Domnievam sa. Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, An angry young man, Dobré správy zos Varšavy, Fero z lesa v hlavnom meste, From Prishtina with love, Kraków - miasto smaków, Listy Karolovi, Sama Mareca príhody a skúsenos, Samo na Balkóne 2011, Samo v Rumunsku, Scotland-the mother of all rai, Slovákov sprievodca po kade&ta, TA3, Thrash the TV trash, Univerzita Mateja a Bélu, Veci súkromné, Veci verejné
Sedím na Vlaste. Možno si myslíte, že Vlastu nepoznáte, ale je to ten kopec nad Starým Smokovcom, ten ktorý ako prvý vidíte, keď idete od Popradu. Počet stromov po víchrici sa na ňom dá spočítať na prstoch oboch rúk.
Pozrite sa, dámy a páni . Som mladý a slušný človek, ktorý by chcel žiť v normálnom štáte, tak prečo mi to znemožňujete? A to teraz nehovorím len o vás sociálnych demokratoch, národovcoch a landlordoch z Elektry. Hovorím o vás všetkých, lebo vás mám jednoducho po krk.
Neviem, či si ktokoľvek z pasažierov linky Praha-Brezno s odchodom včera o 23.30 prečíta tento článok, ale ak áno, nepochybujem, že bude so mnou súhlasiť.
V posledných dňoch som si trochu zaspomínal na svoje detstvo v Tatrách. Bol v tom kúsok nostalgie človeka, ktorý je ďaleko od domova, ale najmä pocit, že zase o niečo ide.
Predtým ako som bol malý a nechával som srnkám pri stromoch šupky z jabĺk a zemiakov, bol som ešte menší.
Dostal sa mi dnes do rúk leták – pozývali ma k sebe scientológovia. Nikoho iného, iba mňa. Môžem prísť hocikedy, budú ma čakať do deviatej. Zúfalci. To som si povedal. Potom mi ale zvedavosť nedala, veď ktovie kedy budem mať znova takúto príležitosť. Ponúkali navyše vytvorenie osbnostného profilu a už len ten názov: Hubbard´s Academy of Personal Independence. Vážna vec, žiadna blbosť, ta ne? Vybral som sa na adresu uvedenú veľkými písmenami. Nebola ďaleko.
Ach, aká nostalgia ma dnes pochytila. Pred chvíľou som zatvoril oči a spomínal na detstvo. Kadečo bolo iné a určite lepšie, ale to vám povie o svojom detstve každý. Ešte skôr, ako som si prečítal (čirou náhodou) veľmi podobný Marekov blog, chcel som sa so svetom podeliť o svoje spomienky. Kto sa pamätá? A kto z tých, čo si pamätajú, si prečíta?
Čisto fiktívny príbeh o študentovi A študujúcom na univerzite (um)B. Fiktívny. Úplne. Vážne.
Začínam sa tešiť na Slovensko, tá Británia je totiž kadejaká. Aj keď neviem, možno som trochu blázon. Pravidelne, keď sa totiž po prázdninách vrátim, zažívam prvý týždeň ľahší šok.
Môj šéf Fabio je gay. A keby len to! Aj Andrew, môj druhý šéf, je gay. Akoby ani to nestačilo, ešte aj spolu žijú. Viete čo vám o nich môžem povedať? Sú to úžasní ľudia.
V piatok som písal o tom, ako sme sa snažili spríjemniť Susan narodeniny . Susan je mentálne zaostalá a nikoho nemá, odkedy jej priateľka Irene ochorela
Susan je mentálne postihnutá, alebo, povedané politicky korektným newspeakom, má learning difficulties. Každý deň k nám chodí na hrnček teplého speneného mlieka za symbolických 50 pencí. Niekedy ju cestou do roboty vidím túlať sa po Easter Road. Susan mala dnes narodeniny. Je osamelá.
Napíšem to čo najkratšie, lebo nemám náladu robiť to inak.
O Tatrách sa v poslednom čase hovorí veľa. Tí, čo vravia, že momentálne pripomínajú jedno veľké stavenisko, sa pravdepodobne nemýlia. Budeme mať nové hotely, apartmánové domy a zjazdovky. Ako sa zdá, máme aj svoj ekvivalent pezinskej skládky. Informácií je množstvo, snažil som sa to zhutniť.
Mám kamoša a som si istý, že mu nebude vadiť, ak vám teraz porozprávam jeho príbeh. Je dokonca možné, že ho to poteší a bude dúfať, že sa z neho niekto poučí tak, ako sa poučil on. Nepoznám žiadneho Ruda, nech sa teda volá Rudo.
S oneskorením som si prečítal, že doprava v Blave kolabovala. Pochopil som to tak, že bola na mnohých miestach odklonená, čo by samé o sebe problémom nebolo. Ten nastal, keď o obchádzkach nikto poriadne neinformoval, ani ich nevyznačil. Rovnakú situáciu mám rovno pod nosom a vidím, že sa to dá aj inak.
Dlho som plánoval napísať krátky blog o tom, aký to je pocit, keď si človek uvedomí, že neodvratne dozrieva. Roky sa snažil oddialiť to kruté poznanie, klamal sám seba, správal sa na svoj vek nevhodne a nič nepomohlo. Musí sa nakoniec priznať.
Tak má Smer historickú podporu (takmer) polovice národa. Trochu sa obávam, lebo nášho premiéra podozrievam, že je rovnaký ako svojho času Mečiar len sofistikovanejší a žiaľ, mladší. Predstava, že by vládol LENON, je trochu desivá.
Včerajší deň s charitou bol druhý a obávam sa, že aj posledný. Nechcem byť súčasťou niečoho takéhoto. Aby som nerozprával len tak do vetra, tu je opis môjho dňa:
