Som optimista, ktorý niekedy odoláva tvrdej realite, niekedy sa vracia do minulosti, detstva a mladosti, ale snažím sa veselo a i vážne, žiť v tomto reálnom svete. Zoznam autorových rubrík: Vtipné príbehy, Súkromné, Automobil, Doprava a dopr. predpisy, Služby, Foto - články, Sviatky, kultúra a tradície, Škola a spomienky, Staroba, Počítač a rodina, Príroda a jedlo, Poézia, Žena, rodina, deti, spomienky, Príroda a zvieratká, Vzťahy, Práca, dôchodok, spomienky, Spoločnosť, Drogy, Zdravie
Ak neviete, môj veľmi dobrý priateľ Jarko vám to isto dopodrobna vysvetlí. Má s tým svoje skúsenosti. Podučil sa na svojom prvom liečení. Mne to dopodrobna rozpovedal. Rozhodla som sa, že sa s tou historkou podelím s vami a pridám aj niečo naviac z jeho rozprávania.
Napíšem vám príbeh takmer celého úradu práce a i niektorých iných organizácii v našom meste, ktorých pracovníci chodili obedovať do jednej, vtedy známej, reštaurácie. Nedbalosťou pracovníkov uvedenej reštaurácie, mnohí moji kolegovia a naši spoluobedujúci z iných organizácii, isto, na tento deň a na ďalších pár dní po ňom, nikdy, do konca života, nezabudnú. Rovnako na túto aféru nezabudnú ani majitelia tejto reštaurácie.
Príhodu z ambulancie súkromného odborného lekára mi porozprávala moja priateľka. Keďže začala mať problémy s únikom moču, tak sa rozhodla ísť k obvodnej lekárke. Pani doktorka ju poslala k odbornému lekárovi. Ako sa to skončilo, ju veľmi prekvapilo. Bez toho, že by ju predtým bol niekto upozornil, a to behom štvrťhodiny, prišla o päťsto korún. Toľko ani za deň nezarobí. Musela si zapamätať, že nielen do obchodu sa chodí s plnou peňaženkou, ale aj k lekárovi.
Jedného zimného dňa, ráno som vstala skôr, lebo som mala vybaviť veľa vecí. Ani som netušila, že čo spôsobím, zmenou svojich zásad. V našej domácnosti som spôsobila šok. Manželovi preto, lebo prišiel o svojho miláčika a mne preto, lebo som sa toho činu zúčastnila.
Keďže v štátnych úradoch, v malých mestách sú funkcie kumulované, a to stále viac a viac. Niekedy je treba privstať si a urobiť prácu, ktorá sa dá urobiť len mimo stránkové hodiny. Tak aj ja, som si privstala, aby som prišla do práce skôr a prichystala sa na poradu s mojím oddelením. Nemyslela som si, že poradu v tento deň robiť nebudem, pre nejakého malého tvora.
Tento vinš som uverejnila pre mladomanželov Zuzanu a Balázsa Szálayových. Dnes je ich veľký deň. Práve dnes sa budú sobášiť. O napísanie tejto básne ma poprostila moja priateľka Martuška Vassová. Blahoželanie je nielen od nej, ale aj od všetkých kolegov z firmy Wertheim, Dunajská Streda a samozrejme aj odo mňa.
Boli ste už niekedy u psychiatra? Ja áno. Mám chorobu, pri ktorej sa mi aj vplyvom nervozity a depresie odbúravajú z tela minerály. Poslali ma, okrem iných lekárov, aj k psychiatrovi. Keď som váhala, pani doktorka mi vysvetlila, že moderná doba vraj vyžaduje, aby nás z času na čas, aj tam poslali. Vraj popri kardiológoch, internistoch, endokrinológoch a neurológoch, ktorých služby využívam, vám aj tento lekár tiež pomôže. Neviem, či som nemala šťastie na tú správnu lekárku. Alebo som taká citlivá? Či som už tak chorá, že nedokážem rozlíšiť čo je dobré a čo zlé? Jednoducho som zutekala z ordinácie psychiatra ako uštipnutá a s plačom.
Veríš na zázraky? To bola prvá otázka mojej dobrej známej, podnikateľky. Prepočula som otázku, lebo sa mi to zdalo divné. Ďalej sme rozprávali o rôznych udalostiach, ktoré sme prežili. Už sme sa dávno nestretli. Potom ju to znova napadlo a znova sa ma spýtala:” Veríš na povery a zázraky?” Povedala som, že nie, i keď som si už vypočula rôzne rozprávky. Pokračovala som, že i moja mamička ma presviedčala, že keď niekto z rodiny zomrie, tak sa s ňou príde vo sne rozlúčiť. Zdá sa mi to čudné.
V našej modernej spoločnosti sa veľmi nenosí rozprávať veľa o zdraví a chorobách. Ja sa predsa len odvážim, pár postrehov z môjho okolia, o zdraví, resp. o chorobách, napísať. Pri každom prianí prehodíme, že si želáme hlavne dobré zdravie. Je to však len klišé. Pokiaľ človek nevyskúša, čo to je choroba alebo nestratí niekoho blízkeho, nevie o čom rozpráva. Sú to len frázy. Vôbec si neuvedomuje, aké je to naše zdravie pre nás dôležité. Náš organizmus je ako naše auto. Pri nedostatočnej starostlivosti sa kazí stále viac a viac. Keď autu nekúpime benzín, tak vôbec nejde. Keď telu nedáme kvalitnú potravu a nedoprajeme zdravý vzduch, pohyb a hlavne oddych, tak prestane šľapať. A nehovorím len o zdraví telesnom, ale aj o duševnom.
