Marie Stracenská
Zatiaľ je to stále jedna nula
Týždeň som nebola doma. Tak to niekedy s prácou je. Nič také hrozné sa nestalo. Malí sú už veľkí, mali čo jesť, tato sa postaral o zvyšok. Nič také hrozné sa nestalo. Iba...
Miesto pre vašu tvorbu. Staňte sa súčasťou komunity
Som žena. Novinárka, lektorka a konzultantka. Mama nádherných a šikovných dvojčiat. Manželka, dcéra, sestra, priateľka. Neľahostajná. Mám rada svet. Rovnako rýchlo sa viem nadchnúť, potešiť a rozosmiať ako pobúriť a nahlas rozhnevať. Zoznam autorových rubrík: o deťoch, o vzťahoch, o kadečom, Súkromné, Nezaradené
o deťoch
Marie Stracenská
Pred písomkou
„Kto koho skúša? Ja teba, či ty mňa?“ Sedia oproti sebe na gauči, obaja pred sebou jogurt s rožkom a pohár sirupovej vody so slamkou. Zajtra majú písomku z vlastivedy. Tato má povinnosti mimo domu a ja ešte musím ťukať do počítača
Marie Stracenská
Lepšie to nemôže byť
Tak po tomto mi už fakt neuverí, že Zúbková víla nie som ja. A nespadlo to niekam? Keď tu nie je zub, tak si ho musela zobrať - že by tu nič nenechala? Prevraciame vankúš, pozeráme pod matrac, kde je odmena od víly.
Marie Stracenská
Listy lienkam
„V sobotu sme potom boli v Bratislave. Skoro sme zmokli. A večer sme hrali s babkou karty.“ Matúšovo písmo je krivoľaké a viem, že štylistika nie je dokonalá.
Marie Stracenská
Desať minút
Očami pohýnam autobus dopredu, ale rýchlejšie ako krokom to nejde. Veď som to vedela, klasická hnusná zápcha. Julka nám zabudla povedať, že má koncert – vraj až o týždeň. Ale aj keby nezabudla, skôr by som to dnes nezvládla. Pred štvrtou sme ešte boli v Skalici, môžem si gratulovať, že som stihla autobus z Bratislavy domov o štvrť na šesť. No, lenže koncert sa začal o pol... Možno nebude hrať celkom na začiatku. Možno sa to už od Rovinky rozbehne. V hlave rátam sekundy a zhrabávam posledné zvyšky optimizmu.
Marie Stracenská
Žaby
Pred týždňom to bolo zvláštne predpoludnie. Zatiaľ čo „chlapi“ išli po šibačke, my „dievčatá“ sme ostali doma. Veľmi dobre si pamätám tie veľkonočné pondelky, keď sme so sestrou čakali. Pred šibačmi sme akože utekali a akože sme sa jedovali na mokré blúzky, ale v skryte duše sme boli rady, že k nám trafili.
Marie Stracenská
Pešo
Jedno auto pokazené, druhé má dnes muž. Kým zamykám, obzerajú v predzáhradke puky na baze. Privriem bráničku a vykročíme k škole. Julkina ruka, ktorou chytá moju, je trochu chladná. Nebude dlho. Druhá ruka ostáva voľná. Zbojník kráča samostatne ako chlap pár krokov pred alebo za nami – nie sme ďaleko od štádia „nedávaj mi pusu pred kamarátmi a nehovor mi Matúško!“
Marie Stracenská
Keď nezvoní budík
Mala by som vstať a ísť spraviť raňajky. Mala by som. Ale ešte chvíľku nie. Otočím hlavu doprava. Teším sa, že spala so mnou. Nemala by sa zobudiť sama. Chcem tu byť, nech sa nepreberie opustená vo veľkej posteli. Na raňajky je ešte chvíľka času.
Marie Stracenská
Náramky
„Máte dcéru? Dve?“ Pýtam sa elegantného muža a pozerám mu na zápästie. „Dcéru a syna,“ odpovie a usmeje sa. Jasné, všimnem si, že jeden je v tmavých chlapčenských farbách. Náramky z gumičiek. Keď stretnete dospelého, ktorý ich nosí, je jasné, že si ich nevyrobil sám. Boom slávili náramky a iné výrobky vytvorené prekladaním gumičiek na mriežke, niekedy pred pol rokom. Nie je celkom obvyklé, že ich niekto nosí stále.
