Milujem cestovanie, cudzie krajiny, streetfood, jedlá, čaj, Turecko, Blízky či Stredný východ, Indiu, JV Áziu, Taliansko, Sicíliu, fotografovanie, písanie...no jednoducho CESTOVANIE!!! Mal som sen precestovať celý svet, zdvihnúť sa a ísť, zastaviť sa na miestach po ktorých túžim a nadýchnuť sa ich atmosféry a tak som si povedal, že nebudem len snívať, ale budem žiť svoje sny...Nájdete ma na mieste, kde sa venujeme nielen skvelému jedlu, ale kam píšem aj svoje postrehy a cestovateľské články:www.streetfoodhunters.com Autor cestopisu "Tisíc a jeden čaj. Príbehy z Hodvábnej cesty" - https://www.streetfoodhunters.com/tisic-a-jeden-caj-pribehy-z-hodvabnej-cesty/ Zoznam autorových rubrík: Maďarsko, Stredná Ázia - Hodvábna cesta, Grécko s batohom 2007, Káhira - Istanbul 2008, Čarovná Perzia 2008, Central Asia, Iran 2009, Južný Kaukaz 2010-2016, Turecko, Irak 2010, Turecko, Severná Európa - Pobaltie, Maroko, Monako, Taliansko, Blízky Východ - Stredný Východ, Sicília, Francúzsko, Anglicko - Škótsko, Benelux, Blízkovýchodné dobrodružstvo, Španielsko - Portugalsko, Grécko, Ukrajina, Rusko - Bielorusko, Irak, Nemecko - Rakúsko, Malta, Tunisko, Čechy a Morava, Cyprus, India, Nepál, Bhután, Juhovýchodná Ázia, Arábia, Balkán, Egypt, Madagaskar 2015, Transsibírska magistrála 2016
Posledné dva dni v Uzbekistane. Krajine, ktorá sa veľmi rýchlo a s ľahkosťou dostane pod kožu. Posledná prechádzka Chivou, nahliadnutie na hlinenú pevnosť na okraji púšte Kyzylkum, kroky pontónovým mostom cez bájny Oxus, vlakom naprieč krajinou až do Taškentu. Tam to začalo, tam to skončí. Alebo len pokračuje?
Chiva je úplne iná ako notoricky známe perly Hodvábnej cesty Buchara či Samarkand. Navštevuje ju o poznanie menej ľudí, čo ju robí ešte zaujímavejšou a príťažlivejšou. Stratená v čase. To je ten správny výraz, ktorý mi neustále vyskakuje v mysli pri potulkách jej krásnymi uličkami. Chiva je nádherná cez deň, ale v noci keď sa rozsvietia hviezdy a vysoké minarety či kupole stavieb sa mení na ligotavý drahokam...
Nielen samotná Buchara láka svojich návštevníkov, ale jej výhodná poloha z nej robí vynikajúce miesto pre objavovanie blízkych zaujímavosti. V okruhu niekoľkých kilometrov postupne nájdeme hrobku súfijského svätca Nakšbandího, zistíme ako si so svojom letnom paláci nažíval posledný emír Alim Chán, ponaháňame sa v záhrade s pávmi a pávy nás privítajú aj v legendárnom „meste mŕtvych“ v Chor Bakr...
Buchara! Obyčajná zastávka na Hodvábnej ceste, alebo neskutočné miesto plné bazárov, zdobených mešít, vysokých hlinených minaretov, vôňu grilovaných šašlíkov a čaju? Každý kto sa tu objavil v jej dlhoročnej histórii o nej hovoril ako o najkrajšom meste sveta. Lákavému volaniu uličiek starého mesta sa jednoducho nedá odolať...
Cestu zo Samarkandu do rovnako čarovnej Buchary by bola škoda uraziť len tak bez zastávky v malom, neznámom, no svojim spôsobom príťažlivom meste s názvom Nurata. Názov toho veľa nepovie, ale stačí si prečítať, že sa nad mestom týčia pozostatky hlinenej pevnosti samotného Alexandra Veľkého a trasa do Buchary sa automaticky vlní cez Nuratu...
