Radoslav Štefančík
Pošlime Santa Clausa domov
Nedávno ma v televízii zaujala reportáž o aktivite niektorých ľudí v Českej republike, ktorí sa rozhodli vyhnať Santa Clausa z Európy.
Keď budem niekým významným, tak to sem určite dopíšem. Zoznam autorových rubrík: Príbehy z Kocúrkova, Pozdravy z Hňupoviec, Súkromné, Nezaradené
Nedávno ma v televízii zaujala reportáž o aktivite niektorých ľudí v Českej republike, ktorí sa rozhodli vyhnať Santa Clausa z Európy.
Pamätám si na časy, keď počas jedného filmu pustili súkromné televízie len jeden blok reklám. Bola to dobrá príležitosť na rýchle zbavenie tela moču alebo iných nepotrebných látok v hustejšej konzistencii.
Pán premiér, dnes som si v novinách prečítal, že ste na vláde schválili návrh ministra Jureňu odmeniť 51 prednostov krajských a obvodných pozemkových úradov. Aj napriek tomu, že niektorí z nich sú vo funkciách len dva týždne. Som veľmi rád, že myslíte na svojich ľudí, bol by som však radšej, keby ste mysleli aj na ostatných.
V spojitosti s vraždou v Polomke a páchateľmi z radov bývalých, ale aj dnešných policajtov, začala vo verejnosti rezonovať požiadavka pravidelnej kontroly tzv. kukláčov na detektore lži, resp. ich pravidelného podstúpenia psychologických testov. Lenže ak niečo smrdí, vždy to páchne od hlavy, tak prečo trápiť radového policajta. Začnime od toho najvyššieho. Od ministra vnútra.
Vo svete býva zvykom, že napriek svojmu umiestneniu sa po voľbách za víťazov vyhlasujú takmer všetky politické strany. Za príkladom netreba chodiť ďaleko. Toť v Nemecku sa po ostatných voľbách do Spolkového snemu vyhlásili za víťazov okrem CDU/CSU (najvyšší počet hlasov) aj SPD (podľa prieskumov bez šance, napriek tomu sa vyšplhala dosť vysoko a napokon skončila vo vláde), rovnako aj Ľavicová strana (minulé funkčné obdobie dve poslankyne, dnes celý poslanecký klub), ale aj Zelení a liberálna FDP. Každá strana však interpretovala výsledok po svojom. Každá z nich sa cítila byť víťazom volieb. Inak to nebolo ani na Slovensku po voľbách do NR SR.
V množstve informácií o komunálnych voľbách a prehre žilinského primátora zanikla jedna dosť dôležitá. Dosluhujúceho primátora sa novinári počas volebného dňa opýtali, čo bude robiť v prípade, ak nebude potvrdený vo funkcii žilinského richtára. Ján Slota odpovedal pohotovo: Možno budem podnikať.
S úžasom sledujem vyjadrenia mediálne známych politických analytikov, ktorí bez hanby označujú nezvolenie Jána Slotu za najväčšie prekvapenie alebo až senzáciu tohtoročných komunálnych volieb. Skutočne by dotyčným pánom a dámam prospelo, keby si pred vyjadrovaním sa k nejakému problému naštudovali podrobnejšie informácie k danej téme a neotravovali verejnosť svojimi duchaplnými analýzami.
V ostatnom období ma zaujali rôzne špekulácie (vyjadrenia odborníkov) k dôvodu vymenovania Júliusa Rezeša do dozornej rady Transpetrolu.
Na vysokej škole som poznal niekoľko ľudí so zvláštnym syndrómom. V deň skúšky, už od rána trpeli črevnými problémami. Na skúšku si tak nebrali len index, ale so sebou mali vždy pribalený aj toaletný papier. A nech šlo o skúšku ľahšiu alebo komplikovanejšiu, symptómy boli zakaždým tie isté. Jozefa Marhuľu by sme na prvý pohľad mohli zaradiť k podobným prípadom.
Pred pár dňami prebehla médiami informácia o zhoršenom zdravotnom stave slovenského premiéra. Údajne ho kvária bolesti chrbtice, vysoký krvný tlak a čosi má aj so žalúdkom. Nech mi všetci lekári odpustia, že im kafrem do remesla, ale pokúsim sa nájsť príčiny bolestí tak dôležitého ľudského orgánu, akým žalúdok určite je. Domnievam sa totiž, že premiérovi je zle od žalúdka zo samého seba. Prečo?
Prednedávnom ma vo večerných správach zaujala reportáž o automatoch na cestovné lístky na hlavnej železničnej stanici v Bratislave. Údajne ich používa len veľmi málo cestujúcich. Nuž musím uznať, že mali pravdu. Ani ja som ešte nevidel nikoho, kto by ich využil. A priznám sa, pred tou reportážou som to neskúšal ani ja. Ale skôr než opíšem svoju skúsenosť z kupovania lístka z automatu na hlavnej stanici v Bratislave, vrátim sa o niekoľko mesiacov dozadu a do iných miest.
