Domnievam sa. Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, An angry young man, Dobré správy zos Varšavy, Fero z lesa v hlavnom meste, From Prishtina with love, Kraków - miasto smaków, Listy Karolovi, Sama Mareca príhody a skúsenos, Samo na Balkóne 2011, Samo v Rumunsku, Scotland-the mother of all rai, Slovákov sprievodca po kade&ta, TA3, Thrash the TV trash, Univerzita Mateja a Bélu, Veci súkromné, Veci verejné
Keď odchádzame, niekoľko tisíc obyvateľov Slovenska sa práve zmieta v akútnom záchvate davovej psychózy. Zišli sa, aby sa pozreli na Šeherezádu a Onura, tak im ich tam postavili a oni tam štyri minúty postáli, povedali, že niečo podobné nielen nečakali, ale ani nezažili, viac povedať nemali čo, tak ešte chvíľu postáli a pousmievali sa. Potom si ich fotili. Niektorá Slovenka bola prvá, ktorá sa ich dotkla a bola na to hrdá.
Potrebujem dobré začiatky. Prechádzame bosniansko-chorvátskou hranicou a sme v Bihaci. Ako sa zdá, pozostáva z pekární a obchodov so svadobnými šatami. Jediný semafor na hlavnej križovatke je pre chodcov a nefunguje. Autá semafory nemajú, všetky smery idú naraz. A potom toto:
V oslavných choráloch po postupe na majstrovstvá sveta zaniklo to, čo si ja pamätám veľmi dobre, lebo som zápas s Poľskom pozeral v Krakove: postúpili sme vlastným gólom v zápase, v ktorom sme si vyhrať nezaslúžili, lebo sme boli horší a rozhodca nám navyše ešte aj odpustil penaltu. Toto nie je nadávanie tiežfanúšika, ale konštatovanie reality, na ktorú dozrel čas.
Na úvod si treba opäť raz vyjasniť, čo sa nedeje: nepokoje v Británií určite nie sú rasové, lebo hoci sa tam dejú aj také (Oldham, 2001), toto nie je ten prípad. Stačí si pozrieť správy, videá a fotografie. Nikto nezačal protestovať preto, lebo sa cítil pre farbu svojej pokožky utláčaný. Tie nepokoje nie sú ani sociálne, tí ľudia nevyšli do ulíc preto, lebo nemajú čo jesť, sú nespokojní so svojim príšerným životom a v zúfalstve si už nevedia rady. Nie, oni nemajú problém a teda logicky ani požiadavky.
Zmyslom života niektorých malých ľudí je stať sa ľuďmi veľkými a popritom znepríjemniť život iným ľuďom, ktorí napríklad až takí veľkí nechcú byť. Často sa totiž stáva, že aj keď je človek veľký, vnútri ostane stále malý. A práve toto majú malí ľudia spoločné s malými komármi: aj malý komár chce totiž byť komárom veľkým a popritom ľuďom znepríjemňuje život. Strašne. Viem, o čom hovorím.
Úvodom sa nepatrí povedať nič viac, len vyjadriť úprimnú sústrasť rodinám, ktorých sa včerajšie príšerné udalosti v Nórsku dotkli. Patrí sa vyjadriť sústrasť aj celému Nórsku, krajine, v ktorej som nikdy nebol a aj tak si myslím, že práve tam by mi bolo dobre. Čo sa stalo, je príšerné. Viac k tomu neviem napísať.
Bol som na Pohode, Michal Havran to o sebe tvrdiť nemôže, ale to mu vôbec nebráni v tom, aby napísal, ako to na tej Pohode všetko funguje. Veď to tak potom aj vyzerá. Za sedemdesiat eur som na festivale mohol dostať dosiaľ nevídanú dávku politickej a náboženskej propagandy, sťažuje sa autor a buď klame, alebo len nevie, o čom hovorí. Lenže potom by naozaj nemal písať, radí desať publicistov z desiatich.
Pár rokov viem, že som nikdy tak naozaj neveril v Boha. Ani ako dieťa. Do kostola som chodil v piatok (a občas aj v nedeľu), ale robil som to, lebo som vedel, že ak pôjdem, bude dobre a na to som tiež prišiel len tak, že keď som nešiel, bolo zle. Nikdy som ale neuveril, neprecítil to a vlastne ma to ani netrápilo.
