Mária Kohutiarová
Do poslednej kvapky krvi
Otváram mobil, v ňom SMS. Od Evy. "Som vyhorená, nič extra odo mňa nečakaj... odchádzam sama mimo... na pár dní..."
Divožienka. Manželka svelého muža. Mama 7 krásnych originálov. Človek, ktorý neprestáva snívať, smiať sa, vidieť veci inak, ako sú na povrchu.Občas to bolí iných i mňa - nie je to predsa "normálne". Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Otváram mobil, v ňom SMS. Od Evy. "Som vyhorená, nič extra odo mňa nečakaj... odchádzam sama mimo... na pár dní..."
Posledné týždne som mala to šťastie byť častejšie s našim prateľom z druhého konca Slovenska.
Posledné týždne žijem nejako zvláštne. Veľa zmien, veľa adrenalínu, veľa potu, veľa námahy... možno veľké oči - alebo slabé dioptrie?
Keď sa ku mne rúti môj druhák a oči mu planú, už viem, že je nadšený až po korienky vlasov. Aj teraz tomu bolo tak.
Telefonujem. Čosi sa s Evkou dohadujeme, keď mi zahlási: "Veď si úplne normálna!"
O integrácii všelijako "iných" našich blízkych sa toho popísali tony blábolov a natáralo za tri vrchy rečí. Najlepšie je to vidieť v reáli, ako sa to podarilo mne.
"Ak mi ju nedáte, pôjdem do mesta!..." Trieda sa otriasa v základoch, decibely takmer tridsiatich hlasov sa nedajú nepočuť. A to isto sa niekto aj ulieva... V tom najlepšom strčí do dvier hlavu naša inak veľmi mierumilovaná zástupkyňa: "Čo tu tak revete? Čo vám šibe?" Nevinnosť spanilá v pohľadoch ju zmätie: "Nie, súdružka zástupkyňa, my si iba spievame!"
Čakáreň u pediatra. Narvaná do posledného kúta. Pobehovanie batoliat, plač dojčiatka, unudení pubiši a netrpezlivé matky. Dvere "zeme zasľúbenej" sa neotvárajú.
Žijem tým, čím väčšina rodičov prvákov základných škôl v týchto dňoch. Možno o čosi viac, lebo sme v pondelok mali rodičko.
S deťmi sa pritrafí kadečo. A ešte viac s deťmi zvedavými. A ešte viac s deťmi nadprirodzene táravými.
Smiešne malé neohrabané telíčko.Jednoznačne zošikmené oči. Mrmľavá reč, ktorej rozumieš iba ty.
Večer. Našim detvákom sa nechce spať. Beznádejne bez hlasu mlčím, dojčím, a moje staršie trio ma stráži.
Behá po sídlisku úplne apaticky. V čiernych očiach nie je ani stopa po nejakej psej iskre zo života. Oheň, čo bliká zvnútra cez oči každému živému stvoreniu, je vyhasnutý.
Nejak to všetko, čo sa zomlelo v posledných dňoch, ešte stále predýchavam. A čím viac odhaľujem podstatu, tým viac premýšľam.
"Jéj, mami, na čo máme tieto dve sviečky?" Zvedavosť mojich detí je nekonečná. Možno rovnaká, ako sú moje myšlienky v tieto dni.
Zapaľujeme ich potichučky, na miestach, kde možno inokedy ideme neradi, tak ťažko.
Bolo mi dožičené dnes zažiť v teréne prax zúfalstva rodiča. A to len preto, že moje desaťročné dieťa má nohu pomaly ako ja.
Kde bolo, tam bolo, bolo raz jedno mestečko. Ani ďaleko, ani blízko, v horách, s riekou s hlavátkami a vôňou medu.