Strapatá matka kričiaca z pivnice... Zoznam autorových rubrík: Poviedky - bez cukru, Poviedky - trochu cukru, Poézia, Ako si tu žijeme, Zo spomienok, Job, Súkromné, Nezaradené
Keďže môj prvorodený ani týždeň po termíne neprejavoval záujem prísť na tento svet, odviezol ma manžel 30. decembra (na Silvestra som rodiť nechcela) do pôrodnice. Bolo krásne slnečné popoludnie a on sa mi smial, že si idem ako na výlet. Vyvolali mi pôrod a za dve hodinky už som sa pozerala do pokrčenej tváričky syna. Bolesti sa dali prirovnať k menštruácii a tak som vyhlásila, že radšej budem každý deň rodiť, ako by som si mala dať trhať zuby.
"Silvi, chlapci, na budúci víkend sa pôjdete pozrieť, kde pracujem," vyhlásil manžel medzi dverami. Nasledoval všeobecný jasot (aj ja som sa pridala). Manžel robil v Nemecku a jeho návrh na takýto výlet mi pripadal fantastický. Uvidím, kde pracuje, akých má kolegov, či NAOZAJ nemá žiadne kolegyne, pobehám pamiatky, kúpim si do obývačky novú lampu a nejaký fakt svetový kabát, ktorý nebude mať každá druhá. Ešte nikdy som sa na výlet tak netešila.
Keď si stála na tej najvrchnejšej skale, vyzerala si dosť úboho. Ako anjel s ostrihanými krídlami. Zdalo sa mi, že sa ti každú chvíľu pošmykne noha a tvoje krídla ťa tentokrát nezachránia. Videla som ti v očiach toľko bolesti, až som bola rada, že si pre svoju pravdu liezla tak vysoko. Utrpenie zblízka by ma zranilo a ja chcem mať svoje krídla pekné, pierko pri pierku.
Som úplne obyčajná žena. Nie som ničím výnimočná. Nevynikám skvelými schopnosťami v žiadnej špecifickej oblasti. Žijem úplne obyčajným životom miliónov iných matiek a manželiek. Nevidím si za okraj svojho rozbrýzganého taniera, ako mi napísala jedna moja "obdivovateľka".
"Ale mne sa páči práve tento," presviedča ma syn. Za domácu úlohu dostali nakresliť ľubovoľný symbol. Nakreslil hákový kríž, pretože sa mu páči. Neznamená preňho vojnu, utrpenie, bolesť ani strach. Pripomína mu kompas a páči sa mu, že je tak "pekne dokolečka".
"Nemám pre teba dobré správy." Môj, na Slovensku vyštudovaný a potom aj vyženený gynekológ, každému tyká. Tvárim sa tak normálne, teda nijako. Koniec-koncov, čakala som to, už keď som vybrala na cytológiu. (Prečo som ho neposlúchla?) "Prečo si ma neposlúchla?" Nemám odpoveď. Nebudem sa vykrúcať. On sám dobre vie, že som sa na to jednoducho vykašľala. S rakovinou je to ako so zubami. Keď nebolí, nejdem.
Pred dvomi rokmi mi skončila trojročná materská dovolenka, a tak som sa v záujme zachovania svojich nadobudnutých vedomostí, rozhodla nájsť si prácu. V tej predchádzajúcej som požiadala o výpoveď dohodou, nakoľko sme sa niekde medzi prebaľovaním prvého a kojením druhého syna, presťahovali vyše sto kilometrov od miesta môjho profesijného pôsobenia. Dostala som pozvanie na pohovor na miesto asistentky v nitrianskej firme.
Hneď ako dorazil zo školy, v zablatených topánkach a s obrovskou taškou na pleciach, mi syn s úsmevom oznámil: "Keď budem veľký, budem vidieť Saturn aj z druhej strany, odkiaľ ho ešte nikto nevidel." (Ani neviem, že ho nikto z druhej strany nevidel.) "A ako?" "To ešte neviem."