Marie Stracenská
Od trávy, od hliny, od dymu
Nakladám práčku. Je štvrtok, od pondelka už tretia. Keby som to nechala na víkend, nestihnem vyprať všetko. V pondelok totálne zaprášené tepláky a mikiny, od oboch. Aj v utorok. V stredu k tomu prepotené tričká z tréningu. Plus nohavice so zelenými kolenami a ešte zas pribudnú tepláky od hliny a začmudené bundičky. Je to jasné, je jar.
Marie Stracenská
Kričte, skáčte...
Stojím za dverami a mám pocit, že v miestnosti za nimi je prinajmenšom dvadsať dievčat. Zaklopem, ale nečudujem sa, že nikto neotvára. To nemôže byť vnútri počuť ani náhodou. Pootvorím – a vykukne usmiata tvár mladej dievčiny v sivom závoji. Aha, tak už je aj z nej rehoľníčka. Dáva pozor na skupinku dievčat, je ich polovica, než som odhadla. Narobia poriadny je rachot.
Marie Stracenská
Spravodlivo
Nebolo toho veľa, čo som si ako mama čakateľka dvojčiat našla, keď som sa chcela dozvedieť, čo ma čaká. Najrozsiahlejšou náučnou literatúrou bola útla knižka, ktorá na niečo vyše stovke strán pokrývala tehotenstvo a prvé roky detí. Aj za tú som bola vďačná. Dodnes si pár vecí z nej pamätám – a jedna sa mi zapísala zvlášť veľmi. Dvojčatá sú citlivé na „spravodlivosť“. Sama som a prišlo mi to logické – sú dvaja od úplného malička, každý má dostávať rovnakým dielom. Vo všetkom, ak sa dá. No. Lenže. Ono sa vždy nedá. Zvlášť, keď dvojčaťom „spravodlivosti“, je u nás klasická „súrodenecká rivalita“.
Marie Stracenská
Štyri jednotky za sebou
Zas mu tá taška váži sto kíl. „Matúško, fakt musíš so sebou vliecť všetky tie knihy?“ „Musím. Dnes budem referovať.“ Tak si len vzdychnem – ale úprimne som rada. Čítal ich naraz na preskáčku a dnes je deň, keď o nich povie spolužiakom. Viem, že večer bude mať v žiackej v jednom riadku za sebou hneď niekoľko jednotiek, jednu za druhou cez lomítko. Nie sú to úplne také poriadne jednotky. Vie to on aj pani učiteľka. Ale rátajú sa.
Marie Stracenská
Si tam so mnou
„Tak ešte raz ten prvý riadok. Super. A teraz bez chyby posledný takt. No vidíš, paráda. Ideme na druhý.“ Akoby som tomu bohvieako rozumela. Veľmi dobre si uvedomujem – a deti to tiež vedia - že to, čo zahrajú po dvoch a pol rokoch hudobky, by som ja vôbec nedokázala. Čosi som kedysi zvládala, ale to je už naozaj veľa rokov. Napriek tomu si pýtajú, aby som cvičila s nimi. A tak, aby som len nesedela a nečučala do nôt, pokúšam sa ich aspoň trochu usmerňovať. Robím to intuitívne. To, čo nejde drilovať, na preskáčku s podarenými kúskami, aby ich trochu povzbudili, a potom zas dookola najťažšie pasáže.
