Milujem cestovanie, cudzie krajiny, streetfood, jedlá, čaj, Turecko, Blízky či Stredný východ, Indiu, JV Áziu, Taliansko, Sicíliu, fotografovanie, písanie...no jednoducho CESTOVANIE!!! Mal som sen precestovať celý svet, zdvihnúť sa a ísť, zastaviť sa na miestach po ktorých túžim a nadýchnuť sa ich atmosféry a tak som si povedal, že nebudem len snívať, ale budem žiť svoje sny...Nájdete ma na mieste, kde sa venujeme nielen skvelému jedlu, ale kam píšem aj svoje postrehy a cestovateľské články:www.streetfoodhunters.com Autor cestopisu "Tisíc a jeden čaj. Príbehy z Hodvábnej cesty" - https://www.streetfoodhunters.com/tisic-a-jeden-caj-pribehy-z-hodvabnej-cesty/ Zoznam autorových rubrík: Maďarsko, Stredná Ázia - Hodvábna cesta, Grécko s batohom 2007, Káhira - Istanbul 2008, Čarovná Perzia 2008, Central Asia, Iran 2009, Južný Kaukaz 2010-2016, Turecko, Irak 2010, Turecko, Severná Európa - Pobaltie, Maroko, Monako, Taliansko, Blízky Východ - Stredný Východ, Sicília, Francúzsko, Anglicko - Škótsko, Benelux, Blízkovýchodné dobrodružstvo, Španielsko - Portugalsko, Grécko, Ukrajina, Rusko - Bielorusko, Irak, Nemecko - Rakúsko, Malta, Tunisko, Čechy a Morava, Cyprus, India, Nepál, Bhután, Juhovýchodná Ázia, Arábia, Balkán, Egypt, Madagaskar 2015, Transsibírska magistrála 2016
Starý kontinent v sebe ukrýva niekoľko miniatúrnych štátikov. Každý je odlišný a každý niečím zaujme. San Marino vidieť už z diaľky. Rovina ktorá sa rozbieha od brehov Jadranského mora pozvoľna stúpa a pri zaostrení vidno ako sa na vrcholku kopca tiahne niekoľko malých kamenných vežičiek....
Belgické hlavné mesto sa mi už kedysi dávno dostalo do povedomia ako miesto, kde sa hlavné námestie raz za čas premení na rozkvitnutú lúku plnú farebných kvetov. Sem tam som si na to spomenul, neskôr zabudol, ale tento obrázok sa mi vracal do mysle s tým, aké by to bolo keby som si to raz v živote pozrel na vlastné oči. Uplynul nejaký čas a zhodou náhod som sa ocitol na balkóne starej Radnice a podomnou sa rozprestiera koberec plný kvetov…
Dlho som túžil pozrieť si na vlastné oči Náhorný Karabach. Takéto miesta ma niečím priťahujú. Pri plánovaní cesty na južný Kaukaz bolo niekoľko bodov, ktoré som nechcel vynechať. Karabach bol jedným z nich. Náhorný Karabach. Artsakh alebo Čierna záhrada, všetky tieto slová označujú jedno a to isté. Územie vkliesnené medzi Azerbajdžan a Arménsko, ktoré si toho vytrpelo už príliš veľa...
Ešte neprešiel ani týždeň ako som sa po mesiaci vrátil z južného Kaukazu. Posedávam doma, triedim fotky, vyberám, spomínam a vďaka ním sa opäť môžem preniesť na miesta, ktoré sa mi páčili, ktoré sa vryli do spomienok. Azerbajdžan. Túžil som sa prejsť starými či novými ulicami Baku, vidieť palác v Sheki či hľadať petroglyfy v Qobustáne. A tak som išiel...
Akosi rýchlo beží ten čas. Už to bude viac než pol roka čo ma napadlo, že by som sa rád pozrel na Kaukaz. Letenka do Baku leží na poličke vyše dvoch mesiacov, lístok na vlak do Kyjeva dva, tri týždne a dnes sa to celé začne...
Do najromantickejšieho belgického mesta, známych Brúgg prichádzame večer. V úzkych kamenných uličkách sa rozlieva ticho a mesto pomaly, ale isto pohlcuje tmavá noc. Ochladilo sa a z vodného kanála, ktorý pretína mesto sa dvíha jemný, zato chladný vánok...
Posledné tri písmenka zo skratky „benelux“, ale aj krajina známa svojim bohatstvom vďaka bankovníctvu či finančníctvu. Luxembursko nie je len najmenšou krajiny beneluxského trojlístka, ale zároveň aj jednou z najmenších krajín celej Európy. Už na samotnom hesle krajiny „Mir wëlle bleiwe wat mir sinn” (Chceme ostať takými, akými sme) vidno, že si s tým jej obyvatelia hlavu veľmi nelámu a žijú si svojím spokojným životom. Aj turista si tu však po chvíli nájde svoje obľúbené miesta.
Malý ostrovný štát vhodený do vĺn Stredozemného mora geograficky blúdi medzi Európou a Afrikou. História do neho vpísala množstvo príbehov a dnes sú spomienky na časy dávno minulé roztrúsené po celej krajine. Krásne pláže s azúrovým morom, megalitické chrámy zahalené rúškom tajomstva, mestá dýchajúce starobylou stredomorskou atmosférou, orientálne arabské vplyvy a čulý nočný život robí z Malty príťažlivú destináciu...
Už je to niekoľko mesiacov čo som bol naposledy na Sicílii a neuveriteľne mi začala chýbať. Prehovoril ku mne môj obľúbený nápoj "Ak ju miluješ, nieje čo riešiť" a naozaj nebolo čo riešiť. Pondelok som odletel na tento ostrov a do piatku sa túlal a túlal...
