Som žena. Novinárka, lektorka a konzultantka. Mama nádherných a šikovných dvojčiat. Manželka, dcéra, sestra, priateľka. Neľahostajná. Mám rada svet. Rovnako rýchlo sa viem nadchnúť, potešiť a rozosmiať ako pobúriť a nahlas rozhnevať. Zoznam autorových rubrík: o deťoch, o vzťahoch, o kadečom, Súkromné, Nezaradené
„Mami? My sme boli včera na kolotočoch?" Odhrnie si vlásky z čela, posadí sa a rukami začína okolo seba hľadať plyšáka. Podám jej ho, v noci spadol z postele: „Nie, mojka. To sa ti asi len niečo pekné snívalo." Vezme si hračku a objíme ma, začína sa deň.
Zavolajte niekomu, komu dôverujete. Kto vám nikdy neublížil - a vôbec s ním nemusíte riešiť to, čo vás práve čaká a znervózňuje. Hlas blízkeho človeka vám pomôže upokojiť sa. Ani neviem, koľkokrát som tieto vety hovorila ľuďom počas rozprávania o tom, čo robiť proti tréme. Jedna z mnohých rád, ktoré niekedy pomôžu.
„Keď to bude dobre na šupu, stačí, keď zahráš dva riadky.“ Učiteľ dvihne obočie, dieťa prikývne. Fúkne do flauty, maximálne sústredená. Nadychujem sa za ňu, svrbia ma prsty a jemne nimi hýbem, hrám spolu s ňou. Robí to aj chlapček na stoličke vedľa mňa, má hodinu po nás. Rovnaký pocit mám aj keď som na hudobke s druhým potomkom. Zaťahujem v duchu ťažký akordeón, keď ho vytiahne až do konca už je ťažké ho stlačiť späť. Občas s malými chodíme na hodiny, aby sme vedeli čo a ako majú cvičiť.
Balila som sa na dve noci a tri dni. Neznášam to. Dať dokopy výber vecí, na nič nezabudnúť, vždy ma to vyhodí z komfortnej zóny. Zbojníci ako panáčikovia poskakovali okolo mňa. „Mami? Môžeme ti s niečím pomôcť?" „Ani nie, nemáte ako. Možno... Keby ste mi na cestu dali niečo svoje." „A čo? Už máš od nás kamienky." Ukladám si tričká a spomeniem si na nepohodlnú posteľ minule, na plochý vankúš a mikinu, ktorú som si rolovala pod hlavu. „Napríklad, mohli by ste mi požičať vankúšik?" Každý ich má v posteli niekoľko, občas sa čudujem, ako sa k nim a množstvu plyšákov vôbec vmestia. O chvíľu prichádzajú, obaja natiahnuté ruky a v nich vankúše. Balím obidva, predsa si nemôžem vziať len od jedného.
Tap, tap, tap, tap. „Stihol som to?“ „Stihol Matúško. Len teraz som vstala.“ „To je super! S čím ti môžem pomôcť?“ Veľmi opatrne ticho zatvoril dvere na detskej a pricupkal do kuchyne. Práve som z chladničky vybrala všetko na pripravenie raňajok a desiaty. Milujem túto časť dňa, keď sama v tichom byte začínam ráno. Neponáhľam sa, všetko pripravím tak, aby keď malých zobudím, už som nemusela robiť nič servisné a ešte pár minút len bola s nimi. Zbojníčka je po mne, spala by do obeda. Malému sa výnimočne podarí vstať skôr – vtedy pribehne a robí mi spoločnosť. Stále sú spolu. Takmer všetky činnosti robia naraz. Meriame im tak isto a málokedy majú rozdielne zážitky, dokonca aj sviatky a oslavy mávajú v jeden deň. O to vzácnejšie mu sú chvíle, keď je so mnou len sám.
Tri dni mi pripomínala, že jej mám pomôcť dokončiť špeciálny darček. Zabalili sme, zalepili a ona doplnila nápis. Pre Ježiška odo mňa. „Juli, a ako Ježiško spozná, od koho od je?" „Veď Ježiško vie všetko." Pozerá na mňa ako by som sa pýtala, či je tráva zelená. „Je tam počítač s hrou, s takou postavičkou Pou. Kameň, ktorý vyzerá ako bumerang. Náramok a nakreslené, čo som robila v lete. Vyrobila som to. No a leto sa končí, pomaly sa blížia Vianoce. Keď sa to páči mne, možno sa bude aj Ježiškovi. " Už som balila kadečo a kadekomu. Ale že budem baliť niekedy darček Ježiškovi , to mi nenapadlo. „On mi vždy prinesie toľko darčekov. Tak prečo by aj Ježiško nemohol niečo dostávať?", vraví dieťa. Jasné. Prečo by nemohol.
