Katarína Maliková
Jarný koktail citov
S oficiálnou jarou, prichádza aj ďalšia čerstvá koktailová edícia. Nech Vám chutí a pite bez miery!
romantická Zoznam autorových rubrík: Okamihy, Pouličná zmes, Aaach, život, Muži?, Navždy, Sníčky, Piesňové texty, Východniarske rozhovory, Nedeľná chvíľka poézie, Poviedky na nedeľu
S oficiálnou jarou, prichádza aj ďalšia čerstvá koktailová edícia. Nech Vám chutí a pite bez miery!
„No, ta śe nam konečne rozjaśnilo.“ S rukami v bok si nás beťárskym pohľadom premeral jeden pán, keď sme s kamoškou kráčali mestom. Smiali sme sa ešte za rohom ako dve minisukne a dva páry lodičiek dokážu „rozjasniť deň" :o)
Len na chvíľu obzriem sa, za slovom a snami. Sú tu so mnou, s vami tiež, vlastne spolu s nami.
„Jaaaaj, tetuška, ale veď takto nič nezarobíte. Nevydávajte mi, ten zvyšok je Váš.“ Išla som okolo, a tak som odpovedala namiesto nej: „Máte to márne, bude za Vami utekať, až kým Vám nevydá všetko do posledného haliera ...“
Vždy keď v piatok cestujem domov, vídam pri výjazde z mesta, stopujúcich študentov. Občas mám chuť zastaviť a každého z nich sa opýtať, či sa v nich nebije strach s dobrodružstvom.
Dobrých pár rokov dozadu som z tých dvoch strán, mávala účtovnícke nočné mory. Odjakživa som sa s číslami nekamarátila a dodnes neviem, ako som to v škole, s tými účtami vôbec vydržala. Tak radšej ani dnes nebudem vyratúvať ani zisk ani stratu. Len sa tak trochu obzriem. S Vami je to ako?
Už pár dní sa len tak celkom nekonkrétne prechádzam mestom. Snažím sa odniekiaľ pozbierať to pomyselné a nehmotné decembrové teplo, vďaka ktorému sme kedysi škrtali dni v kalendári, čakali na ten, ktorý bol už dopredu vymaľovaný červenou ...
Bol teplý jesenný deň, zopár týždňov dozadu. Vedela som, že je jeden z posledných teplých, ktoré si ešte vychutnám na lavičke v parku, tak som sa nechala unášať. Fontány spievali spolu s Philom, tú, o jednom dni v raji, do toho sa miešal detský džavot. Mám rada také, moje chvíle ...
Vravela som Ti zakaždým, keď si práve odhalil tú najkrajšiu z farieb. A potom ďalšiu. Ako keby si mi chcel povedať: „Toto ešte stále nie je všetko, tak sa nechaj viesť, ja neodchádzam, som tu s Tebou, vpíjam sa Ti do kože, až kým nebude svitať a doznie posledný tón ...“ Už viem, prečo máš jeseň najradšej. Nosí tie najkrajšie farby. Presne ako Ty. A nevoláš ju náhodu jazzseň? Podľa mňa jej to dokonale sadne.
Predstavím si na chvíľu ... Pracujem v reklamnej agentúre a zrazu nemusím tvorivého ducha zamykať na tri zámky. Zavolá k nám trochu zvláštny klient, so zvláštnou požiadavkou. Zaujme ma. Podobne ako všetky veci, ktoré nezapadajú do vychodenej stopy. Rozpráva trochu chaoticky. Rozhovor zakončí vetou: „Ľudia zabudli ľúbiť! Chápete to? Neľúbia sa, neveria v lásku! A .... Opustila ma žena!“ Zavesí ...
"Ale vieš, to sú všetko spoľahlivé, nedobytné stroje. Tu som sám sebe pánom. To je zvyk.“ Presviedčal ma otec.
Vždy si nájde miesto v mojej hlave. Tam spolu s fantáziou, čaká na svoju čiernu hodinku, možno celkom zbytočného strachu. Ale čo ak ...
Tie, ktoré nič neuhasí, tie, ktoré sa rútia strmhlav do všetkého, tie ktorým práve zachutilo čaro nepoznaného.
Poznám miesto, kde sa vždy stretnú akoby náhodou. Zachytený čas a ľudské osudy, zabudnuté stopy, stovky odtlačkov, spadnuté vlasy a prirýchle odkazy. Také zvláštne DNA malého miesta.
Dnes mám chuť na ticho. Na ticho v sebe, na ticho všade navôkol. Tak si sadnem uprostred Tvojej nadpozemskej „air condition“, zložím ruky a triedim si horúce myšlienky.
A predsa ich niečo spája. Stretnúť ich v jeden deň, vo mne vždy zanechá dobrý pocit.