Naposledy sme sa spolu poprechádzali rozprávkovým mestečkom Alberobellom a dnes je ten pravý čas pozrieť sa na to ako to vyzerá v uličkách Bari. Tak čo, chcete sa poprechádzať úzkymi uličkami v ktorých rozvoniava prádlo a sú ozdobené starými kostolíkmi?
Taliansko je plné prekvapení. Ktorýkoľvek kraj si človek vyberie, vždy si tam nájde niečo pre seba. Ak sa niekto zatúla do mesta Bari na brehu Jadranského mora, nieje nič krajšie ako sa vybrať na výlet do rozprávky. Na tú sa premení malé mestečko Alberobello so svojimi typickými domčekmi zvanými trulli...
Kráčame januárovými Helsinkami, keď zrazu pred sebou obaja uvidíme leták na ktorom je odfotená loď a nápis „Estonia“ hovoriaci o lodnom spojení do Estónska. Pozrieme sa na seba a v tom momente, pred tým než to niekto z nás vyslovil sme už vedeli čo sa bude diať. „Čo keby sme skočili do Tallinnu?“ Dá sa na takúto otázku odpovedať „nie“? A tak naša cesta do Petrohradu z minúty na minútu vedie cez hlavné mesto Estónska...
Na niektorých nápadoch človek sedí dlho, iné zase prídu len tak bez ohlásenia a o to väčšiu radosť prinesú. Jedným z takých bolo ísť v januári do Helsiniek. Neostalo iba pri nich, pretože sme sa zatúlali aj na blízky ostrovček Suomenlinna a napokon aj do strediska zimných športov v Lahti. Neostalo ani pri jednej návšteve. V marci som sa vrátil opäť. Dva návštevy v krátkom čase, vždy s niekým iným a vždy to stálo za to...
Túžba navštíviť Irak, aspoň ten severný vo mne driemala už vyše roka. Až začiatkom marca som si však povedal "idem", zbalil batoh a rozhodol som sa splniť si ďalší zo širokej plejády snov. Autobus Istanbul, lietadlo Diyarbakir, pár prestupov a zrazu stojíme na irackej hranici pod obrovskou červeno-zeleno-bielou vlajkou s veľkým zlatým slnkom v strede. Vitajte v irackom Kurdistane!
Petrohrad má svoje osobité čaro. Nezáleží na tom, kedy ho navštívite, pretože sa vždy dostane hlboko pod kožu. Aj keď sa jeho ulice ťažko opúšťajú, v jeho blízkom okolí sa ponúka hneď niekoľko nesmierne zaujímavých miest, kam sa oplatí ísť pozrieť. Veď napokon po Petrodvorci či Carskom Sele kráčali samotní ruskí panovníci, tak prečo by som sa nevybral aspoň na chvíľku v ich stopách?
Jednou z nepriehľadnuteľných pamiatok v ruskom Petrohrade patrí nepochybne slávna Ermitáž. Múzeum, ktoré návštevníkovi vyrazí dych svojou rozlohou, pokladmi, ktorého ho budú prenasledovať každým krokom a príjemnou atmosférou rozliehajúcou sa pomedzi staroveké sochy či plátna starých maliarov. Vo vnútri je toho tak veľa, že sa nedá pozrieť si všetko...
Petrohrad, starý Leningrad alebo „Piter“ ako mesto dnes prezývajú domáci, stojí nepochybne na prvých priečkach v pomyselnej tabuľke najkrajších miest sveta. Vyberte sa na prechádzku uličkami, v ktorých aj dnes dýcha história z fasád starých honosných palácov, divadiel, kostolov a nespočetného množstva múzeí. Rieka Neva sa kľukatí srdcom mesta a pohľad na nočnú hladinu, kde sa lesknú svetlá vysvietenej Ermitáže nenechá nikoho chladným aj počas treskúcej zimy.
Málokedy sa stalo, žeby som sa vo svojich myšlienkach zatúlal do Ruska. Túžil som sledovať krajinu z transsibírskej magistrály, ale tým sa moje ruské sny začínali aj končili. Človek sa mení a osud ma zavial aj do tejto najväčšej krajiny sveta. Moskva. Je krásne ak človek nemá veľké očakávania a potom kráča s otvorenými ústami a nestíha vnímať všetku tu krásu navôkol. Moskva sa mi za tých pár dní získala...
Za nami ostáva Irán, krajina ktorá si ma získala svojou krásou a bezprostrednosťou ľudí. Dlhé hodiny sedíme v autobuse, aby sme sa na konci cesty ocitli v Istanbule, ktorý predčil všetky miesta, ktoré som doteraz videl. Teším sa sem aj keď som sa ním túlal už niekoľkokrát a naposledy sme tu boli pred necelými tromi týždňami. Strávim tu posledné dva dni a už ma čaká len cesta domov cez bulharskú Sofiu. Po 26 dňoch a 10 000 kilometroch som znovu raz doma...
Nechávame za sebou Tehrán a vydávame sa na cestu, ktorá svojim spôsobom vedie už domov. Prežili sme v Iráne toho toľko, že je zvláštne odchádzať. Dostaneme sa do mesta Tabríz, kde sme naše putovanie pred necelými tromi týždňami začali. Neostávame len pri známych uliciach Tabrízu, ale ideme objavovať málo známe mestečko Kandovan, ktoré si vyslúžilo prezývku „Iránska Kapadokia“...
