Som žena. Novinárka, lektorka a konzultantka. Mama nádherných a šikovných dvojčiat. Manželka, dcéra, sestra, priateľka. Neľahostajná. Mám rada svet. Rovnako rýchlo sa viem nadchnúť, potešiť a rozosmiať ako pobúriť a nahlas rozhnevať. Zoznam autorových rubrík: o deťoch, o vzťahoch, o kadečom, Súkromné, Nezaradené
Jeden ťažký rozhovor trval desať minút. Druhý podobne dlho. Delila ich hodina. Spoločné mali to, že predkreslili budúcnosť na dlho dopredu. Predchádzali im dni premýšľania a roztrhané noci plné nepokojných prebudení.
Pripraviť raňajky. Vyprať a vyvesiť. Vybaliť. Upratať. Variť, nech je obed včas. Vybrať umývačku, naložiť ďalšiu. Desiatu spraviť. Vyprať a vyvesiť. Áno, môžete sladkosť. Nie, ešte sa nejdem hrať. Nevaďte sa. Zotrieť podlahu.
Opýtam sa ho, kam ide? Neopýtam? Včera sme mali rovnakú cestu, prišiel do chaty asi pol hodiny po mne. A mám pocit, že to on si odo mňa požičal mapu v krčme, kde som si predvčerom dávala pivo.
„A to tam chodíš robiť program? Nie? Hráš sa s deťmi?“ Väčšina priateľov už vie. Je to jeden z najdôležitejší týždňov v roku. Keď spolu s deťmi a priateľmi a ich deťmi odchádzame do „tábora“, kde si užívame spoločný čas.
Deti hlboko dýchajú. Hlboko spia, spoločné prázdniny v tábore majú dlhé noci. Ticho sa oblečiem a obujem tenisky. O trištvrte hodiny som späť, poviem pošepky vo dverách, viac pre seba než pre nich.
Aj dnes bez budíka. Svetlo a vtáky sa postarajú. A už sa nechce ani driemať. Vychystaná za päť minút. Na papierik napíšem „Išla som von, prídem po siedmej.“ Položím ho na tablet, ak by sa zbojníci zobudili skôr, tam ho iste nájdu.
Promovala minulý týždeň. Moja sestra Petra. Máme rovnakého tatka, ja som s ním prežila prvých sedem rokov svojho detstva, ona prišla na svet, keď som už bola veľká. Spoznali sme sa viac, až keď som bola dospelá a ona školáčka.
Dvihnem hlavu a zatajím dych. Obloha je ako sito, jedna hviezda vedľa druhej. Presvitajú dokonca cez koruny stromov. Neskutočné. Zaježová je nádherné miesto.
Narodili sa láskavému otcovi, ktorý zbieral mince a bol možno najlepší zubár v meste. Mamke - drobnej pani s neuveriteľne mäkkými dlaňami. Oboch som poznala už ako babku a dedka. Ich štyri deti mi sú otcom, krstnou mamou a tetami.
Usmiala som sa, aj keď vo mne vrelo. Ofučaná predavačka blokovala tovar tak rýchlo, že sa kopil na mojej strane a aj keď som sa snažila, nestíhala som ho ukladať. Dva razy som ju požiadala o spomalenie. Zbytočne.
Natieram na krajec chleba maslo. Z porcelánovej nádobky, ktorú nemáme dlho. O chvíľu nakrájam jabĺčka. Fľaše naplním vodou a všetko povkladám do aktoviek. Odnesiem ich do predsiene. Na kuchynský stôl dvoje raňajok. A môžem budiť.
Ten moment, keď štupeľ z fľaše prekonáva posledné milimetre. Ponk. A prvé glo glo glo, ako víno tečie úzkym hrdlom. Som ticho, len vnímam. Nechcem byť ničím rušená. Pokoj. Pohoda. Fliaš nie je priveľa na to, aby sa zvuky zunovali.
Vo vzduchu víril horúci prach a piesok. Stáli sme za sebou, čakajúc, kým na nás príde rad. Jeden satelitný telefón pre desiatky novinárov, kým sme sa vystriedali trvalo to hodiny.
Dve minúty do štartu. Do uší si vkladám slúchadlá. Vraj hlúposť. Mne dnes pomôžu menej myslieť na únavu. Počúvam strhujúci príbeh. Možno si časť nebudem pamätať. Tak si to pustím zas. Pusu deťom za plotom. Narovnať sa, nádych.
Boli sme si večer zaplávať. Len veľkí. Tak to vyšlo a všetci sme to tak chceli. Deti sa tešili večera bez čudných otázok dospelých.
Vytáčajú ma poučky. Najmä tie, ktoré musia deti vpisovať do hárkov na domáce úlohy. Verš je jeden riadok v básni. Detská literatúra je literatúra písaná spisovateľmi určená pre deti. Rým je zvuková zhoda slabík na konci veršov.
Behanie ma zavialo na k Hrušovskej zdrži. Ideálny čas. Všetko pri Dunaji je už krásne zelené a voňavé, ale luhy pri vode ešte neokupujú mračná komárov. Je to zvláštne miesto. Uprostred ničoho, kus od najbližších dedín.
Nie je dôležité koľko, ale ako. Nie ako dlho spolu sme, ale aký ten spoločný čas je. Jedna z vecí, nad ktorými odkedy mám deti, veľa rozmýšľam.
„Dobré ráno, maminka.“ Natiahne svoje ruky a celou váhou sa ku mne privinie. Jej vlasy mi ako záclonka prikryjú tvár. Odfúknem ich len z nosa. Nestačí jej objatie. Pritlačí sa tak, aby som ju svojimi rukami čo najviac pokryla.
Bojujeme – dohodami a kockami. Premiestňujeme vojačikov po mape sveta. Útoky a obrana, získavanie a strata krajín. Dohrávame, zas som dopadla najhoršie. Odkladám s drobkou hru do škatule. Matúš je preč. Nevoláme ho späť.