Ešte že som v tej škole dávala pozor. A čítala si aj niečo navyše. Kráčame hore banskoštiavnickou kalváriou, traja veľkí a traja školopovinní. Nakukneme do každej kaplnky. Malí trvajú na zachovaní poradia, chcú poznať celý príbeh a to presne. Ako ideme hore kopcom vysvetľujem výjavy, občas slovo preberie tato. Príbehy nás dovedú až hore. Cítime sa neskutočne a mysticky, nad mestom s tisíckami svetiel. „Poďme už", ťahá ma preč zbojník. Som prekvapená, veľmi sa sem tešil. Nechávali sme si tú cestu na posledné dni výletu a na večer. Ale je riadna tma, kopec vysoký a cestičky úzke... „Ty sa trochu bojíš, Matúško, však." Prikývne.
„Ty brďo! Tak toto som ešte nevidel!" Ty si toho ešte nevidel, panáčik, pomyslím si, ale nepoviem nahlas. Otočím sa. Matúš oči ako kolesá od voza a zíza na okno. Pri spodnom okraji je prilepený veľký lúčny koník.
Rozoznajú veľmi presne každú mušličku - túto našiel Matúš a druhú Julka, nie, tá nie je ich. Prehrabávajú sa v kope a precízne ju triedia. Nechápem, podľa čoho. Rovnako nerozumiem, ako sa vyznajú vo všetkých svojich figúrkach gormitov a petšopov. Myslela som, že ich zbieracia mánia prejde už dávno - ale nie. Matúš si pamätá všetkých svojich bojovníkov a dokonca vie aj akých on nemá, ale vlastní ich Dávid alebo Gáborko a aktuálne ma informuje, akí pribudli do Riškovho portfólia. Sú ich desiatky a on sa v nich stále vyzná. Veľmi presne si obaja zbojníci pamätajú, kto našiel akú mincu. A hlavne kto mi kedy ako dlho pomáhal. V tom majú jasno.
Kedykoľvek si spomeniem na túru zo svojho detstva, vybaví sa mi ako prvý obraz otca s dcérou na krku. S nohami hojdajúcimi sa mu na hrudi, dlaňami sme sa držali za jeho stále vyššie čelo. A smiali sa naširoko tešiac sa z výhľadu, aký nikto iný nemal. Bolo nám najlepšie na svete.
Zbojníčka hrá už dobrých dvadsať minút. Je vytrvalá, ale už začíname mať dosť. Ani cez prázdniny nechce zabudnúť ukladať prsty na flautu, aby nestratila cvik. Veď nech. Keď ju hranie baví, nás to môže len tešiť. Predsa jej teraz nepôjdem povedať, aby kvôli nášmu pohodliu prestala. Prešla pár cvičení, stupnicu v rôznych podobách. A Išlo dievča po vodu. Viac pesničiek nevie. „A ja už viem na akordeón štyri!", hecuje ju brat. „Aj ja sa naučím!" Hm, takže tak skoro neskončí...
„Mami! Ona ma sotila!“ A on si na mňa prdol!“ „Neprdol“ „Prdol!“ „Ale iba trochu! A ty si povedala, že som nešikovný!“ „Lebo ty si povedala, že som hlúpy!“ Ako strašne ich neznášam! Tieto hlúpe hlučné hádky... „Juli, prečo si povedala, že je Matúš hlúpy? A ty nerob cirkus, Matúško, vieš, že to nie je pravda. Prestaňte sa večne naťahovať, je hrozné vás počúvať.“ Zasa raz sa cítim ako policajt. Možno sa tak učia priebojnosti, nebyť mäkkí a mať pohotové reakcie. Ale nešlo by to aj inak? Nešlo? Aj nás so sestrou mamka ako deti často napomínala – nehádajte sa! A nechápala som, čo furt rieši – veď sa len bavíme. Teraz som sama mama a tie krátke aj dlhé hádky a naťahovačky ma privádzajú do vývrtky. Začínajú sa už ráno: „Ty si si kratšie čistil zuby!“ a končia sa večer minútu pred spaním: „Ja idem dnes prvý na záchod!“ Zvýšený tón a obviňovanie, urážanie sa, oduté líca.
Koniec roka priniesol upratovanie políc. Od septembra som do jednej ukladala všetky papiere, ktoré malí priniesli zo školy. Úlohy, cvičenia, diktáty, príklady. Prejdem ich a niečo odložím, taký bol plán. Netušila som, ako veľmi ma nakoniec výsledok šokuje.
