Strapatá matka kričiaca z pivnice... Zoznam autorových rubrík: Poviedky - bez cukru, Poviedky - trochu cukru, Poézia, Ako si tu žijeme, Zo spomienok, Job, Súkromné, Nezaradené
Na schodoch pred poštou: "Slečinka, nevieš či sa včera (meno si za ten svet nespomeniem) udobril s (fakt ani netuším)?" Zamyslím sa, kto z ľudi, ktorích poznám, bol pohádaný. "Teta, ja ani neviem, kto sa pohádal." Vďačne spustí rozsiahly monológ o poprepletaných vzťahoch a skončí vyčítavo: "Jak to, že to nepozeráš?"
"Prečo ho nepošleš kadeľahšie?" pýtam sa, usrkujúc z horúceho čierneho moku, mojej silnej zbrani proti nízkemu tlaku. Sedí oproti mne a neprítomne mieša svoju kávu. Lyžičkou v nej kreslí ležatú osmičku.
Tak som sa teda konečne odhodlala spraviť niečo s komorou, ktorá nám už roky slúži ako úschovňa vecí dočasne nepotrebných, potrebných zriedkavo a úplne zbytočných. Začala som pekne od dverí vytváraním úhľadných balíčkov zberového papiera, prepracovala som sa cez menšiu horu tašiek so zemiakmi a orechami, až k štyrom hrdzavým pekáčom a nespočetnému množstvu kartónov na vajcia.
Pamätám si na svoje prvé pocity, keď som do tej veľkej budovy vstúpila prvýkrát. Cítila som sa ako hlavná hrdinka v hororovom filme, ktorej treba zakričať, aby tam nešla. Prítmie sa plazilo po ošarpaných stenách a vzduch bol cítiť plesňou a zatuchlinou. Bála som sa, že sa tie obrovské dvere za mnou z ničoho nič zabuchnú a ja zostanem navždy uväznená dnu. Mýlila som sa.
"Maťko nejedz to, nevidíš, že je v tom zelenina?" vyberá známa synovi zo žemle rajčinu a kúsok papriky. Môj syn sa ihneď chytá príležitosti a pchá korisť do svojej žemle. Pozerám na ňu, matku dvoch detí, a nechápem. "Prečo si mu to vytiahla?" "Pretože nemá rád zeleninu." "Ale veď to jedol." "Pretože si ju tam nevšimol." Argumentácia hodná majstra.
Vchádzam do obrovskej miestnosti plnej hlasnej hudby, farebných svetiel a krásnych mladých ľudí. S predstavou nádherne prežitej soboty sme sa s manželom vybrali na diskotéku. Všetko som dôsledne zabezpečila, vybavila odvážlivca na stráženie detí a vytvorila som si nádherný mladistvý imidž. Som skrátka utrhnutá z reťaze.
"Ale u vás je to iné, vy ste spolu už jedenásť rokov a ste manželia." Bežná argumentácia mojich dlhodobých priateliek, sužovaných a sužujúcich sa v krátkodobých vzťahoch. Nemá zmysel vysvetľovať, že svojho manžela milujem rovnako ako prvé mesiace nášho vzájomného spoznávania sa. Že som sa naučila žiť s jeho chybami rovnako, ako sa on naučil žiť s mojimi. Že je to ešte stále to, čo sa skloňuje na každom kroku. Že je to láska. Nič nie je iné.
"Ten je celý otec." "Iba ten mladší sa na ňu podobá." "Obaja akoby ti z oka vypadli." "Vôbec sa na teba nepodobajú."
Podľa pôvodných plánov mojej rodiny som sa mala narodiť s jedným chromozómom navyše. Niekde na polceste výrobnej linky si to strojca môjho osudu rozmyslel.
Niekedy ma chytá neodolateľná túžba začať kričať z plného hrdla. Len tak. Uvoľniť nahromadené napätie, všetky starosti aj radosti vypustiť do atmosféry. Zavše mám chuť začať uprostred námestia tancovať. Niekedy mám toľko energie, že chcem poprehadzovať všetok nábytok v dome, vybrať sa na prechádzku na druhý koniec sveta, preplávať Tichý oceán. A niekedy nechcem vôbec nič.
Keď môj syn prvý a zároveň posledný raz pozeral Pokémona, znechutene mi oznámil: "Mami, to je ale blbosť." Vysvetlil to aj mladšiemu súrodencovi, takže nám odpadla pokémonová horúčka a prosíkanie o peračník, batoh a tričko s motívom žltej postavičky. A nepresvedčila ho ani skutočnosť, že všetci spolužiaci to pozerajú a zbierajú (respektíve si rodičmi nechávajú kupovať) kartičky.
Táto kvázi báseň je výsledkom mojej dva týždne nekončiacej chrípkovej sezóny.
"Dobrý deň. Chcela by som reklamovať nohavice. Po prvom oblečení mi zips zostal v ruke." Podľa výrazu tváre predavačky, berúcej nohavice do rúk, mi začína byť jasné, že to zrejme jednoduché nebude. "No dobre, poviem to majiteľke," odkladá ich pod pult. "Kedy sa môžem zastaviť?" "Čo ja viem? Skúste v piatok."
Prišiel jeho čas opustiť svojich druhov. Má strach. A je trochu zvedavé.
Nikto v nej nesmie upratovať, aj keď je pravda, že ľudí pri pohľade dnu väčšinou pochytí záchvat jarného triedenia a vyhadzovania. Môj šuplík je plný až po okraj. Jeho obsah sa so mnou šesťkrát presťahoval a keď sa raz rozhodnem odtiaľto odísť, pocestuje so mnou znovu.
Videopožičovňa sídli v budove železničnej stanice. Za bieleho dňa nikto nič nevidel, nikto nič nepočul. A vlastne ani nemohol, pretože sa vraj takmer nič nestalo.
Držím v ruke slúchatko a nemo pozerám dnu. Akoby som v ňom chcela niečo zbadať. (Prosím ospravedlňte vnučku, že sa nedostavila na pohreb. Nevedela o ňom.)
Chvíľku neviem o čom je reč. "Aj tá jeho si len p..u v aute rozváža." Pochopím, že sa tu pri pulte s mäsovými výrobkami práve začal monológ nespokojnej voličky.
Môžem si spokojne sadnúť a vyložiť nohy na parapet. Nikto mi nezavolá a ja sa nikam nedovolám. Spoločnosť Orange nám z minúty na minútu zablokovala všetky štyri firemné SIM - karty.
Dva litre mlieka, maslo, šľahačková smotana... Chodím si po obchodne a nakupujem... Obyčajný nákup v obyčajný deň. Krásne tu rozvoniava čerstvo privezený chlieb, tak si dávam načas. Užívam si jeho vône. Ten, čo kúpim, nebude citiť tak intenzívne, ako keď sú chlebíkoví vojačikovia naukladaní pekne v jednej rade. Spoja sa a voňajú spoločnými silami.
