Som presvedčený o tom, že každé stretnutie s človekom, každá životná situácia a každá informácia nás posúva na našej ceste k tomu čo sa má stať. Verím, že nič nie je náhoda a všetko je tak, ako má byť. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Aj keď Janko Zádumčivý ani zďaleka nie je taký múdry a všestranný, ako český génius Jára Cimrman, ale po každom stretnutí s ním mám vždy dobrý pocit, že som o niečo múdrejší. Naposledy mi porozprával príbeh o manželskom páre a ich tridsaťročnom manželstve. Neviem kam na to Janko chodí, ale príbeh je zaujímavý a myslím, že aj poučný.
Počas dovolenky v moslimskom Maroku som na bicykli prechádzal okolo mladého muža, ktorý sa opakovane snažil spojazdniť svoje auto. Porušiac pravidlo: „Pomáhaj len tomu, kto ťa o to požiada“, som zosadol z bicykla a pridal sa k nemu, aby sme s pomocou už nielen dvoch, ale štyroch rúk a štyroch nôh dostali nepojazdné auto do pohybu potrebného k samovoľnému naštartovaniu. Na druhý, či tretí pokus sa nám to aj podarilo. Srdečne mi podal ruku, v arabskom jazyku mi poďakoval a pokračovali sme každý svojou cestou.
Je všedný pracovný deň, ale pre mňa tak trochu aj sviatočný. A akýže to sviatok? No predsa prvý deň zvyšku môjho života. Možno trochu vtipné, ale vyjadrené číslami je to približne 26 000 dní, ktoré od svojho narodenia pobudneme na tomto svete.
„Milión je suma, sto miliónov je kapitál a miliarda je živá bytosť, ktorá pracuje aj keď spíš a pokiaľ nie si dosť silný, tak ťa zničí“, povedal svojho času významný americký finančník Warren Buffett.
Legendárny operný spevák Luciano Pavarotti (1935 – 2007) počas jedného rozhovoru povedal: „Na tomto svete nie je už skoro nič pozitívne“. Je to smutné konštatovanie, ale stáročiami overená je aj pravda, že „výnimka potvrdzuje pravidlo“. O jednej z nich mi porozprával Janko Zádumčivý.
Je to už dobrých pár rokov čo mi zavolal kamarát a v úvode mi položil spoločensky obligátnu otázku: „Ako sa máš?“ Spontánne, bez premýšľania som odpovedal: „Nič moc“. Nato on v zapätí reagoval: „A čo robíš preto, aby si sa mal lepšie?“ Úprimne sa priznám, že som v tej chvíli stratil reč.
Významný a populárny psychoterapeut MUDr. Savčenko vyslovil zaujímavú teóriu o ľudskom utrpení. Na prvé miesto postavil vojny a revolúcie, po nich nasledujú prírodné katastrofy a v poradí tretím najväčším utrpením v živote človeka je podľa jeho bohatých skúseností manželstvo. Počul som túto jeho myšlienku pred niekoľkými rokmi a musím uznať, že stojí minimálne na zamyslenie.
Nedávno som strávil víkend v spoločnosti rodiny a priateľov v krásnom prostredí českej Vysočiny. Upršané počasie pozmenilo naše plány, ale ako sa hovorí, všetko zlé je aj na niečo dobré, sa aj tento krát potvrdilo. Pohodlne sme sa usadili vo veľkej izbe, naše „polovičky“ priniesli na stôl vopred pripravené dobroty a za upokojujúceho zvuku horiaceho dreva v krbe sme rozvinuli zaujímavú debatu.
O výchove detí bolo napísaných už veľa kníh i odborných článkov. Často a na rôznych úrovniach sa na túto tému diskutuje, no napriek tomu mám dojem, že nám uniká podstata, ktorou je samotná osobnosť dieťaťa a nie všeobecné teórie a systémy výchovy. ...
Pred necelými tridsiatimi rokmi sa môjmu priateľovi a jeho manželke narodil syn Tomáš. Jeho rodičia si v tom období v skromných podmienkach budovali svoju domácnosť a spolu sa tešili z malého chlapca, ktorý napĺňal ich životy. Otec bol pyšný na svojho syna a vo svojej mysli si už predstavoval a plánoval jeho budúcnosť.
