Som iba tvorivý človek,rezbárka Zoznam autorových rubrík: Zo života, Nedeľná chvíľka poézie, poviedka na nedeľu, Bol som na lepšom, Zo života aj iných, Z našich potuliek, Súkromné, Nezaradené
V Nitre sprístupnili vďaka Archeologickému ústavu SAV ,Nitrianskemu biskupstvu a mestu Nitra kazematy čiže podzemné chodby juhovýchodného bastiónu hradu ,kde možno vidieť zakonzervovaný val z obdobia Veľkej Moravy a Vazilovu vežu s expozíciou približujúcou dejiny Nitrianskeho hradu od najstarších čias po stredovek. Konečne hrad trošku ožíva a turisti majú viac možností spoznávať jeho dejiny ...
Tak stojím pred nejakým tým okresným súdom a premýšľam... Aj sa usmejem, lebo je to ako hamletovská otázka byť či nebyť spotvorená na dať či nedať, presnejšie podať či nepodať? V ruke mám kopu papierov starostlivo vypracovaných - žiadosti mojich dcér na zvýšenie výživného. S mimoriadnym odporom som to písala, priznám sa....Akosi cítim, že je to pod moju úroveň /aj pod úroveň mojich dcér/ zaoberať sa niečím takým. Na druhej strane si ale uvedomujem, že ich otec presunul 99,5% starostlivosti o deti na mňa a vôbec ho to netrápi.
Pred pár rokmi, keď som ešte chodila do práce autobusom, skracovala som si čas pozorovaním ľudí. Vlastne ani nie ich správania , ale ich tvárí. Nesmela som sa však zabudnúť , aby to nevyzeralo čo stále na mňa čumí... Tak som snažila dívať ukradomky. Mohol to byť muž, žena, dieťa...To bolo jedno - hlavné , že ma jeho tvár zaujala. Možno som im vduchu pripisovala vlastnosti, ktoré nemajú ...Ale to sa o mnohých už nikdy nedozviem..Máloktorých som poznala. Ako aj teraz - mňa väčšina ľudí pozná - vďaka Rasťovi : To je tá Rasťova Mateova....dohoví , prečo sa nevrátila do Bratislavy... No prečo, prečo?
Alžbet, teraz budem chodiť na noc k mame.Tatko je v nemocnici a ona sa sama doma bojí. oznámil mi Rasťo. Nemala som čo na to povedať. Dobre, samozrejme, choď.... Svokrovci bývali vo veľkom dome na osvetlenej ulici a mali susedov. My sme vtedy bývali v tmavej ulici s rozbitou cestou a susedov sme nemali - skoro na takej samote.A ešte sme nemali ani rozhlas ani telku. Nezvyknem sa v noci báť. Keď som bola malá - bála som sa. Tmy a kadejakých bytostí vynárajúcich sa z nej... Teraz sa už noci nebojím. Skôr sa rada nadýcham nočného vzduchu a pozriem sa vždy na oblohu . V tej chvíli padá na mňa celý vesmír. Je to úžasný pocit. Ak sa bojím tak zlých ľudí....
Nenávidím tieto mačky! Zareval Rasťo a odkopol Sybu. Načo sú? Len tu lítajú a pýtajú žrať!Kto to kedy videl - kŕmiť každý deň mačky! Nech si chytia myš! Zajtra ich tu nechcem vidieť! Už som ho nepresviedčala, že mačky potrebujeme. Boli tri. Dvaja kocúri a jedna mačka. Vedela som, že čoskoro už z tohto domu odídem a vedela som, že mačky sa u mňa v druhom domove asi neudomácnia...a budú sa vracať sem - ako domov. Vedela som, že už aj Rasťovi tečú nervy, rozvod sa akosi ťahal...Celé dni trávil u rodičov, tak som si pomaly a v kľude chystala veci k odchodu...Zjavil sa tak raz za deň - narobil krik a zase išiel k mamke. Doma ho zrejme vždy perfektne nabudili.Na dcéry zvyčajne ani nepozrel, mal iné starosti. Aj frajerka mu dala zrejme zabrať - občas sa posťažoval , že sa u nej narobí ako kôň - ale vraj je konečne milovaný. Debil - pomyslela som si - lebo som dotyčnú poznala a tušila som, ako to skončí.
Mačiatka prišli na svet v lieske neďaleko domu. Najprv sme ich nemohli nájsť,iba Lolita sa prišla večer najesť a napiť. Na druhý deň ráno sme počuli mňaukanie priam o život. Jedno mačiatko z liesky vypadlo a tak bol úkryt prezradený.