Vyslovili ste niekedy nahlas meno Samarkand? Tých pár písmen spojených do jedného slova má akúsi magickú moc. Rozohrajú v hlave obrázky ďalekých ciest či azda snov o ktorých tak často snívame. Dajú sa splniť ak im človek verí. A tak sme sa ocitli v meste s nádhernými mešitami, rozprávkovo zdobenými medresami, významnými hrobkami a neopakovateľnou atmosférou. Stáli zoči voči kráľovi Timurovi, prechádzali sa námestím Registan, liezli na minarety mešít, popíjali čaj a strácali sa v hrobkách Shah-i-Zinda...
Tadžikistan. Keď sme už v Uzbekistane bola by škoda vynechať aspoň kúsok z tejto nádhernej, no drsnej krajiny. Zaspávanie na miestach, kde tvoria vysoké hory neodmysliteľnú kulisu, pohľady na legendárnu rieku Syr Darya, misky zeleného čaju v čajovni starého bazáru, prechod zasneženými horami s neopakovateľnými výhľadmi alebo hľadanie toho, čo zostalo z kedysi slávneho Penjikentu...
Slnko už od rána zohrieva vzduch. Opúšťame brány hlavného mesta a pred nami sa otvárajú prvé výhľady na snehom posiate kopce. Ešte pár desiatok kilometrov v starej Lade a dorazíme do oblasti zvanej Ferganská kotlina. Chánov palác v Kokande, posedenie v medrese, prvé šašlíky a mestečko Margilon. Tam vzniká cenný hodváb po ktorom je pomenovaná azda najromantickejšia cesta pretínajúca túto planétu...
Prišiel čas vziať opäť batoh na plecia a nechať sa unášať lákavým volaním diaľok. Aj tento krát to bude na východ, aj tento krát do bude do Ázie, ale všetko ostatné bude po prvé. Uzbekistan. Hodvábna cesta. Samarkand. Buchara. Už som sa tešil príliš dlho na odlet do tejto krajiny, konečne som sa dočkal. Vlak do Krakowa, vlak do Kyjeva, lietadlo do Moskvy, lietadlo do Taškentu a sme tam. Príbeh našej vlastnej Hodvábnej cesty sa môže začať...
Za posledný rok som si Nemecko obľúbil. Možnosť prežiť niekoľko predvianočných dní v Mníchove som si jednoducho nemohol nechať ujsť. Mníchov mi vždy unikal pomedzi prsty a nikdy som sa do neho nedostal, o to viac som sa na jeho návštevu tešil. Mesto, ktoré má vianočné trhy takmer na každom námestí sa mi hlboko vpísalo do mysle. Je krajšie ako som si ho predstavoval...
Vianoce a čas adventu sa každý rok nesie v atmosfére neodmysliteľných vianočných trhov. Keď som sa minulý rok vybral túlať sa trhmi talianskeho Milána, Turína či Bergama, vedel som, že tradícia vianočných trhov za hranicami všedných dní je započatá. Osud to zariadil tak, aby som si ich vychutnal začiatkom decembra v hlavnom meste Európy, vo vianočnom Bruseli...
Sýria je nesmierne zaujímavou krajinou nie len z hľadiska histórie či pamiatok. Jej najpodstatnejšiu časť tvoria ľudia. Človek sa im na ceste jednoducho nevyhne, ale tak to má byť, pretože napokon sú to oni, ktorí poodokryjú nejedno tajomstvo ich ulice, mesta či krajiny, aké nespomína žiadna kniha.
