Marie Stracenská
Štafeta
Už je to dvanásť rokov, ale pamätám si na to celkom presne. Keď som po prvý raz navštívila rodinu svojho priateľa, dom jeho sestry dokonale zapĺňali tri deti. Najstarší mal dvanásť, najmladšia sedem. Boli to po dlhom čase jediné deti, s ktorými som prišla do styku. Ohučaná a absolútne bez nápadov, ako sa s nimi hrať, som si predstavovala, aké ťažké bude raz mať vlastné. Zatiaľ čo ja som bezradne postávala a snažila sa komunikovať hlavne s dospelými, môj milý bol nastavený úplne inak. Nielenže vedel deti zaujať, ale aj dať ich spoločnému času zmysel. Viseli na ňom – a on sa im nevyhýbal. Zdalo sa, že sa zabávajú a užíva si to s nimi rovnako, ako oni. Hm... tak toto by raz mohol byť super otec, napadlo mi.