Silvia Sabová
Manžel vo vojne
Rozhodla som sa povysávať. Aké banálne. Môj nasvetenajväčší špinocuc sa však rozhodol pre generálny štrajk a psie chlpy z podlahy naberal rýchlosťou jarného vánku.
Strapatá matka kričiaca z pivnice... Zoznam autorových rubrík: Poviedky - bez cukru, Poviedky - trochu cukru, Poézia, Ako si tu žijeme, Zo spomienok, Job, Súkromné, Nezaradené
Rozhodla som sa povysávať. Aké banálne. Môj nasvetenajväčší špinocuc sa však rozhodol pre generálny štrajk a psie chlpy z podlahy naberal rýchlosťou jarného vánku.
Môj syn je iný ako ja. Verí intenzívne, rád chodí do kostola, rád sa modlí. Nepotrebuje viesť za ruku. Sám sa rozhodol pre túto cestu. Je iba na jej začiatku, ale mám strach, že z nej zase dobrovoľne zíde. Je tretiak a čaká ho prvé sväté prijímanie.
Pôvodne sme tam s manželom a mojim starším synom len tak zaskočili kúpiť lepidlo na model lietadielka. Ono lepenie modelov je ich koníčkom a mojím v podstate tiež, pretože, kým oni majú po celom stole rozložené nekonečné množstvo mne nič nehovoriacich kúskov, ja mám neplatené voľno a v kľude si môžem robiť, čo chcem. Obrazne povedané.
"Synáčik môj jedinečný, čo by si chcel za vysvedčenie?" "Šniclu." Nuž, život s ďeťmi je plný prekvapení.
"Šak je to tu samý maďar!" vykrikuje donekonečna podnapitý mladý muž, sledujúci poznávacie značky každého stroja v okolí. "A poznáte toto - maďari môžete nás ........... a z druhej strany Dunaja sa ozve - aj my vás...!" Nakoľko opakovaný vtip, či čo to vlastne je, časom stráca na lesku aj na hodnote, začínam mať agresívneho Pána Antihungára práve dosť.
"A vlastne mi ani nič nebolo, len som si na chviľu širák prisadla." Tak sa nám bábi po siedmich týždňoch vrátila z psychiatrickej liečebne.
Plne nabitá energiou vztyčujem hlavu a som pripravená vydať sa na ďaľšiu cestu. Tento víkend padali hviezdy, vrčala motorka, jedla sa pizza a tancovala som uprostred cesty. A ešte sa spracovávala kakaová hmota bublinková (som prišla na to, že fakt zbožňujem bublinky), mätová, s pomarančovou plnkou, s karamelovou tiež, stogramová aj bonbonierová, vlastne v každej podobe a konzistencii.
Nakoľko je to osôbka, ktorá rozpráva o všetkom a nedozviem sa nič, dozvedám sa detaily postupne, rozkladám si ich po stole a počas dlhých upršaných večerov si skladám puzzle, pazl, pucle.
Deti chodia v lete k babke na dedinu. Môj synátor má babku aj dedka v paneláku, králikárňou zvanom, tak sme to zariadili opačne a vyslali sme ho prázdninovať do mesta trnavského. Aspoň sa trochu nadýcha mestského vzduchu a bude si viacej vážiť ten náš s odórom hnoja, ale čistý.
Keď teplota v kuchyni dosahuje 31,5 stupňa a vlniaci vzduch sa mieša s vôňou pečeného kurčaťa, zeleninovej polievky a zázvorovej ryže, zaškúlim na kvapku potu, ktorá sa vybrala na cestu z môjho čela po nose dolu. Myknem hlavou nabok, aby som do polievky nepridala nechcenú príchuť ľudskej soli a znovu ju zakryjem pokrievkou.
Spod strapatej ofiny na mňa pozerajú zaslzené oči. Keby som ten výraz nepoznala, aj by ma dostal. "Tak, čo to bolo?", spýtam sa na rovinu priateľky, ktorá si dnes doslova vymodlikala, aby môjho syna mohla zobrať k sebe.
V mysli sa mi matne vynára spomienka na Hitchcockovu poviedku zo zbierky Moje najmilšie strašidlá, kde sa mladý otec a jeho syn nadmiernou konzumáciou materskej kašičky začali postupne premienať na včely.
Štádium dokončenia môjho nového variaceho kráľovstva sa nezadržateľne blíži. Už nemusím variť na pojazdnom grile, v obývačke prihrievať polotovary mikrovlnami a pomocou rýchlovarnej kanvice kúzliť polievky.
Ako strašne som milovala prázdniny. Vôňu stromov a kvetov, jemne prizdobenú grilovanou večerou, všetky tie výlety, školská taška zahodená kdesi v prachu za skriňou. (Frekvencia slova MAMI neuveriteľne naberá na frekvencii. Frekvencia úrazov rastie priamo úmerne s výkrikom MAMI.)
"Čo robíš mami?" "Idem nosiť poter, aby sme spravili v kuchyni dlážku." V priebehu pár minút je na každom jednom papierovom vrecku čiernou fixkou pripísané jedno T navyše a ešte tajuplné meno Harry. Dva prízraky z krajiny fantázie vrieskajú okolo palety, na pleciach uteráky, v rukách halúzky a na čelách fixkovú jazvu.
Neuveriteľne ma potešila predstava, že už viac nebudem musieť ráno s jedným jediným otvoreným okom baliť do vrecúška vlastnoručne vyrobenú desiatu pre môjho školáka. Prišla firma Lupino, s.r.o. z Nitry a ponúkla nám, lenivejším rodičom, ktorí zároveň chceme, aby naše deti jedli aj niečo zdravé, možnosť mliečnej desiaty.
Práve som sedela za úhľadnou horou papiera, keď zazvonil telefón. "Dobrý deň, máte minútku čas?" ozval sa príjemný ženský hlas na druhej strane. Pozrela som na všetky tie nevybavené tlačivá na mojom stole a rozhodla som sa, že čas mám. "Chcem Vám položiť iba pár otázok. Kde ste boli minulý rok na dovolenke a kam sa chystáte toto leto." Žiadne osobné informácie. Pohodlne som sa oprela a vysvetlila, že sme boli vo Vysokých Tatrách a na to isté miesto sa chystáme aj tento rok. Ešte pred ukončením krátkeho rozhovoru ma napadlo sa spýtať, odkiaľ má moje číslo. "Z telefónneho zoznamu," odpovedala a ja som zostala snívať o dovolenke.
"Silvi, chlapci, na budúci víkend sa pôjdete pozrieť, kde pracujem," vyhlásil manžel medzi dverami. Nasledoval všeobecný jasot (aj ja som sa pridala). Manžel robil v Nemecku a jeho návrh na takýto výlet mi pripadal fantastický. Uvidím, kde pracuje, akých má kolegov, či NAOZAJ nemá žiadne kolegyne, pobehám pamiatky, kúpim si do obývačky novú lampu a nejaký fakt svetový kabát, ktorý nebude mať každá druhá. Ešte nikdy som sa na výlet tak netešila.
"Ale mne sa páči práve tento," presviedča ma syn. Za domácu úlohu dostali nakresliť ľubovoľný symbol. Nakreslil hákový kríž, pretože sa mu páči. Neznamená preňho vojnu, utrpenie, bolesť ani strach. Pripomína mu kompas a páči sa mu, že je tak "pekne dokolečka".