Jaroslava Kuchtová
Kašlem na život bez lásky (román)
1. kapitola
Odmala vnímam, aký farebný je svet okolo mňa...Moje knihy:Náš pes (je) HUNCÚT (2018, knižka pre deti)Ryšavky (2018, knižka pre deti)Keby som mal brata (2017, knižka pre deti)Túto noc nezaspím (2015 - 2. vydanie, román zo študentského prostredia)Prázdniny s Huncútom (2013, knižka pre deti)Kašlem na život bez lásky (2010, spoločenský román z prostredia drog)Túto noc nezaspím (2008 - 1. vydanie, román zo študentského prostredia)Špalda, pšeno, pohánka... (2014, kuchárska kniha) Zoznam autorových rubrík: Postrehy, Rôzne, Osobné, O škole (veselo i vážne), Politika (názory), Poézia, Haiku, Próza, Fotopríbehy, Túto noc nezaspím/román, Kašlem na život bez lásky/romá, Prázdniny s Huncútom/pre deti, Moja kuchárska kniha

Niekedy ich už máme dosť. Stále nás chcú komandovať, musíme ich poslúchať, nepočúvajú naše dobré rady. Možnože sú starší, múdrejší a rozumnejší, no musia nám to dávať najavo?! Kým nás oni poučujú, my po nich zbierame rozhádzané oblečenie, zametáme blato, lebo sa opäť neprezuli, žehlíme ich košele. Robia si čo chcú - a my im to musíme tolerovať. Nielen to. Muži našich životov zavše aj chrápu!

Na Majku a Julku si spomeniem vždy pred Vianocami. Vidím ich pred sebou ako dnes. Dve drobné zakríknuté dievčatká, čo sa takmer nikdy s nikým nerozprávali. Vždy sa však slušne pozdravili, aj keď ich pohľad zamieril potom do zeme. Majka s Julkou bývali hneď vedľa. V rodine otca alkoholika.

Také bolo rozhodnutie dievčiny, ktorá v tichosti pomýšľala na odchod z tohto sveta. Predčasne a dobrovoľne. Veronika sa rozhodla zomrieť. Naozajstná a skutočná Veronika - nie tá Coelhova. Mladé a pekné dievča, ktoré som poznala. Mala iba pätnásť... Často na ňu myslím. Aj na to, aký je život niekedy krutý. Ako to, že dopustí, aby rodič musel pochovať svoje dieťa?! Ako je možné, že sa zrazu človek, tvor mysliaci, rozhodne k niečomu tak strašnému? Že už nechce viacej žiť, že už nestojí o krásy a radosť pozemského bytia, o nič z toho, čo akoby zázrakom dostal už pri svojom narodení?

Na tom rodičovskom združení sme sa zdržali poriadne dlho. Riešila sa sťažnosť rozčúlenej matky na vyučujúcu, ktorá sa zachovala vrcholne nepedagogicky voči jej synovi.

Dobrí ľudia ešte žijú! Presvedčili sme sa o tom nedávno v južných Čechách. Hlásili pekné počasie, a tak sme sa rozhodli predĺžiť si víkend a venovať ho okrem spoločenskej akcie, na ktorú sme boli pozvaní, aj cyklistike.

Keď chladnička mojich rodičov začala už po troch týždňoch opäť hlásiť, že ju treba rozmraziť, pohár mojej trpezlivosti pretiekol. Nie, nebudem už viacej tvojím otrokom! Kúpim im novú, rozhodla som sa v tej chvíli. A to okamžite! Veď nie je nič jednoduchšie, ako skočiť do obchodu a vybrať si. Chladničiek tam majú celú fúru.

Na známosť sa svetu dáva, že sa v sobotu dňa deviateho októbra roku Pána dvetisícdesať, pri všetkej počestnosti, za účasti štyridsiatich jazdcov a koní na Panstve lietavskom jazda sv. Huberta konala. Urodzené panstvo i ľud poddaný sa krásnemu počasiu tešili, výborným gulášom hlad zaháňali a po zotmení na Poslednom súde hriešnikov spravodlivo odsúdili. Potom sa spoločne páni so služobníctvom až do skorého rána na svojom zámku veselo zabávali. Túto zvesť Panstva lietavského do celého kráľovstva urodzený gróf Brezanský a Master 1. Lotu kráľovskou poštou posiela. Lovu zdar!

Toto bola jedna z otázok, ktorú som položila niekoľkým triednym previnilcom. Recidivistom - ktorí boli vedením školy už neviem koľký raz prichytení pri fajčení. Fajčenie v priestoroch školy je prísne zakázané, ani len pedagógovia nemajú také čosi povolené. Ak sa toto nariadenie poruší, priestupok musíme riešiť. Okamžite. Ja som sa do toho pustila pred celou triedou.