Už pred niekoľkými mesiacmi som sa rozhodol, že budem vo svojich článkoch písať len o pozitívnych postrehoch a veselých udalostiach. S prekvapením som však zistil, že to vôbec nie je také jednoduché, ako som si myslel. Možno trochu naivne som čakal na vonkajší podnet, ktorý by bol spoločensky dostatočne zaujímavý, ale nepostrehol som nič, čo by zaujalo moju pozornosť. Až dnes ma konečne „osvietilo“.
Pred niekoľkými mesiacmi som túto otázku položil čitateľom tohto blogu vo svojom článku „Pomôžte mi prosím?“. Z počtu reakcií naň usudzujem, že odpoveď na túto, zdanlivo jednoduchú otázku asi nebude ľahká napriek tomu, že zlo nás čoraz intenzívnejšie sprevádza v každodennom živote. Táto skutočnosť ma priviedla k hlbšiemu zamysleniu sa a rozhodnutiu pokúsiť sa odpovedať sám sebe a zároveň podeliť sa o svoj názor s vami.
Fráza, znejúca v našej komunikácii ako refrén v pesničkovom hite typu tra-la-la. Niekedy je až komické, s akou dôležitosťou ľudia reagujú na akúkoľvek situáciu odpoveďou: „Nemám čas“. V dobre fungujúcich firmách majú na podobnú odpoveď jeden veľmi účinný „liek“. Je to tzv. časová snímka. ...
Pri množstve každodenných povinností už asi väčšina z nás zabudla na uplynulé vianočné sviatky a tie nasledujúce sú príliš vzdialené nato, aby sme sa nimi zaoberali. Ja však na ne spomínam s nostalgiou, ktorá ma viedla k napísaniu týchto riadkov...
Nielen sympatickým výzorom, ale hlavne svojou charizmou a ohľaduplným správaním ma zaujal mladý, plavovlasý muž v spoločnosti kde pracujem. Nakoľko moja zvedavosť neutíchala, spýtal som sa jedného dňa služobne staršieho kolegu, aby mi o ňom niečo povedal. „Peter sa volá a je na inej frekvencii, ako my ostatní“, odpovedal mi pohotovo.
V obrovskom priestore skladu pneumatík sa na jednom z vysokozdvižných vozíkov preháňa subtilný mladý muž s nevinným výzorom dospievajúceho chlapca. Na prvý pohľad žiadny mimoriadny zjav. Napriek tomu som ho celé mesiace pozoroval a snažil sa pochopiť čím je zaujímavý, keď priťahuje moju pozornosť. Využil som každú príležitosť, aby som s ním prehodil zopár viet, ale žiaden výraznejší poznatok o jeho osobnosti som v tom období nepostrehol. Dnes, po takmer ročnej „známosti“ som sa rozhodol o ňom napísať článok aj keď v tejto chvíli ešte neviem, aká myšlienka bude nasledovať, a tak sa nechám prekvapiť, čo zo mňa nakoniec „vypadne“.
Ako študentovi gymnázia sa mi dostala do rúk knižka o spoločenskom správaní. Pamätám si, že bola v malom formáte so žltou obálkou a zo zvedavosti som ju niekoľkokrát prelistoval. Jej obsahu som však nevenoval žiadnu mimoriadnu pozornosť a dnes už ani neviem, kde našla svoje konečné miesto.
Opísať predvianočnú atmosféru som považoval nielen za aktuálnu, ale aj pomerne jednoduchú tému, a tak som si sadol za písací stôl k môjmu počítaču a ... nič.! V hlave vír myšlienok, ale žiadna súvislá a už vôbec nie duchaplná. Zložil som teda ruky, pohodlne sa oprel do svojho kresla a nechápavo pozeral na blikajúci kurzor monitora.
V posledných mesiacoch nás médiá často (vždy ochotne keď sa jedná o negatívne správy) informovali o napätí, ktoré zavládlo v našom školstve. Nespokojní sú učitelia, nespokojní sú aj žiaci, študenti i rodičia. Nemám dostatok informácii, aby som mohol objektívne posúdiť oprávnenosť požiadaviek jednej či druhej strany, ale dovolím si poukázať a zamyslieť sa nad celkovou atmosférou v našich školách.
Magické slovo láska sprevádzajúce nás po celý život. Často ho vyslovujeme, počujeme, vidíme a predsa mám niekedy pocit, že nám uniká jeho skutočný význam. Položil som otázku: „Čo je to láska?“ mladým ľuďom vo veku 20-30 rokov.
