Milujem a neúnavne študujem život. Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, Alica v krajine zazrakov, la vita é bella..niekedy, Svet detí (a ja v ňom), Lásky jednej rusovlásky, Išla Mirka na vandrovku
...ej ale som rada... že som doma v teple. Kde sú tie časy, keď som vedela oceniť každučkú belostnú vločku? Niektoré radosti ma opúšťajú príliš rýchlo. Niektoré myšlienky predbiehajú telo v starnutí. Ja si to najviac uvedomujem v zime...
Tak prečo ma mestská hromadná doprava takto prepravuje? Z bodu A do bodu B to vraj trvá 11 minút. Aspoň podľa A4-ky vylepenej na autobusovej zastávke, ktorá všetkým záujemcom poskytuje informácie o príchodoch, odchodoch a dĺžke cestovania. Reálne sa mi však minule podarilo „trhnúť“ rekord, keď som túto jedenásťminútovú vzdialenosť natiahla na necelú hodinu. Dôvodom výnimočne nebola ranná zápcha, v ktorej sa zo železnou pravidelnosťou stretávajú prácechtivé autá (plné workoholikov a nervóznych rodičov) a lenivé autobusy (plné študentov a im podobných, dospávajúcich na verejných sedadlách včerajší flám). Tentoraz som sa do autobusu jednoducho nezmestila. Kým som sa totiž prebojovala do prvej línie (ako nazývame tú časť zastávky, z ktorej sa vám ešte podarí nastúpiť), ušli mi dva autobusy. A tak som sa, plná rozhorčenia, pustila do tejto ošemetnej témy – autobusy 31 a 39.
Možno tiež občas máte pocit, že všetky ideály, ktoré ste vkladali do ľudských bytostí sa vám rúcajú pred očami. Našťastie to osud vždy zariadi tak, že práve v takýchto chvíľach sa zrazu zjaví pri dverách niekto, kto bez nároku na honorár či akúkoľvek inú odmenu prevezme na plecia časť vašich starostí a pomôže. Dobrovoľník je slovíčko odvodené od „dobrovoľne“. Krásne.
...keby mal tiež tú osobnú česť zoznámiť sa so svojimi samozvanými potomkami. Vševediace dievčatá aj chlapci, muži aj ženy – áno, tak títo mi poriadne ležia v žalúdku. Dnes nemám chuť byť konštruktívna. Žiadnu kritiku s hlbším zmyslom nehľadajte, niet tu pre ňu miesta. Som prosto a jednoducho nahnevaná.
Premýšľala som včera o priateľstve. Bohužiaľ, myšlienky sa mi nepodarilo zorganizovať do prívetivej podoby. Naopak. Bolo to uvažovanie pochmúrne, pesimistické. Jedno z tých, pri ktorom sa na samom konci nenávidíte za to, že ste sa do toho vôbec púšťali. A tiež jedno z tých, za ktorých smutný koniec zodpovedáte vy a nikto iný. A teda, že chyba tentokrát JE vo vašom prijímači.
Práca vraj šľachtí človeka. Netrvalo mi veľmi dlho, kým som pochopila, že nie každá. Sú práce, ktoré človeku nedajú nič. Snáď len prekrásne zbytočný pocit skvelo premárneného času. Potom sú práce snov, po ktorých všetci prahneme, ku ktorým smerujeme naše kroky a ktoré málokedy dostaneme. Zvyšné práce sú práce, ktoré nielenže šľachtia, ba priam zoceľujú človeka. Sú permanentnou skúškou odvahy, odhodlania, trpezlivosti a sily zaťatia zubov. Lebo ako sa na Slovensku odporúča, podľa môjho skromného názoru pričasto, treba zaťať zuby a vydržať!
Neviem akým nedopatrením, no predsa – stalo sa. Ráno na mňa diárik zazíval prázdnotou. Inak termínmi a povinnosťami nabité stránky ostro kontrastovali s dnešnou prázdnou stranou. Písmenká sa akoby báli pošpiniť tú bielu nevinnosť tretieho júna. Iní by si možno slastne vydýchli a hodili sa naspäť do perín. Ja som si len hlasno povzdychla a namrzene vstala z postele. Čo len budem robiť? Moje telo ani duša neboli na oddych zvyknuté. A vôbec – o voľných dňoch som posledné mesiace čítala len v časopisoch. Na hodinkách svietilo červené 7:09. Od najbližšej povinnosti ma delí 24 hodín. Pomooooc!
Keď som vchádzala cez samootváracie super dvere do nemocnice, ešte som ani len v najtemnejšej predtuche netušila, aká skúška asertivity na mňa dnes čaká na štvrtom poschodí. Dokonca by sa dalo povedať, že som mala celkom dobrú náladu vzhľadom na silu a teplotu vetra, ktorý bol zúrivý a chladný, čo ostro kontrastovalo s mojím letným modelom:). Hm, premrznutá na kosť a v dobrej nálade... Už to bolo podozrivé.
Keď som bola mladá a školopovinná, nebolo v mojej budúcnosti takmer nič isté. Jediné v čom som mala jasné bolo, že rozhodne nebudem tak trápna ako moji rodičia. Dokonca som si tie najväčšie trápnosti zapisovala, pretože som mala strach, že ich v dospelosti zabudnem a budem ich opakovať krok za krokom. Nepomohlo. S rukou na srdci konštatujem, že si ma rodinné gény a tradície predsa len našli, hoci som sa pred nimi snažila všemožne ujsť.
