Mária Kohutiarová
Občas sa správam ako asociál
Pamätáte si to? Ja veľmi dobre. Moje desaťročné oči zízali v časoch socializmu na všelijakých /vtedy tmavšich/ ľudkov, čo sa dopoludnia chodili hrabať do kontajnerov a zrejme tam čosi nachádzali.
Divožienka. Manželka svelého muža. Mama 7 krásnych originálov. Človek, ktorý neprestáva snívať, smiať sa, vidieť veci inak, ako sú na povrchu.Občas to bolí iných i mňa - nie je to predsa "normálne". Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Pamätáte si to? Ja veľmi dobre. Moje desaťročné oči zízali v časoch socializmu na všelijakých /vtedy tmavšich/ ľudkov, čo sa dopoludnia chodili hrabať do kontajnerov a zrejme tam čosi nachádzali.
„Mami, ako to bolo, keď som sa ja narodila?“ Opýtala sa ma moja mladšia dcéra. Tú historku o svojom pôrode naša čerstvo šesťročná pozná už odpredu aj odzadu a predsa sa jej nevie nabažiť a počúva ju s radosťou znovu a znovu. To isté platí aj o jej súrodencoch – zážitok, o ktorý boli ukrátení formou pamäti, si vkladajú do seba cez moje rozprávanie.
Aj vy máte občas večer pocit, že z vás deň vycucal všetku šťavu?
Jesenná prechádzka. Ešte teplé slnko sa hrá s Tvojimi dlaňami a nabíja ich neuveriteľnou horúčavou. Cítim ju cez kožu, preteká mi všetkými cievami a opíja ma viac, ako burčiak.
Potrebujem nový pas. Starý mám už neplatný, a keďže sa chystáme prejsť už len imaginárnu hranicu aj s deťmi, neostávalo mi nič iné, len sa vybrať do náruče polície.
Nemusím ani zatvárať oči. Mám istotu, že natiahnem ruku a dotknem sa toho, čím som.
...margarétky, čakanky, vlčie maky. A ešte spústu iných kvietkov sme mali v kancelárii pred 15 rokmi, čo ako bola otočená na sever a do okien nám "prívetivo plechovo" zízali kopcovité strechy tlačiarenských hál.
Výbuch v hlave, prudké bolesti a napriek konskému žalúdku pocit, že len v najmenšej miestnosti v byte mi bude dobre. Mátožím sa už druhý deň.
Rovinu za kopce vrátane zmeny ľubozvučnej "čistokrvnej" turčianskej slovenčiny som vymenila pred ôsmimi rokmi. Aj preto vidím "matičné" sny oného pána premiéra trošku realistickejšie.
Pekelné teplo. Burina, záhrada, moje kríže vystreľujúce protesty o meter vyššie, než je moja oficiálna výška. A nad tým všetkým môj rozmýšľajúci "padrostek".
Leto. Človek sa túla so svojimi detvákmi, dychtivými po poznaní a niečom inom, ako je doma. A s nimi my.
Hovorím pokojne svojej polovičke, keď som mu pred pár minútami konečne pristála v náručí.
Naivka alebo človek, ktorý nevie, o čom je život. To sú jedny z tých krajších „komplimentov“, ktorých sa mi dostáva.
Zabaviť deti cez prázdniny vo vlastnej réžii kdekoľvek je záber. Čím väčší počet detí, rozdielnosť veku a pováh, tým horšie – pre rodiča. Asi je to všade rovnaké – hlavne školáci majú pocit, že ak nie sú v škole, tak všetky ikonky programu s názvom „poslušnosť“ a „zodpovednosť“ či nebodaj „povinnosti“ sa na dva mesiace uvedú do nečinnosti. Nezostáva nič iné, ako niečo zo zúfalstva na nich našiť.
Naše áno, a s veľkým nadšením. Najhoršie na tom je, že to mali po kom zdediť.
Tvrdne mi zadok z prastarej rádobystoličky pred ordináciou našej pediatričky a uši z mojich detí. Som na hrane, keď tu zrazu z dvier "zeme zasľúbenej" vychádza otec a syn.
Pred týždňom sa ma švagriná na záhrade opýtala: "Čo má Viki na krku? Také ružové bodky... Poštípalo ju niečo?"
Doba sa mení a tak sme sa všeličo v rámci emancipácie a nutnosti naučili.
Udržať naše osadenstvo v dobrej nálade, bezkonfliktnom stave a zároveň v nich udržať pracovné návyky je drina hodná osobitného ocenenia - trebárs aj nejaká Nobelovka by padla...