Odpočúvač ľudských príbehov, sliedič reality, predčítač, bloger majúci záľubu v literatúre a občasný fúkač bublifrkov, s prechodným pobytom v daždivom Maconde a na Facebooku. Zoznam autorových rubrík: História, Na ceste, Sranda musí byť, Bulvár, Školstvo, Politická realita, Hudobná sekcia, Zápisky a spomienky, Názory, Pokus o literatúru, Cogito ergo..., Tvorivosť
Jozef ideš na výlet? Idem! Takto sa ma opýtal kolega (organizátor exkurzie), a ja som mu takto stručne na jeho otázku odpovedal. Ja a moji kolegovia sme sa s približnou trasou nechali oboznámiť až asi dva dni pred odchodom, ináč všetko bolo v réžii "vedúceho exkurzie". On naplánoval dvojdňový výletík za krásami Liptova, ktorý sme pracovne nazvali "Odborno-vlastivedno-kultúrno-zábavno-poznávacia exkurzia".
Mal som úmysel doplniť si vlastný šatník o pár krátkych nohavíc na leto. Prehrabávam sa stojanmi s oblečením, v jednom obchodnom dome, jedného veľkého obchodného reťazca.
Starostlivo dbá o svoj zovňajšok, často aj v domácom prostredí tvrdohlavo trvá na oblečení, ktoré iné osoby ženského pohlavia nosia iba do spoločnosti. Preferuje sukne a šaty. Dokáže fantasticky zladiť jednotlivé kusy oblečenia, pričom dosahuje aj dokonalý farebný súlad. Nesleduje žiadne módne trendy, v jej prípade je výber oblečenia jej prirodzený prejav vkusu. Konečný výsledok je však často výsledkom dvoch až troch prezlečení, čo každé ráno zdržuje ostatných členov rodiny pri odchode do práce a školy. Svoj vzhľad si neustále kontroluje v zrkadle nadživotnej veľkosti. Správa sa vždy ako pravá dáma.
Narodenie druhej dcérky a všetko, čo tomu predchádzalo som si skutočne užil. Na jej príchod sme sa tešili a pripravovali už v trojici (rodičia a prvorodená). Vždy, keď to bolo možné sprevádzal som manželku po povinných lekárskych vyšetreniach a tak som si mohol vychutnávať aj prvé krátke ultrazvukové stretnutia s budúcim maznáčikom rodiny.
Keď sa dennodenne pozerám na naše rastúce a múdrejúce dcérky, som šťastný. Pri každodennom rannom budíčku, som pri pohľade na spiace princezné užasnutý. Podobné pocity samozrejme prežívam aj pri ich bdelom stave, keď sa učia nové veci, dosahujú úspechy, prejavujú svoje city, udivujú svojim myslením a výtvarnými výtvormi. Vtedy som presvedčený, že deti sú najväčším zmyslom ľudského pozemského života a sú našou jedinou zárukou nesmrteľnosti. No pri takýchto okamihoch, si zároveň spomeniem aj na ich príchod na tento svet, nemyslím počatie (čo je tiež príjemná predstava), ale ich narodenie.
Spoznal ju ešte v dojčenskom veku, keď mu v kočíku za jeho hlavou tíško ševelil starý tranzistor. Hudobný vkus ešte určite nemal, ale rozhlasové evergreeny príjemne uspávali. Je jasné, že si to nepamätá, do týchto časových sfér jeho ľudská pamäť samozrejme nesiaha. Tieto rané skúsenosti by možno objavila len pohovka psychoanalytika, preto sa spolieha len na rozprávanie a spomienky rodičov. Tranzistor už tiež skončil svoju pozemskú púť a jeho neexistencia len nahráva legende o zaspávajúcom dojčati s večne pusteným tranzistorom v kočíku.
„Aha oci, mami! Aha ja už viem písať!". Neveríme. „Ukáž čo si napísala?", očakávame list papiera a ona nastrkuje rúčku. Na malej rúčke sa vynímajú veľké písmenká, napísané rukou 4 a polročnej pisateľky.
Dnes ráno sme ako rodičia riešili dilemu, čo s malou dcérkou, ktorá podľa odporúčania detskej lekárky, ešte nemala ísť po bežnej chorobe do materskej školy. My sme však museli ísť do práce a nebol naporúdzi žiadny kompetentný dozor. Rozhodol som sa, že ju na pár hodín zoberiem do mojej práce. Mám vlastnú kanceláriu, nebude nikoho vyrušovať, pohrá sa, pokreslí pár kancelárskych papierov a potom ju vyzdvihne manželka. Malá sa od ranného zobudenia teší, že nemusí ísť do škôlky, že sa pohrá v ockovej robote. Nabalí si plnú igelitku hračiek a vyrážame.
Dnešnej mládeži akosi chýba originalita. Niekedy mám pocit, že skĺza až do uniformity, ktorú sme my, niekdajší pionieri a zväzáci, tak nenávideli. Z vnucovanej uniformity sme unikali do rôznych subkultúr, ktorých prejavy sa demonštrovali hlavne výzorom a oblečením. Dnes však už takú pestrosť v uliciach našich miest nebadať.
