Dýchať vôňu tvojich slov, len tak ležať v tvojom tieni... Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, Poézia, Ty, Súkromné, Mojimi očami
Dnes som stihla autobus. Pomer stihnutí a nestihnutí sa vyrovnáva. Zostava v mestskom hromadnom prostriedku bola všedná. Dôchodcovia s plnými igelitkami, zablúdení študenti vychutnávajúci si prázdniny, tí, čo išli z prvej smeny a spali po stojačky a jeden malý chlapec. V ruke držal novú školskú tašku. Pyšne ju dvíhal nad hlavu a vykrikoval, že Spiderman je najlepší...podľa mňa nie je, ale v tej chvíli som mu musela veriť...
Streda. Rada na kúpalisko sa hadí dosť ďaleko, aby človek začal prestupovať z nohy na nohu a rozmýšľal o tom, že to otočí domov. „Som myslela, že je kríza...“ zasmeje sa mladá žaba s nafukovacím kolesom v ruke. „Aj ja...“
Som hororový fanúšik. Čo to znamená? Napríklad, že dnes v noci sa mi snívalo o Draculovi a po prebudení ostrými tesákmi som mala chuť ísť si obesiť na krk veniec z cesnakových kvetov. Stoker ma chodí strašiť často...aj mnohí iní...
Možno sa vám budem zdať infantilná, možno príliš precitlivelá a detinská. Ale každý, kto má alebo mal doma svojho maznáčika vie, o čom hovorím.
Sex je jednoznačne najobľúbenejšou témou novinových článkov, televíznych relácií, internetových portálov, ľudí ako takých...Ako zdvihnúť ľavú nohu, aby som mala orgazmus? Aký veľký má byť „gašparko“? Ako zaručene otehotnieť či neotehotnieť... Zo všetkých strán útočia odborníci a rady do „života“ si nestíham zapisovať. V poslednom období sa začalo objavovať oveľa viac článkov, ktoré nám diktujú ešte aj to, kde máme sex mať. Nedá mi nespomenúť zopár tipov, ktoré som si nedávno prečítala...
Veriť v Boha je ťažké. Som mladý človek. Plný ideálov, občas zmätený, občas na pochybách. Do kostola chodím pravidelne. Ale nie vždy tam nájdem čo potrebujem. Mama myslí na nedeľný obed, otec na poobedňajší futbal, ja na to, čo si oblečiem na dôležité stretnutie...určite to poznáte. Veriť v Boha sa dá aj prostredníctvom ľudí. Sú niečo ako apoštolovia. Svedectvo a vieru podávajú ďalej. Ladislav Záborský, akademický maliar, sa včera dotkol mojej duše...
Škoda, že som si ten osudný článok neprečítala predtým, ako som sa dala ostrihať. Beda-prebeda. Som to ja ale hlúpa hus. Keby som bola vnímavá a možno viac tolerantná k mužom, zistila by som, že s krátkymi vlasmi môžem byť len a len škaredá...
Finančná kríza je teda poriadna sviňa. V ekonomike robí bordel, narúša pokojne plynúci život, núti nás šetriť...Ale... Kto by to bol povedal, že práve v čase finančnej krízy si budú môcť chlapi vrznúť (šuchnúť) lacnejšie...
Existujú rôzne reklamy. Jedny podceňujú ženy, druhé propagujú sex, tretie vám nútia jogurt bez tuku a vôbec bez akejkoľvek chuti, iné zase aplikujú na zdravý životný štýl, ktorý dosiahnete požieraním vitamínov. Tie lepšie predávajú autá za akciové ceny so všetkým možným vybavením zdarma, predávajú dovolenky pri mori, takmer bez poplatkov a v neposlednom rade sú tu mobilní operátor, ktorí ponúkajú najväčšie bomby leta, pokiaľ vám nepríde faktúra...
Konečne doma. Človek si povie, že si oddýchne, že si pospí, naberie energiu, proste hocičo. Budík som si včera demonštratívne nenastavila. Po Erbenových Kyticiach sa mi spalo výborne. Len sem tam ma za nohu potiahol vodník...
