Zuzana Šagátová
Môj máj
Dnes mi pre seba ostala iba chvíľka. Je čarovne, je máj a rušný pokoj navôkol. Okolo mňa si ty a tvoj prúžkovaný sveter, s tebou ruka v ruke to, čo ti nepatrí, to, čo nikdy nebude tak naozajstne tvoje.
Ak stratíte svoje sny, stratíte dôvod žiť a možno tým stratíte aj svoj život. Takže pokračujte v snívaní. (D. Scott) Zoznam autorových rubrík: Floyd Raven mi napísal, Súkromné, Nezaradené
Dnes mi pre seba ostala iba chvíľka. Je čarovne, je máj a rušný pokoj navôkol. Okolo mňa si ty a tvoj prúžkovaný sveter, s tebou ruka v ruke to, čo ti nepatrí, to, čo nikdy nebude tak naozajstne tvoje.
Závidela som ti včerajšie bublinky na tvojich šatách. Závidela som ti tvoje červené pery a rozmazanú špirálu. Závidela som tvojim krátkym šatám, že si vedia sadnúť zľahka na tvoje nohy. Je skoro osem, vonku je chladno, deň mi len zľahka zamával a pribuchol za sebou dvere, sľúbil, že sa zajtra opäť zastaví.
Večer prišiel potichu. Z ulice počujem iba autá, potme sa rozpŕchajú kaluže pod ich kolesami . Aj ja som bola kalužou, čo niekde napršala, ležala špinavá, nakoniec po mňa prešlo auto a rozpŕchlo ma kdesi na viac miest a tie nie sú už len škaredé.
Iba krátko, krátko ako dnešná hodina, ktorá neexistovala, lebo nemala možnosť, lebo niekto sa rozhodol nedarovať jej to.
Rada by som povedala, že je jar, leto alebo babie leto, alebo čokoľvek letu podobné. Čokoľvek podobné teplu na mojej koži, čokoľvek podobné pocitu v mojej duši. Také to teplo. Sálajúce a bezprostredné.
Prežila som do jari a tak povediac som za vodou. V časoch keď si sneh začal sadať na moju tvár, povedal ktosi môjmu telu, že je príliš slabé na takýto život, na toto nočné bdenie.
Dnes večer narozdiel od vecí, čo sa stávajú celkom nerozmyslene. Vždy v živote som vedela, čo som chcela, iba som si tým nebola istá alebo som si to rýchlo predtým rozmyslela.
Rána sa začali celkom nerozbitne. Prichádzali spontánne. Do nich som sa nenásilne zobúdzala s pocitom. A to mi zatiaľ stačí.
Toto odkladanie ma desí. Všetko nemá svoj čas. Averzia voči čomukoľvek. Vstala som zavčas rána. V uliciach bolo chladno. Sneh pod nohami vŕzgal a moje neisté kroky smerovali nevedno kam, celkom po tme.
Cestou tam sme sa s D. rozprávali o všeličom. Myslím, že som jej spomenula, že mi celkom stačí toto. Neviem presne, čo to je, len je to asi niečo, čo nesie v sebe pokoj a tomu sa celkom spontánne dokážem tešiť.
O pár rokov neskôr sme obaja sedeli u našich v obývačke. On zas o niečo múdrejší a ja zas o niečo staršia. Lebo povedzme si otvorene, aj po niekoľkých rokoch sa o tom u nás nehovorí. Stále to predstavuje akési spoločenské faux pas, že chlap v kockovanej košeli je napokon taký môj.
Spočiatku sa mi zdali tie poviedky celkom nezmyselné a veľmi zdĺhavé. Nebola som si istá, či ich na dnes večer zvládnem, ale čosi ma nútilo sústrediť sa na ne, aj keď niektorým veciam celkom neviem prísť na chuť.
V jedno januárové ráno, keď som si povedala, že dni nebývajú také ťažké, som zapálila vo svojej izbe vonné tyčinky, aby sa ich vôňa niesla celým bytom, všetkými mojimi myšlienkami.
Tak som si priala a tak sa splnilo. Zázraky sa dejú v každej chvíli. Malé, či veľké prídu postupne. Niekde navôkol si len tak lietajú a čakajú. Zoskočia, keď sa im bude chcieť do začiatkov, do konocov. Ale vždy k nám.
Do doby, do ktorej som sa položila, do ktorej som vošla, sa nechcem vzdať tak úplne. Začať žiť tak potichu, nenápadne, s kúskom vzduchu do pľúc, s dôveryhodnou napodobeninou plnohodnotného života.
Vyspala som sa do celku. Do dnešného rána, ktoré bolo celkom obyčajné. Moje dni bývali rôzne. Zívali, kašľali, mali nádchu, horúčku... ale vždy boli moje.