Marcel Páleš
Odlejem ti z úsmevu
Nepotrebujeme hľadať dôvody na úsmev. Potrebujeme ho rozdávať. Čím viac úsmevu človek rozdáva, tým viac ho má, tým viac robí šťastným okolitý svet i ten svoj.
Okrem mnohého iného ma zaujímajú diskusie o zmysle života, rád presahujem hranice priemernosti, milujem čítanie kníh a tiež čítanie ľudí. Keďže rád nachádzam neobyčajné v obyčajnom, nájdete ma často strateného v pozorovaní kolobehu života. Soľou môjho života je umenie, korením priatelia a najsilnejšou prísadou nad všetko vyvýšená láska. Spomedzi priateľov si najviac cením Boha, preto mastretnete aj v božích chrámoch, kde vyhľadávam pokoj v duši. Zoznam autorových rubrík: Zamyslenia, Živý pozdrav z Márnice, Idúc ulicou, Cesta za zmyslom života, Próza, Poézia, Slová nad zrkadlom, Boh, Nočná návšteva, Súkromné, Nezaradené
Nepotrebujeme hľadať dôvody na úsmev. Potrebujeme ho rozdávať. Čím viac úsmevu človek rozdáva, tým viac ho má, tým viac robí šťastným okolitý svet i ten svoj.
Z driemot som sa prebral pár kilometrov pred cieľom. Slnko bolo vysoko nad nami - obedovalo. Rozžmurkal som hneď zabudnutý sen a snažil sa vnímať realitu. Autobus sa už blížil k mestu, míňal posledné polia, lesy, čistinky. To slnko, och ako nádherne všetko pohládzalo. Deň je hneď krajší, keď ho farbí práve ono. Tu sa mi naskytol obraz, na ktorom som pohľadom spočinul dlhú chvíľu - stratený v kráse, v umení prírody.
S plánmi a ich realizáciou je to často ako s počasím - nikdy neviete, odkiaľ sa priženú mračná a zmaria vám vaše predstavy.
Všimnite si, že život človeka sa podobá životu literárnej postavy. Spisovateľ ju najprv vymyslí, vsadí ju do určitého prostredia, vymodeluje jej zovňajšok, pripíše jej určité vnútro a viac-menej ju vrhne do rozihraného deja. Tá-ktorá postava sa následne snaží svoj život uchopiť a viesť. Možno zlyháva, možno víťazí a možno sa točí na tom istom bode. Nejedna rozprávka je toho príkladom. V skutočnosti sme na tom rovnako.
Výnimočnosť človeka spočíva v tom, že sa čímsi dokáže odlíšiť od ostatného sveta. Napríklad od rastlín či zvierat. Dôkazom toho sú trebárs pyramídy v Egypte, Eiffelovka v Paríži či drevený oltár Majstra Pavla v Levoči. Podobných diel sa nájde množstvo aj v našom okolí, možno v našej domácnosti. Postačí originálna myšlienka a práca ľudských rúk.
Možno aj naivne, ale verím, že ľudský kredit, nabitý dobrom či zlom, neostáva nepovšimnutý. Verím, že sa každému spočíta to, čo dáva. Podnet na túto poviedku som našiel v skutočnej udalosti. Skúste:
Slovákom akoby sem-tam chýbala priamosť, ráznosť a spomínaná asertívnosť. Akokoľvek, ak túžime kdekoľvek preraziť, spolu s priebojnosťou budeme tieto vlastnosti potrebovať.
Raz mi stará mama povedala, že ľudia, ktorí nemajú vzťah k zvieratám, to s citmi v poriadku mať nebudú. Naopak, tí vľúdni k zvieracím bytostiam majú bližšie k láskavosti a ľudskosti. Pravdaže to nie je pravidlom, ale čosi z pravdy na tom určite bude.
To, čo je pre deti nádhernou skutočnosťou, je pre dospelých už iba vzdialenou krajinou...
Nedávno mi jedna známa opisovala zážitky zo svadby, na ktorú vzala svojho kolegu z práce. Všetci ich dávali dokopy, tak si povedala, že tomu dá šancu. Ostala však zarazená, keďže tento chlapík orientoval minimálne polovicu svojho prejavu na seba. Priznám sa i ja, že posledné dva roky jedno z mojich predsavzatí znie „krotiť svoje ego". Občas mi totiž ulieta nesprávnym smerom. Z globálneho hľadiska sa egocentrizmus môže podpísať pod nejednu katastrofu. No a Chuck Norris, i keď je novodobým supermanom, nebude stíhať zachraňovať celý vesmír.