Škola do života. Tak to povedala mama. O pár hladných krkov sa dnes starám ja. Polievku viem. Zatiaľ jednu naozajstnú a všetky druhy sáčkových napodobenín. No hubová je hubová. Otcov včerajší výlet do hôr bol úspešný, a keďže moja mama je emancipovaná žena a aj napriek kríze stále pracuje, ostalo varenie na mne.
Včerajší večer bol upršaný a trochu chladný. Mama šoférovala a ja som sa zaoberala svojimi myšlienkovými pochodmi. Zrazu na ňu zarevem: „Pozor, pes!“ Dve ochrankyne zvierat v jednom aute, to je naozaj nebezpečná kombinácia. Brzdy. Stojíme. Na zemi leží biely psík. Nehýbe sa. Nad ním stojí jeho kamarát. Čierny pes veľkého vzrastu. Ňufákom sa snaží oživiť mŕtve biele klbko...
„A možno nám to darovali nejakých kripľov.“ skonštatoval otec pri obede. Každopádne si to asi naši priatelia z Dánska a Prahy predstavovali inak. Z dvanástich pánov vo fraku ostalo už len päť. Možno si hádžu kocky, ktorí pôjde ďalší...
Poznajú to všetky ženy. Hlavne tie v domácnosti. To sú asi také, ktoré trávia viac času v domácnosti ako v robote alebo na káve. Tak to som potom aj ja. Študujem a kávu nepijem. Aj moja mama. Robí totiž len osem hodín denne a kávu pije doma. Ale k veci. Ak vás – ženy domáce už nebaví váš domáci život alebo domáci muž, vyrazte na dovolenku. Sama alebo s kamoškami, tiež domácimi. Ale pozor. Cieľ je jasný. Len sex, zábava. Žiadna láska. A pohľadnice po návrate domov od vášnivého nedomáceho milenca nečakajte...
Zelený čaj, ramienka spadnuté na opálených pleciach, syrové cestoviny s malou pažítkou a slnko. Veľa slnka. Nemám si ho už kam dávať. Mám plné vrecká. Aj tašku. Som tak trochu alergik. Na to žlté koliečko na oblohe. Vo vzduchu vonia cukrová vata...nemala som ju dva roky. Nedám si ju ani dnes. Už som veľká...
Večer som si nestihla kvôli mojej anglickej aktivite pozrieť správy. Dobieham veci ráno. Ráno je u mňa okolo desiatej. Ako zvyknem hovorievať mame, som vo vývoji a ešte mi treba rásť. Preto veľa papám a veľa spím. Občas by som mala deň začať inak. Namiesto chytania wifi siete, by som mohla radšej škrabať zemiaky...
Ale už naozaj. Už je predsa jún. Prídu nové plavky, chlórová voda, nejaké tie ekzémy od prílišného slnenia, prípadne chlamídie. A ja budem vyzerať ako prasa. Vyzerá lepšie prasa v celých alebo dvojdielnych plavkách???
Možno tam má kľúč od tajnej komnaty plnej masturbujúcich prostitútok... Do kelu aj s robotou. Pokosila som trávnik, vyložila nohy na stôl a pozerám si poštu. Dnes bol trochu rozlietaný deň. A navyše večer nebudeme spolu. Pánska jazda. Či sa o teba bojím? Samozrejme. Či ti verím? Samozrejme. Ale nemala by som. Robím tak totiž najväčšiu chybu svojho života...
Deň slnečný. Charakteristický upoteným tričkom, teplým pivom a žabkami. Nie takými, ktoré sú rozpučené na hlavných prúdoch našich ciest. Takými, ktoré nám vetrajú nohy a tie na základe pôsobenia vzdušných prúdov smrdia menej...Pred dobiedzajúcim detským krikom a úpalom sme sa skryli v hypermarkete...
Občas ma príjemne prekvapí deň. Začne tak obyčajne. Mojou strapatou hlavou, ktorej sa nechce z postele. A tým, že mi zavoláš. Ty si už v práci. Ja vylihujem a učím sa na štátnice. Potom sa zaškerím mojím novým strojčekom, čo bude moju čeľusť zdobiť dva roky, do zrkadla a deň sa zafarbí. Fialovo, zeleno a ružovo. Také sú totiž farby gumičiek na tomto zázraku čeľustnej ortopédie...
