Asi najznámejší a najospevovanejší kopec na Slovensku je práve Kriváň. Neviem čím si to zaslúžil, no určite padne do oka každému, kto sa blíži od Dunaja k Tatrám. (Pokiaľ samozrejme nie je zamračené). A naviac sa z tejto strany javí ako najvyšší.
Kopcom pomenovaných Kľak asi prischol takýto názov preto, že sa zdá akoby kľačali niekde medzi stromami a boli menej výrazné. Najznámejší je malofatranský Kľak nad Fačkovom. Oproti nemu vo Veľkj Fatre je ďalší s výškou 1394 m. A práve tento bol v nedeľu cieľom kubínskych turistov, ku ktorým som sa pridal. Na stanici v Ľubochni sa nás zišlo 13, keď sa k nám pripojili ešte dve turistky z Popradu.
Kopce sa zvyčajne spájajú s pešou turistikou, no v poslednej dobe vďaka horským bicyklom stretávame cyklistov aj v takom teréne, kde by sme ich ešte prednedávnom nevideli.
Malú Fatru asi netreba predstavovať nikomu, kto má niečo dočinenia s kopcami. V nedeľu sme si s kubínskimi turistami zopakovali trochu pozmenenú hrebeňovku zo Strečna, kde prichádzame ráno vlakom o hodinu neskôr ako naposledy. Zase zrušili nejaké spoje.
Zvyčajne sa zvyknem v nedeľu prechádzať niekde po kopcoch, dnes však bolo počasie akési neisté a začalo poprchať. Preto som sa len tak prešiel po meste. Tak ako raz- začas nájdem nejaký kvet v lese, ktorý som ešte v živote nevidel, tak som kupodivu niečo podobné objavil aj priamo v meste.
Kopcov s názvom Salatín je na Slovensku viac, ja som bol v nedeľu s kubínskymi turistami na tom nízkotatranskom, s výškou 1630 m.n.m. Je teda vyšší ako napr. Choč ale nie je medzi turistami taký obľúbený, aspoň podľa počtu ľudí, ktorých som tam stretol. Zrejme je to horšou prístupnosťou, lebo ak sa chceme dostať len k jeho úpätiu, treba prejsť okolo 6 km po ceste.
Keďže je tu pomaly letná turistická sezóna, vybral som sa ešte rýchlo pred ňou do Dier v Malej Fatre, aby som si v kľude niečo pofotil. Naposledy som tam totiž bol v auguste a ešte v nedeľu, tak to bola hotová invázia ľudí a fronty na rebríky. Keď som sa zastavil, že si niečo odfotím, tak sa z davu ozývalo: „Nezdržuj, foť sa doma“ a pod. Preto teraz som išiel v stredu a v júni. Myslel som, že možno predsa len pôjdu nejaké školské výlety ale opak bol pravdou. V Dolných a Nových dierach som nestretol ani živú dušu.
Kto už bol niekedy na Choči, vie že výstup naň trvá okolo troch hodín a málokto si vie predstaviť, že na tento kopčisko by mal bežať. A predsa takýchto ľudí sa našlo poslednú májovú sobotu skoro 500. Skialpinisti, maratónci a všetci, čo majú s behaním niečo spoločné sa zišli už na 5.ročníku Memoriálu Jozefa Čajku, horolezca čo tragicky zahynul v Roháčoch.
Aj keď je leto v plnom prúde, zostal mi založený v šuflíku jeden blog z minulej jesene, tak ho tu dávam, aby som naň nezabudol. Na takýto pekný kút Slovenska by bolo škoda zabudnúť. Možno bude inšpiráciou pre niekoho vybrať sa na takúto trasu teraz v lete.
Chorvátska krajina je typická svojim členitým povrchom, plná skalnatých kopcov, jazier, vodopádov a kaňonov. Tieto horstvá často obklopujú aj pobrežie a vytvárajú romantické zákutia s dlhými plážami lemovanými skalnými výbežkami, či lesným porastom. Takýchto veľmi podobných prímorských stredísk je veľmi mnoho, ale jedno je predsa len niečím výnimočné.
