Som žena. Novinárka, lektorka a konzultantka. Mama nádherných a šikovných dvojčiat. Manželka, dcéra, sestra, priateľka. Neľahostajná. Mám rada svet. Rovnako rýchlo sa viem nadchnúť, potešiť a rozosmiať ako pobúriť a nahlas rozhnevať. Zoznam autorových rubrík: o deťoch, o vzťahoch, o kadečom, Súkromné, Nezaradené
Mama sa stratila. Teraz som skala. Po nej lezie najprv jedno a potom aj druhé dieťa zospodu až hore, k stropu. O chvíľu budem strom, keď sa budem snažiť krpcov udržať oboch ako na konároch. A artistická tyč, aby mohli robiť kotrmelce. Potom kolotoč na točenie a šantenie. Dúfam, že nespadnú a tentoraz nebudem musieť byť loď, kolíšuca a tíšiaca, keď niečo bolí.
Poštou nám už takmer nič nechodí. Keď nám niekto píše, sú to väčšinou elektrárne, poisťovňa, banka či telekomunikácie. Príjemného ľudského veľa nie. Toť som však zo schránky vytiahla list s adresou nakreslenou krásnym rozvlneným písmom - „mojim zlatým škôlkarom Julinke a Matúškovi". Napísala im teta Zuzka - ich teta zo škôlky, do ktorej sa zaľúbili minulý rok a tento rok už ju nemajú. Stretli sa na prechádzke. „Milá Julinka a Matúško, bežím na poštu, aby som splnila svoj sľub a posielam vám fotku pána Žabiaka..." píše. Tak teda - malí ešte nemajú ani štyri a pol roka a už dostávajú listy... Odložila som ho a čakala na vhodný čas na odpoveď.
Občas sa budia vystrašení a s plačom: „Snívalo sa mi o takom veľkom drakovi..." Nechcem počuť ďalej, nech sa spomienka na škaredý sen nevracia. Ak sa im sníva ako mne, aj tak ich ešte chvíľu bude mátať. Radšej ich k sebe priviniem a nechám noc dospať u nás veľkých. Občas ešte večer pred spaním volajú: „Maminka, bojím sa, tu je nejaké strašidlo!" Nemám rada, keď zdržiavajú spánok a vymýšľajú si, ale strach neznevažujem a prídem upokojiť. Posvietim a ukážem, že žiadne strašidlo nie je. Na kolotočoch sa báli nakreslených upírov a niekedy ich vydesí hmyz. Ak sa malí boja, neberiem to na ľahkú váhu. Aj v predstavách malým vyrastá fantázia, a úzkosti - to sú jej výrastky.
„No, a keď som tete Julke vravela, že má dávať pozor, ani som to nestačila dokončiť - hup, už bola v kaktusoch. Potkla sa o ceduľku a spadla do záhonu aká dlhá taká široká! Tá mala zadok plný pichliačov." Moja mama sedí v kresle, obidvaja krpci na nej a ani nedýchajú. „A čo bolo potom? Potom ste jej ich vybrali?" „No, vyberali sme jej ich veľmi dlho. A plakala pri tom. A museli sme do nemocnice, dostala tam injekciu..." „A bolelo ju to? Tá enekcia? Veľmi?" „Bolelo, preto si mohla potom za odmenu vybrať hračku. Kúpili sme jej vláčik."
Dnes sa vraciam domov neskoro. Malí už spia. Idem takmer potme, svieti len malá lampička. Na stole je malý pokreslený papier. Viac „písmeniek", pár postavičiek. Od Julinky. Jéj. Nie je to prvý raz, čo ma čaká takýto krásny darček. „To si ty, maminka", hovorieva mi malá, keď mi podobné kresbičky dáva. Alebo: „To je pre teba, maminka." Poďakujem sa, objímem ju a pobozkám.
