Dostal som sa do kontaktu s KGB (Komitet gosudarstvennoj bezopasnosti) na vlastnej koži, takže si myslím, že mám k nim "bližší vzťah", ako väčšina Slovákov. Neodolal som možnosti pozrieť sa zblízka na skutočné KGB. Tak ako na mňa dýchal atmosférou zla ostrov Goli Otok v bývalej Juhoslávii, koncentračný tábor Mauthausen alebo Oswiecim, tak v tejto budove na ulici Brīvības iela 6 v Rige na mňa dýchla smrť a neznáme množstvo väznených, vypočúvaných, umučených a zastrelených.
V časoch stalinizmu v Sovietskom zväze v krajine, o ktorej tak oslavne písal komunistický Fučík, bolo všetko inak, ako hlásala táto propaganda živená u nás našimi boľševikmi. Na pohovor s KGB sa mohol dostať ktokoľvek, nebolo žiadne pravidlo. Stačilo, že si sa znepáčil komunistickému donášačovi, ktorých bolo neúrekom, každý dom v ktorom si býval mal svojho, každé pracovisko malo svojho, boli všade rozlezení ako vši. Ak takýto agilný súdruh jednoducho oznámll, že má podozrenie, že jeho sused sa nechová dostatočne pokrokovo tak už si sa ocitol v takejto budove na pohovor. Tie prebiehali rôzne, ako zmes priateľského, ale o to zákernejšieho vypočúvateľa, až po neotesaného súdruha, ktorý ťa privítal obuškom. Tvoj osud bol už spečatený. Mal si málokedy na výber medzi pracovným táborom na Sibíri, väzením alebo v najhoršom prípade zastrelením. Kto mal "šťastie", stal sa spolupracovníkom, čiže donášačom na ďalších nešťastníkov. Celú plejádu možností sa návštevník dozvie od sprievodcu múzeom spojených s návštevou jednotlivých miestností, blokov.
Slovensko, za neutíchajúcej podpory našej vedúcej strany, ktorá absorbovala veľké množstvo slovenských komunistov, donášačov a iných budovateľov socializmu, sa o zločiny komunizmu a zvlášť ŠTB prakticky nezaujíma. Slovenskí politickí nominanti podporujú školy v návštevách a výučbe zločinov, ktoré počas vojny spáchali fašisti, ale zločiny ŠTB-ákov alebo zločiny riadené komunistickou stranov ako keby ani neexistovali. Tak isto by títo funkcionári "zabudli" na každoročné výročia prepadnutie našej krajiny v 1968 a následné desaťročia okupácie vojskami veľkého brata z východu. O chvíľu to bude okrúhlych 50 rokov. Opätovne sa to pravdepodobne prejde takmer mlčaním, poniektorí sa nevyjadria vôbec.
Takže ponúkam k nahliadnutiu zopár fotografií z tejto budovy v lotyšskej Rige. Lotyši podľa dokumentácie považujú svoju účasť v bývalom Sovietskom zväze za okupáciu, čo najlepšie dokumentuje ich vzťah k veľkému bratovi na východe a je potom úplne pochopiteľná ich snaha o prítomnosť vojsk NATO, ktorá by ich chránila pred militantným susedom. A myslím si, že na našu skúsenosť s okupáciou by sme im mali byť v tomto maximálne nápomocní.