V malej dedinke na Šumave pri rybníku stojí, alebo lepšie povedané, je zvalený starý sud. Že vraj si ho tu kedysi doviezli trampi a slúžil im ako dočasný príbytok cez víkendy. Keď sa časom drevo rozsušilo a začalo doň zatekať, museli sud doplniť o strechu. Vznikla tak z neho rozprávková chalúpka.
Minulotýždňová dažďová a veterná smršť nám riadne skomplikovala prechod Oravskou vrchovinou. Vzhľadom na jej výšku to mala byť menej náročná túra, no človek mieni, počasie mení. Vedeli sme len to, že sucho nebude. S namastenými vibramami sme ráno vyrážali z Podbieľa, kde nás priviezol vláčik zvaný Oravka.
Keď som prvý krát počul, že niekto bol na Pivovarskej ferrate, myslel som si, že to je nejaký pivný festival v Taliansku. Omyl. Je to nová turistická trasa na Martinské hole, ktorá vedie divokým kaňonom. Nikdy som netušil, že na takom hôľnatom a lesnatom kopci môže takéto niečo existovať.
Po miernej zime sme si mysleli, že miesto jari už bude leto, opak je však pravdou. Poslednú nedeľu tak schladilo, až som musel vybrať už odloženú zimnú bundu. Zima ako v treťom dejstve ruského filmu. Turisti mali v pláne polstovku a to je už na moje zodraté kĺby priveľa. Keby ešte päťdesiatku tak možno. Ak nejdem niekde ďalej, tak zvyknem obiehať kopčeky okolo Kubína v poradí: Brezovec, Skalka, Kuzmínovo, Trniny. Teraz bola na rade Skalka. Sú vlastne dve, tupá a ostrá.
Druhý májový deň sme mali cestu do Španej doliny a tak sme využili príležitosť trochu sa tam poobzerať. Išli sme autom z Uľanky (miestnej časti Banskej Bystrice). Cesta bola síce asfaltová ale diery v nej pripomínali slávne časy z obdobia SNP. Našťastie sa vinula krásnym bukovým lesom asi 4 km. Zrazu sme sa ocitli na peknom námestíčku lemovanom starými domami nemeckého stredovekého štýlu. Nečudo, veď je to stará banícka obec, že vraj kedysi väčšia ako samotná Bystrica .
V nedeľu 27. apríla otvorili kubínski turisti letnú sezónu výstupom na Šíp. Je to skalnatý kopec pri sútoku Oravy a Váhu. Kedysi patril do Chočských vrchov neskôr ho pričlenili k Veľkej Fatre. Nie na základe referenda ako na Kryme ale na základe skúmania nejakých ľudí, čo kladivkami preklepli celý kopec a zistili, že z geomorfologického hľadiska by Váh mal tiecť cez Žaškov. Podobne ako sa Orava vlieva do Váhu, aj keď každý z kopca vidí, že je to opačne.
Nevysoký kopec Kuzmínovo priamo nad mestom Dolný Kubín nebol pomenovaný podľa biatlonistky Kuzmínovej ale volá sa tak odjakživa. Je ako stvorený pre zimné športy, preto tam bol už dávno vybudovaný lyžiarsky vlek, ktorý, nevedno prečo, už roky nefunguje. Zostali tam len bežecké trate a miestni turusti poriadajú každoročne zimný prechod cez tento vrch s názvom „Trnkobranie".
Konečne sa oteplilo a je čas vyraziť do kopcov. Na rozcvičku som si dal prechod z Dolného Kubína do Leštín cez Krnáče. Hneď za sídliskom ma víta lúka s púpavami, olemovaná kvitnúcimi trnkami ako na svadbe.
Výstup oslobodenia na Veľký Choč - to je oficiálny názov tradičnej každoročnej akcie dolnokubínskych turistov. Býva zvykom, že východzí bod je každý rok iný, preto sme tentoraz vyrážali z Lúčok. Aj keď to nie je ďaleko, je tam dosť ťažké docestovať a museli sme najprv absolvovať vyhliadkovú jazdu Oravou a Liptovom cez Kraľovany a Kalameny. Nakoniec nás síce privítalo slnko v lúčanských kúpeľoch, no pohľad smerom na Choč neveštil nič dobré.