Potrebujem ich. Aj keď mám svoju rodinu, svoj vlastný svet, bez priateľov by to nebolo ono. Takí, ktorí vedia brať, aj dávať, rozprávať aj počúvať, podať pomocnú ruku alebo prijať tú moju. Len sa niekedy ťažko hľadajú... Mne sa podarilo zopár naozajstných priateľov nájsť. Pri hľadaní som mala tú česť naraziť na týchto deväť ľudí, ktorích za priateľov považovať nemôžem:
Pán profesor, chcela som dnes napísať článok o učiteľoch. Sedela som a intenzívne rozmýšľala nad článkom, čo sa mi stalo asi prvýkrát v živote. Nakoniec som nenapísala nič. Iba toto. Keď sa povie učiteľ, jediný, kto ma napadne, ste vy. Vy, ktorý ste pre mňa znamenali tak veľa. Vy, ktorý ste mi pri odchode z gymnázia s úsmevom povedal: "Silvia, poslúchaj." Naozaj som sa snažila. Ale povahu nezapriem. Boli ste vždy s nami, podporovali ste nás, vychádzal nám v ústrety. Preto Vám patrí moje poďakovanie a úcta. Aj keď už teraz neučíte, pre mňa navždy zostanete Pánom učiteľom. Pretože sú veci, na ktoré sa nezabúda.... (p. prof. Milanovi Krahulcovi)
Začali sme raňajkami uprostred dvora a potom sme sa do toho pustili. Pobehuje manžel, pobehujem ja, deti pobehujú tiež, za nami, okolo nás a medzi nami pobehujú psi. Taká typická rodinka pobehajov.
Keď vymieňaš nočné myšlienky za denné, jediným úderom vystrelím do vydýchaného ranného vzduchu stovky porcelánových úlomkov s nádejou, že ťa zasiahnu.
Ráno o piatej vyskočila a nejakým nadprirodzeným spôsobom sa jej podarilo otvoriť vchodové dvere. Kým som ja sladko pochrapkávala a snívala o pieskovej pláži a skupine obsluhujúcich domorodcov, bola už moja ´pesa´ intenzívne samovyvenčená. Zároveň sa rozhodla preskúmať kvalitu čerstvo pokopanej záhradky, ktorá sa v kombinácii s brázdou nízkeho tlaku vzduchu zmenila na menší bahnenný kúpeľ.
"Nemáš náhodou nejaký časopis s receptami na koláče?" (Nemám. Nedám. Nepožičiam.) "Tu sú nejakú vianočné čísla" podávam jej obrázkové zázraky, ktoré používam pri jedle ako inšpiráciu. Funguje to tak, že si chlieb natriem masťou a pozerám na nádherne nafotené jedlá ako podporu na prebudenie chuťových buniek. "Toto je paráda, hybaj mi to okopírovať. A čo budeš na šibačku piecť ty?" (Že som tie chuť povzbudzujúce časopisy radšej neodovzdala do zberu...)
Takmer hodinu držím telefónne slúchatko pri uchu, až sa mi krásne sfarbí do červena. Jeden z mála naozajstných priateľov, hádam z doby niekedy okolo vymierania dinosaurov. Pätnásť rokov manžel a otec, zvedavý na názor ženy.
Ako sa cítiš, človeče, keď vykročenou nohou narazíš do múru? (Voda všetkých morí by nestačila na to, aby zmyla škvrnu po krvácajúcom rozume. - Lautréamont.)
Pri rodinnom výstupe na Solisko, kde bol každý kameň väčší ako môj mladší syn, sa obe moje deti úspešne prepracovali až na vrchol, aby videli aké je Štrbské pleso z výšky nádherné. Po ceste späť síce zaspali v aute, ale aj tento krátky oddych im stačil, aby po návrate na chatu zatúžili po opekačke. Ja som nevládala, manžel nevládal, pes takisto. Niekedy si predstavujem aké by to bolo, keby mali tlačítko TU VYPNI.