Nie je to ľahké, to treba povedať hneď v úvode. Byť v Tatrách pipkou vyžaduje odhodlanie. Presvedčenie. Výdrž. Je to niečo ako byť futbalistom v slovenskej lige alebo sociálnym demokratom v Smere. Niečo, čo robíte napriek nepriazni osudu a nie vďaka nemu. Tu je len niekoľko problémov:
Pozrite sa: pravda je taká, že je úplne jedno, čo tu napíšem, lebo jedna časť so mnou súhlasiť bude a druhá nebude, nikto z tých, ktorí si článok prečítajú, názor nezmení a všetci spolu budeme v krásnej harmónii nadávať tým druhým. Je to tak zrejme na celom svete, ale žijem na Slovensku, tak hovorím o ňom.
Médiami sa šíri správa, že mesto Bratislava priznalo hokejovému klubu HC Slovan odškodné vo výške vyše 1,1 milióna eur za to, že pri rekonštrukcii zimného štadióna odstránilo jeho staré sky boxy a nahradilo ich novými. Tie klubu navyše prenajalo za sumu približne 6,2 eura na jedno miesto a zápas.
Existuje niekoľko spôsobov ako udržať zdanie, že viete písať recenzie. Nenápadný odkaz na všeobecne známe dielo je napríklad celkom fajn. Vzbudí dojem, že máte aspoň predstavu, o čom píšete, na diaľku štuchnete čitateľa. Je to ako keby ste si bez slov porozumeli, namiesto rečnenia len prikývli. Lebo predsa viete, že ste svoji. Ak by som to chcel spraviť práve tak, čo samozrejme odmietam, použil by som túto vetu:
To bolo takto: keď som mal jedenásť rokov, stačila fľaša vodky pre vlekárov a celú zimu sme sa na Jakubkovej lúke lyžovali zadarmo. Každý deň po škole a cez víkend od deviatej do tretej. Lebo veď čo sme mali robiť.
Taký to bol včera deň: huslista v podchode odo mňa dostal viac peňazí ako obyčajne. Na predavačku som sa viac usmial. Kým mi čašníčka robila kávu so sebou, trochu sme sa rozprávali. Len tak, o vážnych veciach nezvyknem.
Pán Moon je z Kórey. Vyzerá veľmi kórejsky, čiže má meter päťdesiat (päť, aby som mu nekrivdil), okuliare, kórejský účes a za každých okolností oblek . V ruke igelitku. Fotí sa tak, ako sa fotia všetci Kórejci, staticky, s rukami vystretými pri tele, prípadne spojenými pred alebo za chrbtom. Furt sa mi klania, vlastne som z neho trochu nervózny.
Bloggertour 2011, Berlín. Výber krajín, z ktorých sú ľudia, čo tu so mnou sedia: Čína Indonézia. Azerbajdžan Kazachstan. Tunisko. Ukrajina. Moldavsko Rumunsko.
Letiská mám rád, najviac vtedy, keď nimi chodím sám. Páčia sa mi tí ľudia s batožinami a to, že všade vedú šípky, čiže sa nemôžem stratiť. Čo inak tiež robím rád. Na letiskách som si vždy zvykol kúpiť Timesy a cítil som sa potom o kúsok vyššie ako som v skutočnosti bol. Bolo to také príjemné.
Vchádzam dovnútra a okrem toho, že sa tam už teraz nedá dýchať, sa hneď aj sám seba pýtam v akej verzii pekla som sa to zase ocitol, lebo ja vám teda neviem, ale podľa mňa by to na koncerte malo vyzerať inak a nie tak, že ľudia sedia na zemi. Jedna dáma spí opretá o stenu, druhá sedí vyzutá, celé to vyzerá strašne družne, už len mier celému svetu, voňavé tyčinky a moja predstava hipisáckeho predpeklia je dokonalá. Hipisácke predpeklie je vôbec z toho najhoršieho, čo si dokážem predstaviť.
Tragédia skupiny Gladiator sa začína tam, kde sa končí tragédia skupiny Desmod a teda pri schopnosti robiť dobrú hudbu. Desmod je hrozný, vytrvalo verklíkovaný všetkými rádiami, hoci nikto nevie prečo a z tohto dôvodu je veľmi pohodlným cieľom kohokoľvek, kto si svoj sluch ctí aspoň tak ako svoje volebné právo. Litánie by sa dali písať, ale ja to zhrniem:
Neviem či viete, ale na bratislavskom zimáku nezáleží ani kúsok. Je to náš bordel urobený za naše peniaze a ak sa niekto nechal oklamať, sme to zase len my. Priemernému zahraničnému návštevníkovi sa ten štadión bude možno zdať malý, možno zvláštny a možno niekam nepatrične vtesnaný, ale v krajine, ktorá má našťastie lacné a dobré pivo, ho to nemá prečo zásadne trápiť.