Viete, aké to je byť šesť kozliatok naraz? Vôbec nie jednoduché! Ale ja to zvládam! Dokonca dosť dobre. Najprv spolu so siedmym odolávam(e) vlkovi, potom sa nechám(e) zachrániť mamičkou kozou. Veľmi obľúbená hra - vynašli sme ju spolu s deťmi - „zahrajme sa rozprávku". A hráme dokola, kým sa v jednotlivých rolách všetci nevystriedame. Vieme tak aj Červenú Čiapočku. Skúšali sme aj Popolušku a Krásku a Zviera.
Boston je dedinský pes. Asi najškaredší, akého poznám. Chudý, fľakatý, vždy špinavý, ale hlavne - strašne uštekaný. Nikdy som ho nevidela inak, než trhať sa zúrivo na reťazi a nahlas odháňať všetkých okolo. Preto ho aj u švagrinej majú. Aby odohnal všetkých nepozvaných. A že sa trhá a šteká aj na domácich akosi patrí k tomu. Nikdy som nevidela niekoho sa k nemu priblížiť. Aj jedlo mu dávajú len tak rýchlo a opatrne, jeden nikdy nevie.
Keď dieťa v chráme premýšľa, môže to byť celkom psina. Keď to nie je vaše dieťa...
„Maminka, nie to tričko! Veď keď mám námornícke nohavice, potrebujem aj námornícke tričko predsa!" Matúško stojí pred skriňou a načahuje sa k zloženej kôpke. Stihnem zasiahnuť, kým ju celú stiahne dolu a rozsype. „Matúško, to je toto? Nie? Toto? Hm. Ahá, toto!" Teším sa. Trafila som. Neviem, prečo práve tomuto tričku (a tým nohaviciam) hovorí môj Krasoň námornícke, lebo nie sú ani modré, ani pruhované, žiaden námornícky obrázok tam tiež nie je, ale uspokojuje ma, že stačilo roztiahnuť iba tri tričká a na štvrtý raz som našla to správne. Mám v takých chvíľach dve možnosti - buď dieťa presvedčím, že som ja vybrala správne alebo takto ustúpim. Tak dnes som zvolila možnosť bé.
Ideme von. Matúško kňučí, že sa mu nechce, Julinka stepuje v predsieni obutá a pripravená. Zlomíme posledný vzdor, ide sa.
Boli sme vonku, krásny deň jeden z posledných tohtoročných. Malá sa hojdala, vedľa nej cudzie dievčatko. Čo čert nechcel, dievčatko chcelo zosadnúť - a spadlo. Nijako dramaticky, zo stojacej hojdačky a asi polmetrovej výšky. V tej chvíli sa k nej rozbehla jej babka, začala ju oprašovať, ratovať, kontrolovať všetky údy... To všetko s patričnou panikou a hystériou v hlase. Dievčatko sa, ako inak, obetavo srdcervúco rozplakalo. Predsa to nebude babke kaziť, keď tá si myslí, že to naozaj smrteľne bolí.
Vždy, keď sme sa stretli, bola v jednom kole. Energická, usmiata, nebolo nič, čo by riešila podráždene či so známkami stresu. Obdivuhodné. Tu niečo dohodnúť, tam ešte zabehnúť, toto zariadiť, ani sa pri tom nezamračila. Popri organizovaní stále jej štvorročný synček, z ktorého sa v dobrom zmysle stávalo dieťa kongresov a školení. Všetci ho zbožňovali a on sa absolútne nehanbil, nestránil sa kontaktov a suverénne tykal všetkým od kuchárok po univerzitných profesorov s troma titulmi pred a za menom. Chodievali vždy spolu, mama a malý, o tatovi nikdy nehovorili. Nevideli sme sa asi štyri mesiace. A včera mi zavolala. Hlas tichý, reč pomalá, akoby to ani nebola ona. Lebo vlastne ona tak celkom nie je...
Spiderman? Blesk McQueen? Batman? Jasné, aj náš malý ich má na oblečení, riadoch a nálepkách. Aj Vláčika Tomáša a Boba Staviteľa. Ale aj tak je preňho väčším hrdinom úplne obyčajný chlapík. Gábor.