Marie Stracenská
Nocľažník
Päť stránok, viac dnes nevydá. Zhasnem a nájdem si to správne miesto. Perina nad uši. Viem, že do piatich minút nebudem vedieť o svete. Prepadávam sa do ticha a pokoja... Cup. Cup, cup, šuch. Muž je ešte preč. Synovec má dlhšie kroky a čo by robil v predsieni. V tme rozoznávam vo dverách drobnú siluetu. „Mami, škaredé sa mi sníva.“ Použil sestrinu vetu, ale prezrádza ho tón. Nie je to celkom pravda, to skôr nevie zaspať. Môj malý nespavec. Majú to podelené. Dcéra po mne by prespala aj súdny deň, cez víkendy drieme, kým ju brat nezobudí. Chrúst ako jeho otec dlho buntoší a prvý je ráno na nohách, oddýchnutý, pripravený do akcie. „“Môžem spať u vás?“, pýta sa skôr pro forma, keď si ukladá vankúš vedľa môjho. Tuším, že „u vás“ bude dnes len „u mňa“. Posteľ meter šesťdesiat, keď príde tato, vedľa dieťaťa rozvaleného v spánku sa už nevmestí.
reklama
Marie Stracenská
Mentálne cvičenie
Toto už sme predsa čítali... „Nevadí, mami, veď je to dobré. Tak si to dáme ešte raz.“ Od priateľov si deti požičali Grázlika Gaba - v češtine. Čítať po česky im ešte veľmi nejde, tak je to na mne. Ochotne sa toho zhostím. Na moju veľkú radosť, hoci už sú tretiaci a obaja čítajú dosť sami, večerné a ranné čítanie s mamou ich stále baví. No. Lenže. Grázlik Gabo je v češtine Darebák David. Jeho brat Vzorný Vilko je v knihe Vzorný Vítek. Aj zo spolužiakov sa každý volá inak, samozrejme aj učiteľka. Začínam s prvou kapitolou a pomaly začínam tušiť, aké mentálne cvičenie som si sama na seba pripravila.
Marie Stracenská
Všetci za jedného
Uf. Narovnávam si chrbát. Po štyroch hodinách vstávam od nízkeho stolíka, kde stále ešte leží herný plán. Práve sme doma všetci spolu ubránili hrad, vyliečili kráľa a porazili príšerných skralov priamo v ich pevnosti. Dávame si päť a deti sa nahlas radujú. „Kedy ideme do ďalšieho kola?“, pýta sa Matúš. Zajtra, skôr to nezvládneme. Ale je mi jasné, že pokojne obetuje ranné rozprávky. A ako najskôr to pôjde, vyberieme sa zas bojovať bok po boku za Andor.
Marie Stracenská
Vianoce vo štvrtok
„Mami, čo myslíš, že by sa mohlo páčiť Viktorke?“, opýtal sa včera chrúst „A Riškovi?“, pridala sa dcéra. „Vo štvrtok si budeme dávať darčeky,“ doplnia. „Prečo práve im dvom?“ „No, vybrali sme si ich.“
Marie Stracenská
Nepoznám žiadne dieťa...
„Robí len, čo naozaj musí, ani ťuk navyše.“ „Všetko, čo spraví, je tak akurát, ale nesnaží sa nikdy ani o kúsok viac.“ Za posledný týždeň dve veľmi podobné vety od dvoch priateľov s rovnako starými deťmi ako naše. Presne vyjadrujúce situáciu, ktorú tak dôverne poznám a tiež ma hnevá. Prečo sa viac nesnažia? Prečo ich ku každej povinnosti treba nabádať? Čo sami nevedia, že to za nich nikto neurobí ? A nezistili už, že robiť veci na poslednú chvíľu sa nezaobíde bez nervozity? Koľkokrát im treba opakovať stále to isté – cvičenie, úlohy, pripraviť tašku, celú tašku, áno, aj s peračníkom...
Marie Stracenská
Ranná káva
„Mami, nechala som ti mliečko.“ Vstáva od stola, v ruke misku, o okraj jemne cinkne lyžička. Nesie ju do kuchyne s vážnou tvárou. Oči upreté dole, dáva pozor, aby nevyliala. Syn si na raňajky pýta pečivo. Drobku sme na to prehovorili tiež, ale aspoň ob deň sa môže tešiť na svoje milované cereálie. Odmala ich má rada - chrumkavé aj mäkko rozmočené, medové, čokoládové, kukuričné. „Ďakujem,“ vravím cez vriacu vodu v kanvici. O minútu prevonia celý byt moja ranná káva.