„Mami." Sadne mi na kolená a koniec vety ostane visieť vo vzduchu. „Hm?" „Ty máš radšej Matúška ako mňa." „Prosím ťa. Kde si to zobrala?" „K nemu sa viac tuľkáš." „Ale, mojka. Veď predsa nestopujem, ako dlho objímam teba a ako dlho jeho." Tuho ju stisnem, dotýkame sa lícami. Dvojčatá sú citlivé na spravodlivosť. Nie je veľa literatúry o dvojičkách, ale z toho mála, čo sa mi pred ich narodením dostalo do rúk, si túto vetu dobre pamätám. „To nie je fér!" a „To nie je spravodlivé!" je naozaj ich častý povzdych.
Fúka. Zelené klasy sa krásne vlnia. Ľudia na zastávke to ale veľmi neoceňujú. Vlak trochu mešká. Pritiahnem si bundu viac ku krku a pretiahnem rukáv svetra cez dlaň. Málo. V ľavej ruke taška, nemôžem teda urobiť to, čo stopercentne funguje – strčiť si ruky do rukávov. Pravú do ľavého a ľavú do pravého. Zimomraví vedia, studené prsty nezahreje nič lepšie. Ak by sa ešte stále nosieval rukávnik, uživila by som ho. No, ale je mokro, a tašku niet kam položiť. Tak teda beriem na milosť vrecko. Na rozdiel od rukávov, vrecká si na mojich zvrchníkoch musia pripadať ako chudobní príbuzní. Mnohé z nich sú zašité. Nemám ich rada vyduté a tak v nich nič nenosievam. Ani ruky.
„Môj život je v koncoch! Mám po lete! To je hrozné! Skončil som!" Ako úryvok z telenovely. Lenže slová sa cez plač derú z úst sedemročného chlapčeka. Potkol sa, spadol, zaprášil si mikinu a zašpinil koleno. „Nové veci! Celé leto budem mať domáce väzenie! To je hroooznéééé..." Prišli kamaráti mojich detí, vlastne ho skoro nepoznám. Prekvapená hysterickou reakciou neviem, čo rýchlo spraviť. Tak ho chytím za ruku a snažím sa utešiť - že to jeho tatovi vysvetlím a určite niečo vymyslíme, aby nedostal trest. Veď to sa stane, že pri hre chalani občas padajú. „Nieeee! Môj život sa skooončil..." Zaberie až hra - napodobnite, decká, tridsať zvukov zvierat. A potom aspoň dvadsať povolaní. A uhádnite, aké pesničky ukazujem. Uf. Pomohlo. Malý už nerumádzga, na špinavý lakeť zabudol.
„To čo máš?“, ukazuje mi kolegyňa na ruku. Spod rukáva vykukujú modré písmená. Nad nimi je nakreslená postavička, slnko a dva motýle. Tie nevidno, iba písmená rukáv nezakrýva. Julke trvalo dobrých dvadsať minút, kým to všetko precízne nakreslila. Tetovacie fixky sú obľúbená hračka. Večer si to umyjem. Ale zajtra možno budem mať novú kresbičku.
„Holému Havkovi vypadol zub", oznamuje mi večer zbojníčka hneď medzi dverami. „Prvý?" „No, myslím, že áno. Veď bolo načase, má šesť rokov. Aha, tu." Ukazuje mi plyšovú tvár s ňufákom a bez úst, tie sa dávno vypárali. Nič nevidím, ale hrám jej hru: „No, tak mu musíš povedať, aby tam nestrkal jazyk a že ho to bude bolieť len chvíľku." „A dám mu ten zub pod vankúš", uteká sojka nejaký pohľadať, „aby ho našla Zúbková víla."
„Tato, a ty keď si bol mladý, aký si bol?" „Ako to myslíš, aký? A hlavne - kedy?" „No napríklad keď si bol na tej vojne. Bol si pekný?" „To neviem, Julinka." „Ako, nevieš? To tam nemali zrkadlá?"
„A ty robíš presne čo?," spýtala som sa priateľa. „Som stelárnik." Zaznelo hrdo. Stelárnik. Vznešené slovo. Bude to mať niečo s hviezdami, veď aj pracuje v astronomickom ústave. „Pekné. A čo to znamená?" „Skúmam dvojhviezdy." Musela som sa zatváriť veľmi teľaco, lebo hneď pokračoval: „Dvojhviezdy sú skoro všetky hviezdy vo vesmíre. Vyše 75 percent hviezd nie je samých, ale vyskytujú sa ako dvojhviezdy." Stále som musela vyzerať dosť nechápavo, ukázal mi teda monitor.
