Dýchať vôňu tvojich slov, len tak ležať v tvojom tieni... Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, Poézia, Ty, Súkromné, Mojimi očami
Z každej strany sa na mňa valia články o tom, ako byť najlepšia, najkrajšia, najúžasnejšia... Ani tento blog nie je výnimkou, a v poslednom čase akoby sa s takýmito „radím radíš radíme“ roztrhlo vrece. Dnes ráno som však zistila, že netreba čítať. Netreba nič vedieť. Stačí si pozrieť desaťminútový reklamný spot a vy sa zmeníte na ženu snov.
Sedíme na verande a nohy sa nám húpu vo vzduchu. Ty so žltými a ja s hnedými vlasmi. Dve hlávky plné leta. Babka išla na nákup. So sieťkovanou taškou, kvietkovanou zásterou a leukémiou, o ktorej vtedy ešte nevedela...
Ráno si rada zapnem notebook a v rýchlosti si prečítam, čo je nové. Ani dnes tomu nebolo inak. Po tom, ako som sa dozvedela, že Zora hviezdila v Let´s Dance a Židek sa ožral pod obraz boží, že naši hokejisti sú už odpísaní a opitý dedko trhal v Žiline nejakej žene vlasy, som natrafila na niečo ešte "zaujímavejšie". Prekvapil ma jeden veľmi vtipný a samozrejme poučný článok. Presvedčila som sa, že sa dá písať naozaj o čomkoľvek, a že na to ani netreba odborné znalosti. Talent jednoducho nezapriete...
Stojím pred malou trafikou. V stánku sú desiatky novín a časopisov. Cesta vlakom nebude dlhá, knihu som nechala doma. Chcem si kúpiť nejaký časopis. Nejaký časopis pre ženy. Nie, nepotrebujem vedieť, v akej polohe sa mám milovať, aby som dosiahla desať orgazmov ani to, ako schudnúť na 35 kíl. Chcem si prečítať niečo zaujímavé a kvalitné. Že problém?
Bol to jeden z tých typických krásnych jarných dní. Slnko za oknami sa tvárilo až príliš priateľsky a vtáky spievali nejakú odrhovačku. Keď má však človek desať, sú pre neho ešte všetky dni krásne.
Večery sú občas dlhé a ešte trochu dlhšie. Keď sa niet koho dotknúť, keď nie je komu rozprávať, keď nie je vôbec nič. Vtedy beriem do ruky Charlesa. Opusteného, utýraného životom, stojaceho oproti starobe a smrti. Spolu si skočíme z ôsmeho poschodia. On mi ešte prednesie zopár svojich básní a ja zaspávam...
Dni občas nie sú ako jeden. Občas príde deň, keď slnko svieti viac, keď sa ty viac usmievaš, keď sú moje vlasy viac hnedé. Odkedy ťa poznám je takýchto dní viac...
Človek sa často vracia na tie isté miesta. Zakopáva o ne, rovnako ako o ľudí. Potom sa nostalgicky obzrie späť a spomína. Na vône, na končeky vlasov, na upršané popoludnie, na stoličky rozložené námestím... Aj my sme sa vrátili.
V kaplnke bolo plno. Modlil sa ruženec a ja som rozmýšľala nad tým, prečo majú všetky babky rovnaké topánky. Také čierne s okrúhlou špicou. Žmolia v rukách drevené guľôčky a ťukajú maličkými opätkami po studenej dlážke...Otče náš...
Slnko sa chystá spať. Mne sa ešte nechce. Práve som pred dverami našla cudzieho psa. Vrtel chvostom. Možno chcel tomu slnku povedať, že je ešte príliš čerstvý na to, aby išiel spať so sliepkami...Štek...
Divadlo je vždy plné tmy a emócií. Ľudia sedia. Len ticho šepkajú, keď sa im niečo páči či nepáči. Herci hrajú svoje roly a rozdávajú pocity. Zimomriavky mám vždy, ešte aj na päte. Viac na ľavej.
Tie rána v malej posteli, voňali ako jablká...ty po káve vlažne usmiaty, česal si ma do nového dňa...
Výklady plné zajačikov, kuriatok a farebných vajíčok. Po mestských uliciach sa prechádza starší pán, ktorý predáva vlastnoručne upletené korbáče, rozvoniava varené víno. To všetko si môžeme kúpiť. Môžeme si vyzdobiť byty, do vreciek šibačov napchať kindervajcia a eurá. Na obed si dať zopár údených klobás a na druhý deň sa sťažovať, ako sme to prehnali. A poriadne opiť suseda, aby sa s ním žena tri dni nerozprávala. To, čo nám tu zanechal Ježiš môžeme len žiť.
Dnešok nebol dobrý. Celkom pokazený deň. Nebolo to tým, že bol pondelok. Nebolo to tým, že som zle spala, kvôli tým čudným snovým pochodom. Je večer a ja stále neviem čím to bolo.
Pondelok. Ráno.Stojím už dobrých 15 minút na zastávke a spolu s davom čakám. Atmosféra sa nesie v ponurej nálade. Zopár dôchodcov, ktorí majú na dnes veľké plány, v Hypernove je opäť o korunu lacnejšia múka, začína šomrať.
Patrila nám ulica. Cca 30 metrov letom rozpáleného asfaltu pozdĺž mlčky sa pozerajúcich domov. Ďalší deň, ktorý sa nedal prežiť inak ako naplno. Bolo to dávno, no keď sa obzriem, vidím sa v ružových kraťasoch a v tričku s veselým psom, ktorý sa ustavičným praním pomaly strácal.
„Naozaj sa to stalo. Rozprával mi to minulý týždeň kolega. Stalo sa to kamarátovi jeho známeho.“
Vôňa bola celkom špecifická. Najradšej mám vône. Vôňu nemocničného bufetu, vanilky, zázvorových koláčikov, tvoju vôňu, ktorá prichádza tesne pred tebou alebo vôňu lúky po daždi. Toto bola iná vôňa. Takto vonia svet. Ľuďmi.
V posledných dňoch sa moje večery delia na tri etapy. Rovnako ako ten dnešný. Studený, januárový, trochu osamelý večer. Na začiatok treba pripomenúť, že keby som bola s tebou, tak by sme určite robili niečo nebeskejšie, voňavejšie a predovšetkým zábavnejšie.
Mrzlo. Všetko navôkol. Mláky, úsmevy, bozky aj chlpy v nose. Bolo nám zima. Ty, so svojimi päťdesiatimiôsmimi kilami si bol zmrznutý celý. V červenom šále si tratil dych. Zvonček zacengal a vošli sme dnu.
