Samo Marec
Krátko o slovenskej histórii
V rámci vlastivednej série „Miluj svoju krajinu," ktorú tu v poslednom čase rozvíjam, som pred časom napísal toto: História a geografia sa nedajú oklamať. Nedajú sa.
Domnievam sa. Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, An angry young man, Dobré správy zos Varšavy, Fero z lesa v hlavnom meste, From Prishtina with love, Kraków - miasto smaków, Listy Karolovi, Sama Mareca príhody a skúsenos, Samo na Balkóne 2011, Samo v Rumunsku, Scotland-the mother of all rai, Slovákov sprievodca po kade&ta, TA3, Thrash the TV trash, Univerzita Mateja a Bélu, Veci súkromné, Veci verejné
V rámci vlastivednej série „Miluj svoju krajinu," ktorú tu v poslednom čase rozvíjam, som pred časom napísal toto: História a geografia sa nedajú oklamať. Nedajú sa.
Internet je super, lebo spája ľudí a my si to hneď aj ukážeme na príklade. Takže napríklad: predstavte si, že chcete niečo predať. Nájdete si stránku, tam to napíšete, pridáte telefónne číslo a čakáte. Potiaľ dobre.
Mám veľmi dobrého kamaráta. Dostal sa do sporov, ktorých krátky opis tento článok pôvodne obsahoval. Už ich neobsahuje. Akékoľvek podrobnosti totiž nemenia nič na podstate, ktorou je slovenská klasika. Povolenia, predpisy, zákony, ktoré sa dajú ohýbať, obchádzať a nedodržiavať, proste oklamať. Lebo presne tak je to normálne.
Byť tu pracovne je zvláštne, ale pracujeme. Tak akurát. Čaj s demänovkou je na mieste, jedáleň je na mieste, okienko na výdaj stravy je na mieste. Na poschodí izby pre osem ľudí, štyri dvojposchodové postele. Na mieste. Spoločné záchody a sprchy na mieste. Všetko je ako má byť. Dlho som tam nebol. Mal by som častejšie.
Sú on a ona. Ona by sa mohla volať napríklad Maja, ale nevolá sa. On sa volá Drahoš, ale nikdy nebol na Pamíre. Žijú, ako to tak všeobecne ľudia zvyknú robiť.
Jeden z prvých mojich článkov, ktorý si aj niekto prečítal, bol o bratislavskej stanici. Bez dvoch mesiacov to budú aj tri roky. Je mi potešením, že aj po troch rokoch, pred blížiacimi sa majstrovstvami sveta, môžem napísať článok presne rovnaký, lebo sa nič nezmenilo.
Minulý piatok večer, s teplotou, som sa nachádzal v takom polokomatickom stave, kedy mi bolo pomerne dosť jedno, čo sa okolo mňa deje. A som si povedal, že si pozriem. A som si pozrel. A môžem vám povedať toto:
Stojím tam, pohár vína v ruke a obzerám sa okolo seba. Niekoho aj poznám, tak si kývneme a potom sa posúvame ďalej, mávať si a kývať hlavou na pozdrav zase s niekým iným. Úsmev, že akože nazdar. Zdvihnúť pohár. Že akože máme úroveň.
Valentín sa skončil, už sa zase ľúbime len tak obyčajne, takže si to môžeme povedať rovno: ženy meškajú a ak si položíme otázku prečo, nedostávame sa k ničomu menšiemu, než priamo k podstate. Podstata je takáto:
Samo, neblbni, veď ty nie si prázdny človek, napísala mi Soňa (lebo sme taká generácia, ktorá sa nestretáva, namiesto toho si píše) a táto veta sa mi veľmi páči. Dobre znie. Opakujem si ju vždy, keď mám pocit, že sa Soňa úplne mýli.
