Matka, manželka, lekárka, bežkyňa. Píšem o tom, čo som sa naučila pri výchove svojich dcér, čo som zažila počas behov po lesoch a kopcoch, o fungovaní ľudského tela. A niekedy len o celkom obyčajných drobnostiach. Zoznam autorových rubrík: Veselo aj vážne o materstve, Zo života, Na zamyslenie, Z medicíny, Naše krásne Slovensko, Bežecké, Z cestovania po svete, Najväčšia umelkyňa, príroda, Z rozprávania starých rodičov, Putovanie po Nórsku - 2008, Island 2010, Alpy 2011, Alpy 2012, Alpy 2013, Alpy 2015, Wachau - Dolné Rakúsko, Viedenské zápisky, Západné pobrežie Kanady, Nezaradené, Súkromné, Turistika s deťmi
Keď sa na to pozriem spätne, čo sa týka ubytovania, boli sme pri plánovaní svadobnej cesty dosť odvážni. Vedeli sme, že prvé dve noci strávime vo vopred zarezervovanom byte vo Vancouvri, no čo bude ďalej, nad tým visel otáznik.
Aké je to nádherné, zobudiť sa na dovolenke. Vstávať nie preto, že ťa tlačia termíny či čakajú klienti. Zobúdzať sa s nadšením, nedočkavý, pripravený spoznávať, ochutnávať, zažívať.
Mám strach z parkovania na preplnených parkoviskách. Nemám rada neoptimálne a dlhé cesty mestskou hromadnou dopravou s kopou neznámych ľudí v osobnej zóne. Možno preto som začala chodiť do práce pešo.
Niekoľko dní po nasťahovaní do nového bytu sme zistili, že nebudeme bývať sami. V rohu okna sa objavilo niekoľko prilepených kúskov blata, ktoré neúnavnými preletmi medzi zemou a tretím poschodím donášal štíhly čiernobiely vták.
Po cestách necestách, cez polia a sviežo zelené lúky cestujeme z Prešova hlboko do jednej malebnej doliny, v ktorej je učupená dedinka Kojšov. Plánujeme výlet do, pre nás celkom neznámych, Volovských vrchov, na Folkmarskú skalu.
Keď som sa pred asi troma týždňami vybrala na krátky výlet do Súľovských skál, radovala som sa z príchodu jari. Obdobia príjemných prívetivých teplôt, štebotania vtákov, rozkvitnutých kvetov, začiatku turistickej sezóny.
Hoci nový rok trvá už týždeň, u nás pred panelákom to vyzerá, akoby silvestrovské oslavy prebiehali včera.
Cez víkend sa u nás v byte zjavila mucha. Neviem, odkiaľ priletela. Vonku je sychravo, vyletieť na tretie poschodie kľučkujúc medzi kvapkami ľadovej vody asi nie je sranda.
Na konci minulého roka som si dala záväzok, že v novom roku každý mesiac aspoň raz vybehnem na vrch Minčol neďaleko Žiliny.
Kodaň. Slnko svieti, je bezvetrie, po oblohe sa prevaľujú rozkošné malé obláčiky. Všade plno rozličných tvárí, národností, smiechu, života, ruchu.
Jeseň sa postupne mení na zimu, ľudia vyťahujú čapice a zimné kabáty. Patrím k tým, ktorí zimu síce v tichosti pretrpia, no neznášajú chlad, tmu, sychravé počasie. Napriek tomu sedím v lietadle, ktoré smeruje na sever.
Príroda na západnom pobreží Kanady je taká malebná, že aj samotné šoférovanie naprieč touto krajinou je zážitkom.
Dnešný východ slnka má pre nás sladkotrpkú príchuť. Čaká nás posledná kanadská túra, posledné výhľady a zážitky.
Je to štvrtý deň po sebe, čo prespávame v aute a to sa začína prejavovať na našej fyzickej aj psychickej pohode, či skôr nepohode.
Počas našich ciest Kanadou sú medvede stále na pretrase. Začalo to už na Slovensku, pri plánovaní trasy.
Keď si na mape pozeráte Národný park Jasper, zarazí vás, že nájdete len jednu hlavnú cestu, jedno mesto a okrem toho všade vysoké nedostupné štíty.
Keď som na internete videla, aké krásne výhľady sú z tohto kopca, Panorama Ridge som zaradila medzi miesta, ktoré jednoznačne musíme navštíviť. Háčik bol, že táto túra je dosť náročná, s dĺžkou 30 km a prevýšením 1500m.
Hoci od Vancouvru nie sme ešte ani sto kilometrov, na mrakodrapy si už ani nespomenieme. Okolo nás sú hory, vidíme ich, nech sa otočíme na ktorúkoľvek svetovú stranu.
Je to prvýkrát, čo dúfame, že nám na dovolenke začne pršať. Vancouver je zanorený do dymu z lesných požiarov a ak to takto pôjde ďalej, budeme sa musieť zmieriť s obdivovaním výhľadov maximálne tak do vzdialenosti 50 metrov.
Vancouver vraj miestni nazývajú Raincouver, pretože tu obvykle takmer celý rok prší. Keď sme prileteli my, situácia bola celkom iná.