Narodil sa v novembri, vnúčik náš malý. Mama a otec ho Matúškom nazvali.
Pozerám sa z okna. Aj moja suseda. Pozorujeme situáciu na chodníku pred činžiakom. Sme pobúrené správaním sa mladého muža Doda. Dodo je nových susedov z prízemia syn, ktorý v našom paneláku nebýva. Je len na návšteve u rodičov. Ale ako neskôr pochopíte, na návšteve vo veľkom štýle. Auto zaparkoval na chodníku a zablokoval tak možnosť odjazdu viacerých aut. Zdalo sa nám, že by najradšej vyšiel autom až do bytovky. Jeho nevysvetliteľné správanie upútalo našu pozornosť. Veď pred bytovkou je toľko voľných miest na parkovanie.
Keď som sa dozvedela tú hroznú správu, kládla som si nasledovné otázky: “Všímame si ľudí okolo seba? Vieme ako žijú? Alebo je to len ich vec a vec ich rodiny. Nezabúdame pritom, že sme ľudia?Zaujímajú nás len naše potreby?” A nakoniec: “Prečo ľudia skáču z okna, keď vraj existuje pud sebazáchovy?”
Naša rodina mala vždy dobrý vzťah k prírode, kvetom, stromom a zvieratkám. Vyhliadli sme si miesto, kde rastú huby i keď len tie dolnozemské (nie z hôr). Poznáme liečivé bylinky a často si nimi pomáhame pri rôznych neduhoch. Kvietkami si ozdobíme byt, samozrejme len v rozumnej miere. Veď najkrajšie sú v prírode. Sledujeme zvieratká, chrobáčiky, vtáčiky a ich správanie sa v prírode. Tým pookrejeme, životné problémy riešime ľahšie a život sa nám zdá krajší. Naše stretnutie s prírodou na tomto krásnom juhu je pre nás raj.
Čo sú to drogy? Aké druhy drog poznáme? Ako pôsobia na ľudský organizmus? Ako sa k ním ľudia dostanú? A čo potom, keď drogujem? Takýmito a inými otázkami sme sa zaoberali na školení ľudí, ktorí sa zaoberajú protidrogovou prevenciou v našom okrese. Cvičili nás a prednášali nám psychologička a magistra, ktorá má skúsenosti v uvedenej oblasti i na medzinárodnej úrovni. Bol to cyklus kurzov, ktorých sme sa mohli zúčastniť iba s prispením protidrogového fondu. Sem - tam sme mali i zaujímavú návštevu (skúseného policajta, školskú psychologičku známu i z televízie, atď.) Títo pridali ku kurzom skúsenosti zo života.
Rozprávka ... Rozprávala mi ju moja priateľka. Posúďte sami, či grófstvo, o ktorom si teraz prečítate, patrí do demokratickej spoločnosti. Týka sa to verejného úradu, ktorý riadi riaditeľ. Vlastne gróf, keďže je to rozprávka. Doslova ovláda deväť pracovníkov, služobníčkov. Nie je to hlúpy gróf, veď okrem jeho služobníčkov si jeho konanie nikto nevšimol. Alebo nikto nechcel vidieť?
Správy. Nejako zvlášť som si to nevšímala. Len, keď som začula, víchrica EMMA. Zbystrila som zrak a sluch. Hádam to nebude tu u nás? V Európe, isto. Počkala som si na ďalšie správy. Ale áno, aj u nás. Možno, že nie v takej sile. Bola som nervózna. Mali prísť deti z Bratislavy. Aby ich to nezastihlo na ceste. Volala som. Vysmiali sa mi. Mám byť pokojná. Nič sa im nestane.
Blíži sa 8.marec - Medzinárodný deň žien (ďalej len MDŽ). Pre niekoho sviatok uctievaný a pre niekoho zatracovaný. Pre našu generáciu bol samozrejmosťou. Za bývalého režimu sme síce reptali, ale nie voči sviatku, ale voči nariadeniu sláviť sviatok. Ľudia to musené, neradi robia. Ženy si zaslúžia úctu a obdiv aj bez príkazu. Neoslavujú len preto, aby dostali uterák, bonboniéru alebo karafiát. MDŽ má hlbší význam. Má priniesť rovnoprávnosť medzi ženami a mužmi. Nebráňme sa osláviť ho. Je to sviatok ako mnoho iných v kalendári, ktorý oslavujeme samozrejme, bez pripomienok.
V kalendári stojí, že bude deň menín tvojich. To meno je veľmi pekné. Dostal si ho doživotne. Pre nás budeš vždy len Tomík, ako keď sa ozval tvoj prvý výkrik.
Tak, ako mi pribúdajú roky, stále viac si spomínam na naše detstvo prežité spolu s rodičmi a mojim bratom na dedine v rodinnom dome. Naša mamička sa vzorne starala o nás a od malička nás učila pomáhať a pracovať. A my, ako dobré deti, sme sa snažili jej pomáhať i keď to ona nechcela. Veľa rôznych šibalstiev sme pritom vyparatili.
Vždy som bola romantička. Rada pozerám rozprávky a najmä české rozprávky (Princezná so zlatou hviezdou na čele, Pyšná princezná, Tri oriešky pre popolušku, atď.) Videla som ich už niekoľkokrát, ale nikdy som sa pri nich nenudila. Vždy v nich nájdem nejakú životnú múdrosť. Napríklad výrok v rozprávke Pyšnej princezná: “Láskou život začína a staroba len spomína “. I ja, čim som staršia, tým sa radšej vraciam do detstva a mladosti. Nasledujúci príbeh je spomienka na moje prvé vykročenie do spoločnosti.