Po troch dňoch som sa vracala z Tatier. Keď takto na dlhšie odchádzam, málokedy volám domov aj deťom - aby si o to viac neuvedomovali, že nie som doma. Nie je to tak ďaleko, ale tentoraz to bola dlhá cesta. Sama, po polo prebdenej noci, telo unavené od chodenia. Mikrospánky začínali mať fatálne rozmery. Keď už som sa po druhý raz našla na krajnici a zazdalo sa mi, že mi oproti kráča bilbord, fakt som sa zľakla a zastala na najbližšej pumpe. Po prvý raz v živote som si seriózne počas cesty zdriemla. So zlým pocitom, že o to neskôr prídem domov. Pol hodinka stačila. A domov som prišla už za stmievania.
Dve deti dokážu urobiť neuveriteľný neporiadok. Tri deti... V očiach som mám des, keď po dvoch hodinách krásneho hrania sa troch krpcov vstupujem detskej izby. Priateľka s dcérou toť odišli, treba spustiť večernú údržbu a predtým urobiť detskú znovu obývateľnou. Uf, nie je to také hrozné, vydýchenem si. Väčšina plastelíny skončila nezadupaná do koberca. Postieľky sa síce zmenili na zónu „piknik" a zónu „kúpeme bábiku", priestor pod nimi na „bunker", na stole je vyložená knižnica a pri polici s hračkami zas princeznovské šaty všetkého druhu - ale to všetko sa dá. To zvládneme. „Chrústi, upratovať! Potom pôjdeme papať a kúpať sa."
Keď som bola asi v treťom mesiaci, veľmi previnilo som zavolala zubárovi, ktorého som nevidela dobrých pár rokov. Jasné, príď, objednal ma s úsmevom. A nezmizol mu ani počas vyšetrenia. Urobil, čo bolo treba, vysvetlil, že to, že deti berú mamám zuby je povera a musela som sľúbiť, že pár mesiacov po pôrode prídem zas. Prišla som. A odchádzala s ďalším sľubom - keď budú mať malí prvé zuby, tak okolo roka, prídem zas. „Povozím ich na kresle, ukážem svetielko, pustím vodu, bude zábava. Nech sa ma neboja", vysvetľoval zubár Miško.
Som rada, keď hrá môj muž s deťmi karty a pexeso. Ja mám sklony im vždy pomáhať, uľahčovať im to. On to robí oveľa lepšie. Nepomáha a naopak, je prísny. A pritom skvelý.
Poznáte niečo príjemnejšie, než dobrý spánok? Ja veľa lepších činností nenarátam. Ale tentoraz to nie je žiaden zázrak. Sníva sa mi, že ma bolí chrbát. Och, ale ako. Nemôžem chodiť. Precitám. Stále ma bolí. Joj, to nebol sen, bolí ako hrom. Zamrvím sa, prevrátim, trochu to ustupuje. Vonku je ešte tma, chvalabohu, ešte môžem spať... Z detskej vedľa zavŕzga postieľka. Ešte nie, drobci, ešte nie, prosím... Zadriemem. „Maminkáááá!" Uf. Predsa som ešte chvíľku stihla.
Stretla som sa priateľkou, o mesiac sa jej narodí bábätko. A ako by som počula samú seba: „Čo bude, keď sa to narodí? Ako to robiť, keď som nikdy žiadne dieťa nemala a ani okolo mňa žiadne neboli?" Spomenula som si vtedy na niekoľko zásadných viet, ktoré zmenili moje materstvo. Tie vety boli veľmi, veľmi dôležité. Rady od mám, priateľov, skúsených.
„Ty si ale neposlušná! Nepočula si, že máš sedieť?" Hm. Lekári sú väčšinou zhovievaví, táto pani veľmi nie. Nečudujem sa jej, malá pochoduje po ambulancii, je jej dlhá chvíľa. A ja ju zabávať ani zadržať nemôžem, sediac v kresle s jej bratom na kolenách. Sme na ušnom. Náš zdravotnícky systém je zaujímavo nastavený. Za to, že dieťa už stráca trpezlivosť, nudí sa a nie nie ju zabaviť, môže do istej miery práve to.
