Tamara Lučinská
Putovanie za poznaním
Konečne...
Som, ako ostatní, súčasťou niečoho veľkého a snažím sa to pochopiť. Zoznam autorových rubrík: z komory, z ulice, Pohľady, Curriculum vitae, Inými očami, Nedeľná chvíľka poézie, Súkromné, Nezaradené
nikdy som ich nemala rada, až kým som sa nenaučila prijímať a nachádzať v nich to pozitívne - návraty a nové stretnutia.
Stískam zovretú päsť pevne rozhodnutá viac ho už nikdy nevypustiť. Bude mi patriť navždy.
Keď sa čítal rozsudok, jeho myseľ bola už taká otupená, že namiesto žiaľu a krivdy cítila iba túžbu konečne sa vyspať.
Milujem rána, keď sa bytom plazí von z okna vôňa pečeného chleba s vajíčkom a vo varnici puká kôrka na povrchu prevareného mlieka...
Keby to bolo také jednoduché vybrať si život ako jablká v supermarkete, možno by svet vyzeral o trocha ináč ako sme zvyknutí a možno ani nie, lebo za kvalitu treba zaplatiť.
Čaká ťa nedeľa, krásna a voňavo letná ako keď ťa poprvýkrát tento svet vítal a ponúkol farebné sny.
Ďalší školský rok je za nami, povzdychne si nejeden rodič, keď odkladá vysvedčenie svojho dieťaťa do skrinky s dokladmi.
Mami, mám priateľa, ozvalo sa spred zrkadla v izbe, z úst mojej šestnásťročnej cupitalky. Au, au, au! Čo za blbec sem namontoval tú skrinku, a tak nízko? Prikrývam si rukou hrču na hlave a utieram vytrysknuté kvapky sĺz. Už neviem, či od bolesti, alebo prekvapenia, aby som nevyzerala ako úplný idiot.
„Mamka, ľúbiš ma?“ „Pravdaže, srdiečko!“ „Však od nás neodídeš..?!“ „Ako by som mohla nechať niekde kus seba a odísť?“ „Keď ja ťa stále tak hnevám...“
snaž sa nenapodobňovať správanie iných ľudí, kým nemáš predpoklady, ktoré inšpirovali k činom a postojom ich...
Kto z nás by ich nepoznal, kto z nás sa s nimi nikdy nestretol. Kto z nás sa proti nim nebúril a koho nevytočili aspoň raz do nepríčetnosti.
povedal si v obrate, nasadajúc do auta a ani si sa neobzrel. Nie preto, že by si ma nechcel vidieť, ale ty sa proste nevieš lúčiť. Nevládzeš pozerať do mojich lesknúcich sa očí, keď mi škĺbe kútikmi úst a nedarí sa mi premáhať vlnenie v hlase.
Dva extrémne prejavy rovnakej emócie, negatív a pozitív zachyteného zážitku, dve strany mince, oheň a voda, dve oči, ktorým nie je súdené dotýkať sa. Napriek tomu je hranica medzi nimi často takmer neviditeľná.
Nie nadarmo sa vraví, že ľudský charakter prechádza skúškou práve v čase krízových situácií.
Dlhovekosť je v našej rodine pomaly tradíciou. Možno je to spôsobené prístupom k tomu, čo s úctou nazývame život, ale mohlo by to mať aj celkom inú príčinu.
Moja svokra je sicílčanka, jediná sestra v rodine policajtov z hlavného mesta ostrova. Žena s obrovským srdcom a ešte väčším zmyslom pre humor, ktorý ju neopustil ani po tom, čo sa po vojne vydala do severnej časti krajiny, ďaleko od milovanej zeme.