aj pani učiteľky jednej nemenovanej škôlky sa o tom presvedčili.
Včera som dostala jednoduchú úlohu. Kúpiť akési tesnenia. Fajn, povedala som si, stavím sa po ne v novootvorenej predajni hneď vedľa. Načo by som sa terigala do mesta, keď mám všetko rovno pod nosom. Ešte aj parkovať sa tam dá.