Vnútornej kolonizácii južného Slovenska som už v mojom blogovacom priestore venoval dva články, ktoré mali uviesť prípadných čitateľov do tejto historickej problematiky. Dnes by som chcel opäť na túto tému nadviazať ďalšími riadkami a priniesť možno aj ďalšie poznatky o tomto hospodársko-sociálnom procese. Na úvod je potrebné poznamenať, čo si treba predstaviť pod vnútornou kolonizáciou. V podstate išlo o nenásilný presun slovenského a českého roľníctva na maďarský juh po vzniku prvej Československej republiky a po pozemkovej reforme, ktorú vznik 1.ČSR priniesol.
Táto doba je naozaj úplne v znamení krízy. Ekonomická kríza sa dotkla dokonca aj sveta hrdinov - záchrancov v elastických oblekoch. Zodili sa v čase veľkej hospodárskej krízy v 20. storočí a od vtedy úspešne zachraňovali svet. V čase súčasnej ekonomickej krízy sa ich pomoci čoraz ťažšie dovolávame. Stratili sa z dohľadu obyčajných ľudí, opustili temnotu a podsvetie veľkomiest a stiahli sa do úzadia. Vyzerá to tak, že ich pomoc potrebujeme ako soľ, no bohužiaľ hrdinovia akosi nemajú čas. Ako sa zrodil taký hrdina našich čias a prečo nemá dnes čas na záchranu obyčajných ľudí? Vysvetlenie zo slovenskej súčasnosti, na slovenský spôsob.
Prehrabávam sa v priečinkoch môjho počítača. V jednom z nich s názvom fotky, nachádzam niekedy v roku 2005 mnou vytvorený podpriečinok Salgado. Už som aj zabudol, ako som sa na jeseň spomínaného roka prešiel starými železničnými vagónmi, ktoré boli upravené ma minigalériu a ako mi bol aj na malom priestore ponúknutý fantastický umelecký zážitok.
Maďarským premiérom zaumienený zákon o dvojitom občianstve je asi naozaj skutočnosťou, aj keď presné znenie jeho návrhu stále nie je známe ani maďarským zákonodarcom. No čo si takisto tvrdohlavý maďarský premiér zaumieni to sa mu asi aj splní, s ohľadom aj na súčasnú skladbu maďarského parlamentu. Možno nepôjde o občianstvo v pravom slova zmysle, pretože aj vo vnútri strany Fidesz panujú na bipolitné občianstvo Maďarov rozdielne názory. Keby však k takémuto zákonu nakoniec prišlo, aj napriek opatreniam tiež tvrdohlavého slovenské premiéra, možno by nebolo na škodu porozmýšľať nad symbolicko-heraldickom označení možných slovensko-maďarských bipolitov, aspoň na obaloch ich cestovných dokladov, aby nemuseli byť vlastníkmi dvoch cestovných pasov.
Prvé posluchové skúsenosti, nahrávka z rádiovej stanice Ö3 svojou nízkou kvalitou zvýrazňovala hudobnými kritikmi vychvaľovaný industriálny zvuk. V pivničných klubovniach znie:
To, že strany súčasnej vládnej koalície menia svoje názory a postoje aj v otázkach európskej integrácie a jej ďalšieho smerovania, na tom som si už nejako zvykol. Jasne tým odhaľujú svoje ideové zdroje, ktoré ich motivujú v boji o moc a dokazujú, že sú to strany bez vízií a pevných postojov. Spomínam si na holé zadky, ktorých autorom bol jeden nemenovaný slovenský „reklamný mág" , a v pamäti mám ešte všetky tie neplnenia základných podmienok v prístupových rokovania za vlády ĽS-HZDS v koalícii s najnárodnejšou stranou na Slovensku, keď zjednocujúcim heslom ich spoluvlády bolo „cudzie nechceme a svoje si nedáme", a keď snili o neutralite a malom Švajčiarsku v srdci Európy.
Včera som s malou dušičkou uverejnil na svojom blogu pár obrázkov inšpirovaných politickou realitou.
Na Shootyho naozaj nemám, ja si len tak často čmáram po papieroch všetkého možného druhu. Vypĺňam tak iba čas medzi chvíľkami nudy, rozmýšľania a práce. Robím to už od školských čias, keď som si týmto spôsobom vyzdoboval plôšky za povinnými okrajmi v zošitoch, alebo som takto zapĺňal prázdne stránky, na ktoré sa už neušli poznámky pri zapisovaní školského učiva. No a, keď sa mi nechce písať, tak si to načarbem. Napríklad ako týchto pár kresbiček, ktoré boli inšpirované politikou.
Nie človek, ale matka, mama, mamička to znie hrdo. Ja osobne poznám osobne tri skutočné matky. Začal by som tou najstaršou.
Pravidelnosť a kontrastnosť šachovníc je hypnotizujúca, a ešte fascinujúcejšia je hra, ktorá sa na šachovniciach odohráva.