Východisková pozícia číslo jedna je takáto: existuje rokmi overená fungujúca stratégia, podľa ktorej akýkoľvek problém vyčleníte z racionálnej debaty, ak z neho spravíte národný záujem. V záujme národného záujmu sú prijateľné akékoľvek peniaze minuté pri jeho realizácii a ktokoľvek, kto by sa seriózne začal zaoberať jeho kritikou, ide proti nemu a teda aj proti národu. Za kritiku sa považujú aj otázky o efektivite vynaložených peňazí a mnohé iné, ktoré sa súdny človek musí pri majstrovstvách sveta v hokeji pýtať. Lenže bol by blbec, ak by šiel proti národu, tak sa nepýta.
O aviváži v zásade žiaden chlap nepotrebuje vedieť nič viac než to, že existuje. Je to taká voňavá vec, od ktorej voňajú iné veci a voňavé veci sú fasa, preto je fasa aj aviváž. Toľko popis celej problematiky v dvoch vetách.
Poviem vám, prečo bolo Albánsko úžasné: boli sme tam, mali sme dobré auto a dosť peňazí, ale najmä sme vedeli, že stade môžeme kedykoľvek odísť a aj odídeme. Že máme pasy Európskej Únie, tá Únia je našim domovom, nejako abstraktne nás ochráni (to bolo možno len želanie). Vedeli sme, že sme z vyššej kasty, sme na výlete v síce neskutočnej krajine, ale keď sa nám tá krajina zunuje, odídeme. Nie je to bohvieaké zistenie, ale takto to bolo. Chudobné krajiny sú totiž pekné iba na prázdniny.
Sú ona a on a spolu netvoria jedno, alebo teda občas spolu jedno vytvoria, ale iba občas a v duchu sa modlia, aby spolu náhodou po ceste nevytvorili to jedno, po ktorom by potom museli spolu jedno vytvárať celý život. To by bolo nepríjemné, takže sa o tom radšej, ako o väčšine nepríjemných vecí, nerozprávajú. Namiesto toho sa, ako vravím, potichu modlia.
Som v Panta Rhei v Eurovei, nakupujem darčeky na oneskorené Vianoce a stojím pri kase. Namiesto darčekov som si zase kúpil knihu, ktorú mi absolútne netreba, ale určite bude zaujímavá a ja budem zase o niečo múdrejší. Navyše má osemsto strán, takže uplynie ako voda. Stojím teda pri kase, v ruke The Ancestor's Tale Richarda Dawkinsa, lebo snaha pochopiť svet je práca na plný úväzok a ateizmus príjemná kratochvíľa.
Na našej každoročnej stretávke bol Miro. Miro žije roky vo Švajci a nie je gastarbeiter, to aby sme neplytvali rečami na túto tému. Domov chodí raz-dvakrát do roka a zažíva teda adekvátne kultúrne šoky. V skratke asi takéto:
To bolo takto. Bývali sme v centre Edinburghu a rovno cez ulicu sme mali dva bary. Bolo na nich napísané „jacuzzi" a „Thai massage," takže to museli byť bary. Okrem iného.
Zoberte si to takto. Ľudia vždy milovali zrůdy a trpaslíkov, teda hlavne to, že sa na nich mohli pozerať. Ľudia vždy milovali vzdychať „Fuj, panebože, to je odporné" a ľudia vždy zbožňovali cirkusy, lebo im túto možnosť poskytovali.
To bolo takto. V jedno júnové dopoludnie sme sa s Lili obliekli, ona si dala slovenský dres (bolo predsa pred majstrovstvami), ja som si dal tričko "Slovensko, máš na to!", tiež futbalové, lebo bolo pred tými istými majstrovstvami, spolu sme šli voliť a volili sme Bélu, lebo sme chceli veriť, že Slovensko na to má.
Môj priateľ Jonáš z Veľkého Krtíša, s ktorým som trávieval študentské letá v Banskej Bystrici, neznášal borovičku a preto ju ani nepil, teda okrem období, kedy ju naopak pil. A keď ju už teda pil, zhruba po hodine začal vždy mať pocit, že vie po maďarsky, čo sa prejavovalo tým, že sedel za stolom, hľadel do prázdna, filozoficky sám sebe prikyvoval a dookola opakoval toto: „Láska és trilógiát. V každom diely inát."