Dnes ráno som vstala, ako moja starká zvykla hovorievať, hore zadkom. Naladená minimálne a už vôbec nie pozitívnym smerom. Akosi ma ťažili všetky bôle sveta a nie a nie ich racionálne presvedčiť, aby mi dali aspoň dnes pokoj. Namrzená som sa vyplazila z postele, ešte viac namrzene som odzdravila „Dobré ráno“ svojej spolubývajúcej a najviac namrzene som si urobila ovsenú kašu.
Nechcela som o tom písať blog. Chcela som si to ukryť v sebe, zamknúť prežitú skutočnosť k ostatným spomienkam, tak bežným a všedným. Nepodarilo sa. Bojujem už od soboty a každým dňom môj súper silnie. Ani dnes, v piatok podvečer, sa nedá povedať, že by som to mala vyhraté. Vrcholný úder prišiel včera. Zrazil ma na zem a nejako sa neviem pozviechať. Aj preto píšem. Hľadám odpoveď na otázku Kde nájdem náplasť na takú veľkú stratu?
Ja vám neviem. Keď som mala 17, rozhodla som sa jedného dňa, že zasvätím svoj život deťom. Budem tou najlepšou vychovávateľkou, animátorkou, učiteľkou, Ján Amos Komenský v ženskej koži, budem pedagogický vzor. To som si hovorila a bola som neskutočne šťastná, dalo by sa povedať že uspokojená, lebo som našla zmysel svojej biednej existencie.
Kedysi dávno pradávno, keď som ešte bývala vo Zvolene a poctivo si dokončovala povinnú školskú dochádzku, som mala spolužiačku, ktorej životnou filozofiou bolo „Za každých okolností vyzerať dokonale“. Svoju bezchybnú pleť potierala make-upom každú prestávku a nezabudla ani na riasy. Vyzeralo to asi tak, že keď o pol druhej konečne zazvonil zvonec a rozprávky bol koniec, milá spolužiačka opúšťala školské brány zmaľovaná ako indián. Veľmi ju to totiž bavilo. Bavilo ju tiež listovať v babských časopisoch a s úplne vážnou tvárou čítať tie stupídne články o tom, že žena môže mať aj hodinový orgazmus (hí!), že Beyoncé sa ostrihala (hí hí!) a že muži sa delia na viacero typov a je veľmi dôležité zoradiť ich všetkých podľa šablóny (hí hí hí!).
Byť za každú cenu milá k ostatným ľuďom sa mi nikdy nevyplatilo. A predsa som sa zubami-nechtami držala tej zidealizovanej predstavy, že najdôležitejšie je v živote urobiť na každého dobrý dojem a zapôsobiť. Keď som v dvadsiatom prvom roku svojho života konečne pochopila, že niektorí ľudia sú ako emocionálne pijavice, ktoré z vás vysajú aj posledný zvyšok energie, rozhodla som sa, že viac ako na mojej násilnej milote mi záleží na zachovaní vlastnej identity a psychického zdravia. Stručne a jasne – začala som sa k ľuďom spávať tak, ako som to skutočne cítila.
Nepoznám človeka, ktorý by sa aspoň raz v živote necítil byť v strese. Zároveň nepoznám nikoho, kto by bol v strese viac ako ja. Nemôžem to zvaliť ani len na rodinnú anamnézu, lebo moji rodičia sú oproti mne najväčší flegmatici na svete. Niekedy som v strese ešte aj keď spím. Vtedy zvyčajne vstanem, idem na záchod a cestou rozmýšľam o tom, čo všetko musím na ďalší deň urobiť. Mám 22 rokov a krvný tlak mi striedavo stúpa a klesá priemerne 10 krát za deň. Tak som zamyslela... Fakt sa s tým nedá niečo robiť?!
My, fatalisti telom aj dušou veríme, že všetko čo nás postretne je osudom dané, vopred určené akousi vyššou mocou. Veriť v osud má neskutočné množstvo výhod. Môžeme veľmi ľahko, rýchlo a bezbolestne ospravedlniť naše chyby, vyrobiť ďalšie, byť nepríjemný k ľuďom, ktorý sú nám nesympatický a odovzdávať sa sladkému nič nerobeniu, ospravedlňujúc si svoju lenivosť božím zámerom.
Keď máte s niekým cudzím vydržať na jednej izbe bez ujmy na zdraví, dá to zabrať. Hlavne ak ste spočiatku takými optimistami, ako som bola ja. Veselo som si podala ruku s Maťkou číslo jedna aj s Maťkou číslo dva. Celý svoj život som nepoznala nijakú Martinu – a teraz naraz dve – to musí byť znamenie. To, že bolo asi varovné mi dochádza až teraz...
Spolužitie troch neznámych ľudí na internátnej izbe s rozlohou 3 krát 3 metre, ktorí by sa pravdepodobne nikdy v živote nestretli nebyť božej zlomyselnosti, je vždy boj. Boj o lepšiu posteľ (bolo by zaujímavé teraz diskutovať, ktorá z troch spráchnivených postelí je lepšia:), o skrinku s kľúčikom (aj tak sa nedajú zamknúť, ale ide o princíp:), je to boj o počet poličiek v skrinke či chladničke, o životný priestor, o kyslík.