Pod Jordánskom si veľká väčšina ľudá predstaví Petru. Uznávam, Petra je nádherná a nezabudnuteľná, ale také je v podstate celé Jordánsko. Kopcovitý Ammán, brehy Mŕtveho mora, pohľady na biblickú krajinu, stratené púštne či križiacke hrady a keď pôjdeme na juh smerom k Červenému moru narazíme na neskutočne krásnu púšť Wadi Rum…
Stredoveké hradby francúzskeho Carcassonnu už z diaľky pekne vyrastajú na kopci za riekou. Malé i veľké veľké vežičky svietia do tmavej noci a vonku nepríjemne mrzne. Carcassonne už spí, ale krásou šípkovej ruženky, na ktorú sa aj počas spánku nedá prestať dívať. Decembrový vietor sa preháňa stredovekými ulicami osvetlenými dotykmi pouličného osvetlenia a nám ostáva jediné. Nájsť si miesto, kde skloníme hlavu a ráno sa vydať objavovať toto známe miesto.
Belgicko. Malá krajina ležiaca v západnej Európe na brehoch Severného mora už dávno pre turistov nie je veľkou neznámou. Preslávila ju lahodná čokoláda, svetlé pivo, diamanty, ale aj čarokrásne flámske mestá, valónske dediny a pohoda, ktorú si človek pri prechádzkach uličkami vychutná až do svojho odchodu, ktorý príde vždy skôr ako by mal. Aj keď sa hovorí, že Brugy sú najkrajším čo človek môže v Belgicku nájsť, flámske mestá Gent a Antverpy vedia ako zaujať...
Nepoznám Paríž. Na to, aby som ho spoznal by som v ňom musel stráviť viac času. S Parížom som si však spomenul na známu pravdu, ktorá hovorí v skratke o tom, že stačí chvíľka kým sa do nejakého miesta človek zamiluje. Tu sa tomu dá uveriť. Za tie dve večerné prechádzky nemôžem hovoriť ani o láske, ale po tom čo som videl už verím, že Paríž je neskutočne nádherný a neviem sa dočkať, kedy sa spoznáme bližšie…
Africký kontinent je neuveriteľne rozmanitý kus zeme. Akousi pomyselnou čiarou, ktorú síce nieje vidno, zato ju je priamo na mieste cítiť je rozdelený na dve rozdielne časti. Stredná či južná Afrika sa nesie v znamení čiernej exotiky a moslimský sever láka svojim neutíchajúcim volaním Orientu. Hranaté minarety, chutný mätový čaj, zlatým pieskom naplnené saharské duny, ľudoví rozprávači, zaklínači hadov či hlinená architektúra starých zabudnutých mestečiek. To všetko a ešte mnoho viac je severoafrické Maroko.
Aká by to bola cesta južným Kaukazom, keby sme na potulkách vynechali Arménsko? Starobylá krajina tajomných kláštorov miestami vyzerá akoby zaspala v čase, ale aj to má pre človeka svoje čaro. A tak sme prišli, túlali sa a objavovali miesta o ktorých sme už dávno počuli, ale aj takými o ktorých sme sa dozvedeli len krátko predtým ako sme sa ich mohli dotknúť...
Južný Kaukaz je plný nádherných miest a čarovných zákutí. Nech sa v spomienkach či myšlienkach na letnú cestu Kaukazom vraciam kamkoľvek, po čase aj tak vždy skončím v Gruzínsku. Či je to zasnežený vrchol Kazbegu, príjemné ulice Tbilisi, starobylé kamenné veže v odľahlom Svaneti, skalné obydlia vo Vardzii, vnútro maľovaných kláštorov v Sapare, Gelati či Mtskhete alebo v neposlednom rade prímorské Batumi plné dažďových kvapiek. Táto zaujímavá krajina ma priťahovala zo všetkých kaukazských krajín najviac a nesmierne ma tešilo, že som sa v nej nezmýlil...
Iránsky Mashad je zdá sa, vždy príliš vzdialený i keď je človek v samotnom Iráne. Aj napriek tomu sa hovorí, že sem prúdi viac ľudí ako na posvätnú púť do Mekky. Práve tu neďaleko turkménskych či afgánskych hraníc totiž leží hrobka milovaného Emáma Rezu. Tak veľa som o tomto mieste počul až som dostal chuť dotknúť sa jeho svätyne a aspoň na deň sa stať jedným z tých pútnikov, ktorí snívajú že sa sem pozrú raz za život...