Azda sa to nezdá, ale jednou z najsilnejších zbraní je práve slovo. Občas postačí tiché „áno" a ľudský život je zachránený, poprípade sa tvárou rozleje nádherný úsmev. Hitler vyslovil rázne „Nie!" a následky toho znáša ľudstvo dodnes. Ľudia, ktorí vo svojej pracovnej náplni „šermujú" so slovami, pravdepodobne tušia, akou silou disponujú. Slovo bolo vraj aj na počiatku, snáď napokon neskončí čiernou bodkou.
Aj Vy sa občas nájdete, ako sedíte s nohami na stole či v inej pohodlnej pozícii, pričom Váš čas, Vaše povinnosti či sny Vám utekajú, avšak Vy sa len pozeráte, ako neľútostne sa presýpa čas a dúfate v nejaké osvietenie? Mne sa to sem-tam stáva - strácam sa vtedy oprávnene, aby som sa našiel v ešte krajšom svetle. :)))
Aj Vás občas znásilňuje tréma? Potom aj Vy poznáte ten pocit, kedy by ste jej to chceli vrátiť... :)))
Každý deň je dostatočne dlhý na to, aby sme v ňom stihli nielen sucho presýpať myšlienky, ale v nich aj spomínať, uvažovať, tvoriť, no a takisto aj snívať. Myslím, že existujú dva typy ľudí: buď patríte k takým, ktorí sú otvorení akémukoľvek snívaniu a počas dňa sa neraz nájdu, ako snívajú o niečom príjemnom - no a tí druhí sa z rôznych dôvodov o snívanie nepokúšajú. Ja patrím všetkými desiatimi k tým prvým. I keď snívanie je ako lietanie - nikdy neviete, či vaše sny neprídu o krídla a neroztrieštia sa o skaly.
Občas mi zo seba chodí nevoľno. Áno - občas, keď sa tak na seba pozerám a pozorujem sa, najmä to, ako nakladám so vzácnym časom, mám chuť zo seba vyzvracať všetko to, čo by som zo svojho života najradšej ihneď vyhodil. Presne, ako keď sa vám do žalúdka dostane niečo, čo tam nepatrí a spraví vám v ňom menšiu šarapatu. Musíte to dať von - možno sa vyprázdniť a začať znova. Miestami mi býva od toho duševného žalúdka zle aj celé dni. Je to ťažký súboj.
Človek často lieta v oblakoch, nečakajúc pád. Často je ochotný prijímať len víťazstvá, zabúdajúc na to, že prehry nás robia silnejšími. Životný kolotoč je pritom všetkom nádhernou jazdou - len cez všetky tie klesania a stúpania vieme napokon postrehnúť hodnotu vydobytého.
Jedna z veštkýň svetového rangu predpovedá, že Zem čoskoro podľahne tretej svetovej vojne a rakovina kože postupne vyľudní mnohé zasiahnuté oblasti. V mojej poviedke sa odrážam od tohto teoreticky možného faktu a slovom maľujem obraz dní kritických, kedy sa konečne na Zemi objaví To, čo nás celé roky tajne pozorovalo odkiaľsi z vesmíru. Aký vynález pritiahne na Zem To cudzie?
„Ak sa človek nedokáže vyvíjať a obnovovať, začínať mnoho ráz odznova a ustrnie, znamená to, že je mŕtvy. Lebo život - to je ustavičná zmena." (J.P.Sartre) Ktokoľvek z nás sa môže dostať do pozície začarovaného kruhu problémov, z ktorého sa nedokáže vymotať. Cíti, že to, čo žije, nie je to pravé, čo by chcel a určite aj mohol žiť. Občas ale postačí malý krok, aby sa všetko zmenilo.
Život každého z nás je každopádne dlhou či krátkou cestou, možno vydretou, možno prázdnou, cestou za dní slnečných i počas tých zamračených. Podstatné je neprestať kráčať. Neprestať, najmä, keď viete, že niekto Vám dôveruje. (Autori básne: Marcel Páleš a Anna Macková)
„Poď, poď, Tebejke, poď si po výplatu!" vyzval ho starý učiteľ. Tibor už vedel, že neobíde naprázdno. Pristúpil a čakal. „Ktorou rukou si dnes otvoril dvere?" spýtal sa ho učiteľ. Tibko si pozrel obidve trocha špinavé ruky a jednu z nich ponúkol k výplate. Starý učiteľ mu ruku podoprel svojou a obľúbenou paličkou mu na ňu naložil. To bolo za opätovné meškanie na prvú vyučovaciu hodinu. My ostatní sme preto chodili radšej poslušne načas.