Cesta z horehronskej dedinky Predajná (okres Brezno) do Trnavy trvá autobusom za normálnych okolností cca. 3 hodiny. Niekedy sa však môže stať, že jednoducho nemáte svoj deň a cestovanie sa predĺž trebárs aj o dve hodiny. Prvý novembrový piatok som svoj deň teda naozaj nemal.
Na novinárov vraj kričal, že z neho nebudú robiť prasa. A pritom tí úbohí novinári nerobia nič iné, len nám pripomínajú jeho minulosť. Nevymýšľajú, len nastavujú zrkadlo. Zrkadlo pravdy. Skladajú puzzle a nech robia, čo robia, výsledný obrázok pripomína....práve to prasa. Inak sa tie časti poskladať jednoducho nedajú.
Bolo by odo mňa určite seriózne, keby som tento text poslal najskôr na uverejnenie do redakcie Týždenníka .týždeň, nakoľko ide o reakciu na editorial Štefana Hríba z ostatného čísla. Nasledovalo by možno zbytočné mesačné čakanie na uverejnenie, keďže v .týždni sa obsiahlejšie opozičné názory uverejňujú vskutku len vo výnimočných prípadoch. Takže načo zbytočne čakať.
Práve som si kdesi prečítal, ako sestra jednej blogerky kupovala lístok z Považskej Bystrice do Viedne a čo všetko pri tom prežila. Pri čítaní textu som si spomenul na jeden podobne absurdný zážitok. Nie, nešlo o lístok na vlak, ale o prevod peňazí do zahraničia. Nebolo by na tom nič zvláštne, keby nešlo len o „celé“ dve eurá. Bolo to niekedy pred dvomi rokmi, takže možno sa celý systém zmenil, hoci skôr zostávam aj naďalej skeptický.
Kedysi som na stránkach Denníka SME publikoval článok, v ktorom som prirovnal komunizmus k nacizmu. Nebolo by na tom nič zvláštne, veď v počte obetí komunizmus nacizmus predbehol. Paradoxné však je, že na môj článok vtedy negatívne reagovalo nielen mnoho anonymných prispievateľov tupých komentárov pod článkom, či pisatelia rovnako anonymných listov zaslaných poštou, ale aj časť inteligencie pohybujúca sa okolo mňa.
Leitmotívom SNS vo voľbách bolo vytlačenie Maďarov z exekutívy, čo sa im s prispením súčasného premiéra nakoniec podarilo. Dnes stoja politickí reprezentanti maďarskej menšiny v opozícii bez reálneho vplyvu na vládnu politiku. Zatiaľ čo vo svete sa vo vláde bežne striedajú socialisti s konzervatívcami, u nás možno budeme rozlišovať kabinety s účasťou Maďarov a bez nich. Pritom by bolo úplne prirodzené (a určite aj žiaduce), keby zástupcovia maďarskej menšiny sedeli vo vláde SR permanentne. Najväčšou prekážkou stáleho zastúpenia maďarskej menšiny v exekutíve je však paradoxne SMK.
Čo by ste u nás odporučili turistovi zo Švajčiarska? Podobnú otázku dostal pred pár rokmi môj bývalý spolužiak počas ústnych prijímacích pohovorov na Prešovskej univerzite. Táto otázka však vyzerá jednoducho len na prvý pohľad.
Nemám veľmi rád, keď sa ľudia pletú do niečoho, čomu vôbec nerozumejú, hoci sa tvária, že opak je pravdou. Aj napriek tomu bude obsahom nasledujúcich riadkov téma ďaleko vzdialená od môjho humanitného vzdelania. Takže sa dopredu ospravedlňujem za svoju neznalosť, ale na rozdiel od mnohých iných ju aspoň úprimne priznávam. A možno sa vo svojich úvahách absolútne mýlim a niekto ma v diskusii navedie na správnu cestu poznaním. Téma ja progresívna daň.
Chceš každý deň prechádzať parlamentnou štvrťou v Berlíne? Chceš sem tam stretnúť Angelu Merkel na dobrej gardenparty, urobiť si fotku s Joschkom Fischerom, zájsť na prednášku Helmuta Kohla alebo Güntera Grassa, spoznať stovku fantastických ľudí z viac než 20 európskych krajín, ale aj zo Spojených štátov, Kazachstanu či Gruzínska, nasať atmosféru nočného Berlína, tancovať na Love Parade, baviť sa počas Christopher Street Day, navštíviť nielen kúty Nemecka, ale zájsť aj do parlamentu v Bruseli alebo do európskej vojenskej centrály NATO? Ak áno, tak čítaj pozorne.