Všetci mávame také dni....Zdanlivo sa podobajú tým ostatným všedným. Vykonávame všetko, čo treba, stretávame sa s ľuďmi, rozprávame sa....Sami v sebe sa však viac zaoberáme SEBOU ...Nie tým, čo nás bolí na tele,ale tým, čo bolí na duši, tým ,čo je nedoriešené...Často je to v súvislosti s druhými.
najbližšieho svojho... Musela som ísť pracovať, lebo nám to akosi nevychádzalo. Moja mladšia dcéra musela ísť do jaslí. Každú chvíľu bola chorá a mne začali v práci naznačovať, že nemôžem tak často chýbať. Aj keď svokruša bola domáca ,tak som musela malú odviezť vždy k mojej mati do Bratislavy a tá si vzala v práci voľno - tak sme sa pri nej striedali.
Moja práca je niekedy vlastne samotka. Často som pri nej sama fyzicky a najčastejšie som sama niekde vnútri v sebe, keď si predstavujem, ako by malo to ,čo vyjde spod mojich rúk ,vyzerať. Myšlienky sa rodia v tichu a v samote. Niekedy v snoch, ktoré si zapamätám...a potom sa ich nezbavím...Keď sa pohrúžim do seba ,snažiac sa vyloviť konkrétnu predstavu , nenechávam sa rušiť. Svet povinností ma však neopúšťa...Robím všetko, čo musím urobiť , život okolo mňa beží ako film. Vyzerá to asi takto:
Veď mi tu nič nechýba, pomyslela som si slastne zavesená na okraj novučičkého bazéna.Takého, aký by som prijala doma, ale nechcela by som tie účty za vodu /hehe/...Ale tento je tiež OK a môžem si zaplávať, kedy len chcem...Nemusím už cestovať za vodou do mesta alebo na jazerá...Dôjdem tam peši za 15 minút....je to v tejto dedine....A ja vodu milujem. A asi sa zo mňa stala optimistka, lebo sa stále usmievam. Aj na moju dcéru, ktorá spokojne pláva neďaleko mňa.
Tak si tu žijem a pracujem na dedine.Dvadsať rokov dozadu som si tu zvykala, že blaváčka je takmer škaredé slovo. A pozerali tu na mňa poniektorí ako na nejakého exota .
Teraz sa ma dosť často priatelia pýtajú, prečo som sa nikdy nikomu nezverila a nesťažovala sa. Nikdy ma nikto nevidel nariekať. Bola som tak vychovaná. Čo sa uvarí v rodine, to sa v nej aj zje. To bolo jedno pravidlo. A bolo ešte jedno , ktoré som počúvala od ranného detstva : Vojakova dcéra nikdy neplače! Samozrejme, že som plakávala, ale keď ma nikto nevidel. Keď už som bola dospelá, a bolo nad čím plakať - a potom bolo treba ísť medzi ľudí, tak na poznámku, že prečo mám červené oči, som povedala : Lebo mám alergiu a svrbia ma... A mala som pokoj.
Lebo sa tak liečim. Makám do nemoty. Aj pre tie papieriky, ktoré vymieňame za všeličo zjedobné a k životu potrebné....A liečim si zlé dni, ktoré mám za sebou. Smútky, ktoré po nich zostali a zranenia ,ktoré preciťujem ako malé krivdy...Každý to zažil. Depku už nechcem ani vidieť. A tak vojdem do rezbárne a nadýchnem sa. Hlboký nádych !Tá vôňa ma motivuje...k práci....
Nie sú všetci chlapi rovnakí...., hovorím svojej zhnusene sa tváriacej dvadsaťjednotke. Mami, ja im akosi neverím! Do smrti zostanem sama! To máš následky ! Pomyslela som si na adresu môjho ex ...Vidí tvoje postoje k nám. A za to, že som ťa už nechcela , zato si sa dokázal vykašľať aj na dcéry.Si blažene nevedomý dôsledkov! Že sa už taká mladá tak kriticky stavia ku všetkým ... Viac nedôveruje, viac si všíma - všetky nedostatky. Neviem, či je to dobré AŽ TAK! si všímať...
Krátke a obsažné .Slovko plné škaredých i krásnych slov...a predstáv...Položila som nedopitú kávu na stôl. Čelo mi oťaželo v ruke.Prešla som si rukou po tvári - je smutná? Keby som to mala namaľovať,tak by to vyzeralo asi takto: žena bezradne stojí nad črepinami...Nikdy ich nepozliepa...To je minulosť. Stroskotaný vzťah. Dvakrát do tej istej rieky nevstúpiš. Nedá sa...Ale ponáraš sa predsa znovu a znovu do jej vôd hľadajúc niečo svetlé ,v čo veríš, že príde už zajtra.
