Je obyčajná,mladá žena,ktorá sa presťahovala z rušného mesta na pokojný vidiek.Miluje prírodu a ticho jej pomáha pri tvorbe vlastných príbehov,ktoré však ležia v jej zásuvke a rada by to zmenila.Podarilo sa jej však aspoň to,že dva jej články boli uverejnené v oblastných novinách,čo ju inšpirovalo k ďalšiemu písaniu.Už učiteľka na základnej škole tvrdila,že jej slohy sú najlepšie a bola by z nej dobrá spisovateľka.Ktovie, možno sa jej to raz podarí... Zoznam autorových rubrík: Úvaha, Vlastné zážitky, Postrehy, Cestovanie, Potulky prírodou, V živote sa stáva, Súkromné, Nezaradené
Potok zurčal. Nádherná melódia, ktorú vydával, lahodila môjmu sluchu. Dokonalosť prostredia dopĺňal spev vtákov a úžasná vôňa sálajúca všade vôkol mňa. Plakala som. Slzy mi stekali po líci a ich slanú chuť som cítila, keď dopadli ku kútikom úst.
Jeden z najkrajších jarných mesiacov, nám klope na dvere. Priam búcha a nielen na tie dvere, ale hlavne na naše srdcia a dušu útočí ako divý.
Sadli sme si po dlhej dobe do útulnej cukrárni s mojou dobrou bohužiaľ, už bývalou kolegynkou z práce. Tešili sme sa na seba a toľko toho sme si mali čo povedať, poklebetiť, veď sme ženy nie?
Zlosť? Ani neviem, našťastie nie nenávisť, aj keď k nej nemám ďaleko, ale presne myslím, to čo momentálne cítim, sa nazýva ľútosť a sklamanie.
Neviem či sa to berie ako chválenie, ale ja iba konštatujem, lebo som prišla na to, že „zatiaľ“ som svoje deti vychovala dobre. Prečo?
Bol tichý a zádumčivý. Nepoznala som ho vôbec. Nedovolil mi nahliadnuť do jeho duše viac, ako by som chcela. Všetko mi odhaľoval tak postupne.
Škoda, že tieto slová ti už nemôžem viac povedať. Ako málo som ich použila. Prečo si uvedomíme, až keď stratíme milovanú bytosť, ako veľmi sme ju ľúbili, čo pre nás znamenala?
Túto vetu mi minule, len tak v zápale rozhovoru vybrechla rovno do tváre, moja najlepšia kamoška. – Ako to myslíš? Prihlúplo som sa zatvárila, a asi aj opýtala.- Normálne, ako som to povedala predsa. Dodala a mne iba ostalo vysvetliť si to po svojom.
Prišla mi pošta a keďže vonku leje ako z krhly a ja sa v takýto čas cítim, ako zbitý pes a nie vo svojej koži, potešila som sa a to veľmi. Pošta nebola formou listu donesená poštárom, ale v mojej schránke v PC .
Nasledujúci deň som sa od rána podrobila všakovakým vyšetreniam od odberu krvi, cez meranie tlaku, interného a skončila som do obedu pitím vynikajúcej „dobrôtky“ tekutej sadry, na zistenie funkčnosti žalúdka. Aby som sa nesťažovala na málo starostlivosti, ešte mi kvôli tomu, že som nevedela prijímať potravu, dali glukózovú infúziu do žily. Vyčerpaná som sa šla po obede prejsť do parku, aby som aspoň trošičku mala dobrú náladu. Zamyslená a ubolená prešľapujúc z nohy na nohu, som sa chcela dostať k mojej obľúbenej lavičke. Div som nespadla z nôh, keď som na nej zbadala moju „Egyptskú múmiu“, už som sa otočila na odchod, keď ma zbadal.
Prehrabávala som sa dnes v spomienkach a vynorila sa mi úžasná príhoda, aj keď pochádza z nemocničného prostredia, myslím, že stojí za to, aby som ju spomenula. Bolo to síce dávno, čo sa mi stala, práve som šťastne zmaturovala a mala vek plnoletosti a hlavu plnú plánov, ideálov, snov, a v srdci veľa lásky.
Prekrásne slnečné počasie mi nedalo, aby som ho iba tak premrhala pri telke, alebo sladkom leňošení. Prehovárať som nikoho ani nemusela, naštartovalo sa auto a už som si vychutnávala jarnú prírodu navôkol.
24.3. - deň, ako každý iný, a predsa pre mňa nie. Čím je teda tak výnimočný a zaujímavý? To by ste sa dozvedeli radi? V ten deň sa stal iba pre mňa, najväčší zázrak v živote.
Ponížene dovolím si prosiť, ó Bože, vypočuj moju ubolenú dušu, zúfalo túžiacu po tvojom nežnom pohladení, pochopení aj večnej láske, ktorou oplývaš. Môže žena žiadať a bude vypočutá? Preto žiadam, či pokorne prosím o Tvoju priazeň. Svojou náručou štedrosti ma prikry. Nech tá prikrývka po veky ostane prikrytá, šťastná bude moja duša.
Pani Zima prosím, odlož svoje žezlo vlády a nechaj vládnuť aj svoju mladšiu sestru Jar. Prosila moja duša, ktorá pri pani Zime sa už cíti, sťa vyžmýkaný citrón, obraný o všetku energiu a pomaly aj poslednú chuť k životu.
„Priateľstvo je jediná forma spoločenského vzťahu, ktorej základom je v prvom rade láskavosť...Človek zostáva v pozícii rodiča, partnera, pracovníka a suseda aj vtedy, keď neprejavuje nijakú láskavosť.. Priateľstvo je však niečo celkom iné. Láskavosť je tým spojivom, ktoré udržiava priateľstvo. Keby som priateľa ponížil, keby som bol necitlivý k jeho pocitom, keby som mu spôsobil škodu a ublížil mu, alebo by som s ním zaobchádzal len ako s určitým predmetom, ktorý by som použil pre svoje potešenie alebo uspokojenie, priateľstvo by sa určite skončilo“( Ray S. Anderson)
Ešte stále nemôžem uveriť tomu, čo sa mi práve v tento deň stalo. Bol 8.3. vraj sviatok všetkých žien na celom svete. Mala by som sa prirodzene tešiť a oplývať dobrou náladou, ono aj som, až do chvíle, keď odbila šestnásta hodina a štyridsiata minúta popoludní.
Žijete si sporadicky vo svojom každodennom stereotype. Až raz, tak náhle, dostanete predvolanie na lekársku prehliadku. Pôjdete bezstarostne. Nakoniec, cítite sa zdravo. Vášmu odborníkovi, na slovo vzatému, sa však niečo nepozdáva a pre istotu vás pošle do nemocnice, na zázračný prístroj. Bohužiaľ, ten jeho obavy iba potvrdí.
Vraví sa, že každá svokra je dobrá, keď je od vás vzdialená tisícky kilometrov. Myslím si, že o vzťahoch neviest a ich svokier bolo vymyslených neskutočne veľa príbehov a vtipov. Pridám sa aj ja a ponúknem vám na pobavenie jeden môj vlastný. Keďže každá nevesta sa pri návšteve svokry chce ukázať v tom najlepšom svetle u mňa to nebolo inak.
Zvonil telefón.....volala akási mladá žena z agentúry, sprostredkujúcej prácu v zahraničí. Oznámila inej cudzej žene, čakajúcej na druhej strane úžasnú novinu. Ponúkla jej prácu do Talianska priamo k moru do letoviska pri mestečku Rimini. Opýtala sa jej, či ešte má záujem o prácu, lebo žiadosť si predsa len dávala minulého roku začiatkom leta.