Kedysi boli študenti iní. „Neblicovali" tak veľa ako dnes. Do školy sa normálne tešili. Lebo v škole bolo veselo. Aj učitelia boli iní. Mali pochopenie pre študentské výčiny a nechýbal im zmysel pre humor. Tí dnešní ho už stratili. A to je škoda. Veď koho baví počúvať celé hodiny len na vážne témy?! Vtipne podaná historka či príbeh zo života dokážu zaujať lepšie, vtedy sú všetky uši nastražené. Z takto prezentovaných životných skúseností si študent zapamätá viac ako z fádne podaných faktov.

Včera som išla na obed neskôr ako zvyčajne. Nestíhala som, a tak som do jedálne dorazila tesne pred záverečnou. Jedáleň už bola takmer prázdna. Okrem detí z neďalekej špeciálnej školy tam už nebol nikto. Niekedy ich tam stretávam, spolu s ich vychovávateľkou. Aj keď sú to deti s diagnostikovanými problémami, nikdy nevyrušujú a vždy sa správajú veľmi disciplinovane. Celkom sme si na ne zvykli a, pravdepodobne, aj ony na nás. Napriek tomu, že väčšina z nich je rómskej národnosti.

Na chlapca (dnes už muža) a na túto historku som si spomenula úplne náhodne. Zbadala som jeho meno v pripravovanom bulletine školy. Ktovie, ako sa má... Je z neho úspešný muž? Ale áno, určite je! Veď už vtedy vedel, že v živote sa nesmieme vzdávať! Akákoľvek neriešiteľná úloha stojí pred nami, vždy sa dá (a treba ju) riešiť! Aj keď všetko vyzerá beznádejne, nemusí to tak byť. Nejaké východisko musí predsa existovať...Pri pohľade na jeho meno som si spomenula na svoje prvé maturity. A na tento príbeh...

Po smrti svojho majiteľa zostal Nero sám. Družka jeho pána sa rozhodla, že ho viac nechce, a tak ho vyhodila. Na ulicu. Márne sa pokúšal dostať do domu, dvere dovnútra zostali preňho navždy zatvorené. Spolu so svojím pánom stratil Nero aj svoj domov. Stal sa z neho túlavý pes.

Svedkom toho „incidentu" som sa stala úplne náhodne. V jednej malej predajni potravín, kde každý deň okolo tretej poobede vozievajú čerstvý chlieb. V ten deň však chlieb akosi meškal. Predajňa bola plná postávajúcich ľudí, ktorí tam prišli z rovnakého dôvodu ako ja. Iba sa motali medzi regálmi a krátili si čas čakania prieskumom tovaru na poličkách. I keď sa sem-tam prehodilo zopár slov, bolo tam celkom ticho. Až zrazu...

alebo ináč: Zážitky z našich domácich reštauračných zariadeníalebo ešte ináč: Ako sa dá (a aj nedá) podnikaťDnes si už život bez pravidelnej návštevy reštaurácie nevieme predstaviť. Niekedy sme spokojní, inokedy menej. Napriek tomu, že sa úmerne k dopytu zvýšil počet zariadení tohto druhu, denno-denne sa stretávame s množstvom paradoxov, poukazujúcich na meniaci sa charakter myslenia súčasného podnikateľa v tejto sfére. Tí múdrejší už pochopili, o čo ide. O tú najdôležitejšiu a najzákladnejšiu vec: že úspech biznisu je založený na jasnom a stručnom hesle: „Náš zákazník - náš pán!" No stále ešte existujú aj menej múdri. Tí buď bojujú o prežitie, alebo sa budú musieť zobudiť.Na tomto mieste predkladám niekoľko smutno-zábavných postrehov z našich domácich reštauračných zariadení. Ako sa dá (a aj nedá) podnikať:

Ja áno. Zamerali ma kúsok pred značkou „Koniec obce". Prekročila som rýchlosť o dvanásť kilometrov, t.j. išla som rýchlosťou 62km/hod. Na túto hodnotu sa môj tachometer vyšplhal v domnienke, že si to už môže dovoliť. Veď značku „Koniec obce" som mala pred sebou, nachádzala som sa na prázdnej dvojpruhovej „výpadovke" z mesta a nikoho som neohrozovala, keďže nikde nebolo živej duše. Mýlila som sa. Dve „živé duše" tam predsa len boli. Policajti s ďalekohľadom, nebadane skrytí za košatým stromom niekoľko sto metrov ďalej. Tam mali odstavené aj svoje vozidlo.

Aj vy máte poštovú schránku plnú listov so žiadosťami o pomoc? Aj vy stretávate denno-denne zberateľov finančných prostriedkov - zástupcov rôznych spolkov, nadácií, fondov, ktorí vás oslovujú za účelom príspevku do ich organizácií? A to nehovorím o predavačoch NotaBene a množstve ďalších ľudí, ktorých stretávame na parkoviskách, vo veľkých obchodných centrách či pri nemocniciach, ktorí priamo prosia o finančnú hotovosť, bez ktorej by sa nezaobišli...

Jim definitívne stratil zrak, keď mal približne desať rokov. Všetci chovatelia vedia, čo táto diagnóza znamená a vedeli sme to aj my: väčšina zvierat sa musí po takomto zistení utratiť.

Žiaden strach! Naše zdravotníctvo vás "vytiahne z brindy" ...