Komunitný projekt v Ugande (www.lakebunyonyi.net), americký manžel, dve dcéry, online vzdelávanie a chuť cestovať a objavovať nové veci... Zoznam autorových rubrík: africký život, americký život, len tak kecam, Súkromné, Nezaradené
V krajinách Východnej Afriky dosahuje zamorenie igelitovým odpadom naozaj hrôzostrašných rozmerov. V obchodoch Vám všetko zabalia do tenkých igelitových sáčkov a tašiek. Mestá nemajú spaľovne a odpad ide na skládky, kde sa príležitostne zapáli a odkiaľ sa rozfúkava cez pol mesta. A ľudia sa tiež s odhadzovaním smetí do nejakých košov veľmi netrápia.
Toto je malý príbeh hospitalizácie mojej 18mesačnej dcéry, ktorý sa stal minulý týždeň na Kramároch v Bratislave. Nemám najmenší dôvod sťažovať sa na lekárov a sestričky, všetci boli milí a snažili sa. Iba sa mi zdá, že naozaj sa na Slovensku hospitalizuje možno trocha viac a na dlhšie než je potrebné.
Cieľom komunitného projektu je pomáhať miestnym ľuďom s tým a tam, kde je to potrebné. Základná škola na ostrove Bwama na jazere Bunyonyi v Ugande mala dlhodobo problém s dochádzkou. Škola je na ostrove a deti sa z dedín na pevnine nemajú ako ráno do nej dostať - a popoludní sa dostať naspäť. Vydlabané kanoe ako jediný dopravný prostriedok sú drahé a deti ostávali stáť na brehu ráno niekedy celé hodiny v snahe stopnúť nejakého okoloidúceho, aby ich zobral do školy. Tak sme našli pár sponzorov, kúpili veľké kanoe, najali šoféra a zriadili školské autobusy.
Urobili sme si minulý týžden výlet do hlavného mesta Kampaly, povybavovať nejaké veci pre projekt, spraviť deťom trochu výlet a tak. V jednom z hotelov, kde sme bývali bol aj onen technický zázrak – televízor. Chytiť sa dali iba tri miestne kanály, aj tak si to naša trojročná dcéra užila (nevidela túto škatuľu už skoro 6 mesiacov, nie že by ma to veľmi mrzelo). Tak sme pozerali. Miestne soap opery, kreslené filmy, hudobné videá – a reklamy. Jedna z reklám ma naozaj dostala...
Keď som končila vysokú školu, nebolo mi veľmi jasné, že čo by som chcela robiť, vedela som ale, že by som chcela robiť prácu či činnosť, ktorá by mala nejaký zmysel, ktorá by pomohla zlepšiť situáciu ľudí, ktorí to potrebujú. Mala som tiež silnú túžbu cestovať a poznávať iný svet a iné kultúry. Nejako ma ale nenapadlo trvať na tom, že tieto dve veci musia byť nevyhnutne spojené...
V trópoch príroda žije akosi intenzívnejšie, všetko rastie rýchlejšie... Palma, ktorá mala v roku 2002 asi 20 cm, má dnes tri metre a rodí banány a stromy zasadené v roku 2003 nám už zatienili strechu. Takáto živá príroda logicky zahŕňa aj väčší, pestrejší a rýchlo sa množiaci hmyz a inú drobnú háveď, s ktorými sme sa akosi museli naučiť žiť.
V Ugande ľudia nemajú mená a priezviská ale väčšinou jedno africké a jedno anglicky znejúce kresťanské meno – oboje im vyberajú rodičia. Nie sú zadané žiadne pravidlá pre to, že čo môže a čo nemôže byť meno a ako sa má ktoré meno pravopisne písať, takže tu stretnete celkom zaujímavo pomenovaných ľudí...
Urobila som si tu taký maličký miestny ugandský prieskum – pýtala som sa ľudí okolo na názor na antimalariká, či ich berú, či neberú, ktoré a prečo...
Nie je to jednoduché a ani lacné....
Napísala som sem nedávno článok o prístupe k slobodným matkám v Ugande . V diskusii som dostala linky na nejaké články k téme, našla som aj ďalšie zdroje a rozhodla som sa napísať viac o pravidlách a zvykoch okolo maželstva v dobe predkoloniálnej a postkoloniálnej...
Niektoré „úplne normálne“ pravidlá v ugandskej spoločnosti mi pripomínajú kresťanskú Európu asi 200 rokov dozadu...
Asi tak by sa dal charakterizovať náš tohtoročný ugandský Silvester. Sme na malom ostrove na jazere Bunyonyi v juhozápadnej Ugande a keďže sme zároveň komunitný projekt aj turistický kemp, mali sme na Silvestra party pre miestnu komunitu a veľký počet európskych, amerických a austrálskych turistov.
U nás sú malé deti čisto zodpovednosťou ich rodičov. Rodič sa musí o ne postarať a ak ich berie na verejné priestranstvá, tak je akosi očakaváné, že ich má pod kontrolou a dokáže zabezpečiť, aby neobťažovali iných ľudí. V Ugande sú malé deti zodpovednosťou celej komunity. Nikto sa necíti nimi obťažovaný, každý sa dieťaťu prihovorí, zdvihne ho ak spadlo, pohrá sa s ním.
Ako je to v Ugande s používaním „How are you“ ako pozdravu...
Napísala som sem nedávno článok o tom, ako strašne sa v Ugande robia niektoré rozvojové a štipendijné programy. Idem teda teraz popísať ako niektoré projekty robíme v rámci nášho malého projektu, t.j. ako si myslím, že by sa to robiť dalo.
Napísala som minulý týždeň článok pre prílohu SME Víkend ľahký článoček o ľuďoch v Ugande, ugandských menách, svatbách a svadovných zvykoch a podobne. Nájdete ho na: http://www.sme.sk/c/2958715/Krajina-kde-sa-plati-za-manzelky.html Redaktori mi upravili slovenčinu a titulky, čo je perfektne OK, názov článku ale upravili na „Krajina, v ktorej sa platí za manželky“. A ten titulok sa mi zdá pre Ugandu znevažujúci. Je pravda, že tam veno dáva ženích rodičom nevesty a nie naopak ako bolo ešte donedávna, či stále je zvykom u nás. Nevidela som ale v Ugande známky toho, že by to bol byznys – je to nakoniec celkom logický zvyk, keďže s manželkou dostáva manžel do domácnosti neplatenú pracovnú silu na pole...
Niekedy ma naozaj privádza do úžasu, akým spôsobom niektoré organizácie “podporujú“ rozvoj..
Je to komické a zároveň smutné – ale je to fakt: Čím svetlejšia pokožka a rovnejšie vlasy, tým je podľa ugandských kritérii človek krajší.
Ako odhadnúť, čo je primeraný vek – t.j. spojený so „znesiteľnou mierou rizika“, v ktorom sa dá zobrať dieťa na pobyt do Ugandy? Záleží na tom, koho sa pýtate...
