Domnievam sa. Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, An angry young man, Dobré správy zos Varšavy, Fero z lesa v hlavnom meste, From Prishtina with love, Kraków - miasto smaków, Listy Karolovi, Sama Mareca príhody a skúsenos, Samo na Balkóne 2011, Samo v Rumunsku, Scotland-the mother of all rai, Slovákov sprievodca po kade&ta, TA3, Thrash the TV trash, Univerzita Mateja a Bélu, Veci súkromné, Veci verejné
Mám za sebou prvý deň ako charity fundraiser pre britský Červený kríž. Áno, je to chodenie od dverí k dverám a v podstate predávanie niečoho, čo ľudia ani až tak veľmi nechcú. Ale ak, slovami Michala Kaščáka, správne zvolíme uhol pohľadu, je to aj práca pre ušľachtilú vec. Má to zmysel.
Bolo asi pol štvrtej poobede. Čakal som na Peťu pred vchodom a trochu som jej vykročil naproti. Videl som, že sa po chodníku tacká nejaký mladý týpek s plechovkou v ruke, do každého vráža a má z toho evidentne dobrý pocit. Nechcel som, aby ho stretla. Chvíľu som sa s ňou rozprával a šli sme si do obchodu na rohu kúpiť džús. Kvôli pár penciam sa predsa neoplatí ísť do Tesca.
Nočný rozhovor v autobuse. Niekedy som nevedel, či sa smiať, či plakať.
K napísaniu tohto blogu ma inšpirovala Klára Mitanová, ktorá veľmi výstižne charakterizovala niektoré skupiny dnešnej mládeže. A tak som si aj ja zaspomínal.
...keď nemôžete spať, naskytnú sa vám aj takéto pohľady. Neupravované. Gýčové farby sú pôvodné.
Nedávno som bol na túre, ak sa prechádzka zo Štrbského plesa na Popradské, Symbolický cintorín a dole k električke vôbec dá nazvať túrou
Tak sa JT sťažuje, že mesto Vysoké Tatry odmietlo jej ponuku na kúpu pozemkov, aj keď bola vyššia ako ponuka miestnych podnikateľov, ktorú poslanci schválili. Taká drzosť! Na druhej strane stojí mestský poslanec pán Pavol Stano, ktorý hovorí, že ponuka JT prišla jednoducho neskoro. Pravdu má zjavne len jeden.
Pre tento blog ma napadlo mnoho názvov. Bezmocnosť. Boj s veternými mlynmi. Som síce človek milión, ale to predsa nevadí. Nakoniec som sa rozhodol pána ministra pekne poprosiť. Hádam to pomôže
Cestujúc minule v autobuse, vypočul som si rozhorčený monológ jedného starého pána. Trápilo ho všetko a zakončil ho slovami: Spravíme povstanie! Ľudí máme, len zbrane nám chýbajú!. Bola by to len zábavná anekdota, keby Bystrica ešte stále tak trochu tým povstaním nežila.
Práve som sa vrátil z krátkeho výletu po Španielsku a Portugalsku. Bolo výborne, ale o tom hádam niekedy inokedy. Teraz len toľko, že najsilnejšie dojmy vo mne rozhodne zanechalo bratislavské letisko a železničná stanica.
Na svoje detstvo mám len tie najkrajšie spomienky. Je možné, že lepšie miesto ako Vysoké Tatry ani neexistuje. Veď predsa - zdravé prostredie, všade naokolo les a pekné stavby....tak si to pamätám. Dnes je to akosi inak - vidím to vždy, keď prídem domov. Najviac sa toho zmenilo po víchrici v 2004om, ale mám taký dojem, že sa to menilo tak pomaličky už dlho.
Zajtra uplynie sedem rokov odvtedy, čo sa zabil môj kamarát Lászlo. Nie je to jeho meno, ale tak sme ho volali. Spomeniem si na to každý rok, lebo je to deň pred maminými narodeninami.
Tak. Včera sme boli na koncerte. My, čo bývame spolu na priváte a moja akože sestra Lumka. Bolo perfektne. Na začiatok jeden hardcore a potom dvakrát ska. Maďarské a francúzske.
