Marie Stracenská
Správy
„Vďaka Bohu.“ „Držte sa.“ „Opatrujte sa.“ „Glad you are safe.“ Len niekoľko z odkazov, ktoré sa zjavili pod ubezpečeniami „tento váš priateľ je v poriadku“.
Som žena. Novinárka, lektorka a konzultantka. Mama nádherných a šikovných dvojčiat. Manželka, dcéra, sestra, priateľka. Neľahostajná. Mám rada svet. Rovnako rýchlo sa viem nadchnúť, potešiť a rozosmiať ako pobúriť a nahlas rozhnevať. Zoznam autorových rubrík: o deťoch, o vzťahoch, o kadečom, Súkromné, Nezaradené

„Vďaka Bohu.“ „Držte sa.“ „Opatrujte sa.“ „Glad you are safe.“ Len niekoľko z odkazov, ktoré sa zjavili pod ubezpečeniami „tento váš priateľ je v poriadku“.

Sadáme do auta, nepúšťam rádio. Matúš má chuť rozprávať sa, nepokazím predsa peknú chvíľu. „Mami? Čo znamená liberálny?“ Aha. No.

Osemdesiat v bankovkách a kôpka v drobných. Audit detských pokladničiek večer pred exkurziou dopadol výrazne lepšie, než pohľad do peňaženiek ich rodičov. V poriadku, šetria dlho a sú to ich peniaze. Lenže.

Moje deti nemajú typickú babičku. Mnohé v jej veku štrikujú, starajú sa o záhradku a hýčkajú si vnúčatá. Ona oprášila jazyky, veľa pracuje, píše, prednáša a cestuje po celom svete.

Sto štyridsať krokov na okraj cesty k stromom. Medzi nimi necelé dva kilometre, potom stopäťdesiat krokov doľava, po kúsku doprava a po ďalšom kilometri je križovatka.

„A vieš, koľko má pani učiteľka rokov? Sedemdesiat šesť!“ Matúš vyvalí oči, toľko si vôbec nevie predstaviť. Ja mám oveľa, a to sa ma občas opýta, či si pamätám druhú svetovú či niečo podobné. „To je viac, ako naša babka!“

Jamky v lícach. Dve rovnobežné ryhy uprostred čela. Líca, ktoré zarastali riedko a naopak hustá brada. Hranaté prsty a na nich ohryzené nechty so zádermi. Jazva na ľavom palci. Dierka v uchu, čo nikdy nezarástla.

Trochu ma kopne a vzápätí zaľahne polovicu mojej periny. Dýcha nahlas a pokojne. Osmelím sa a pohladím tam, kde tuším jeho vlasy. Nechcem ho prebudiť.

No ceste z domu do práce míňam niekoľko čerpačiek. Asi mesiac má jedna z nich pomerne pravidelné osadenstvo – policajné auto. Len tam tak stojí. Možno preto o nich častejšie rozmýšľam.

Sociálne siete sú nebezpečné pre zdravie. V tejto chvíli to viem celkom jednoznačne. Plus to, že v pracovnej dobe sa nemá robiť iné, než pracovať.

Chlieb natretý maslom a medom. V malom panelákovom byte v kuchyni s linoleom farby rovnakej ako meno ulice. „Nenechajte sa ponúkať, dievčatá.“

Veľké deti, dlhší spánok. Keď boli malí, neverila by som. A stále si to neviem prestať užívať. Novoročné ráno u priateľov mi pripomenulo časy, keď ma z postele ťahali za očné viečko drobné prsty. Priatelia majú dvojročného syna.

Sama v tichom byte. Teplá káva, dnes sladká, vonia na stole. Ticho je okolo, z hlavy ho vytláčajú vety spred pár minút.

Kde je? Obzerám sa okolo. Všetci ostatní chlapci sa prezliekajú a prezúvajú, môj nikde. „Je tam, vzadu,“ kývne rukou mladý tréner a vyberie sa ho zavolať.

Človek si myslí, že má cez štyridsať a má vlastné deti – a jeho vlastní rodičia ho už veľmi nevychovávajú. Lenže potom príde telefonát. Pár viet, po ktorých je jasné, že učenie od rodičov sa asi nikdy neskončí.

„Kedy dnes prídeš?,“ ozvalo sa v telefóne. „Až okolo siedmej.“ „A potom už budeš večer doma?“ „Hej. Čo, chceš ísť von?“ „No... niečo také.“

Prišli sme na poslednú chvíľu. Bolo plno, sadli sme si v tmavnúcej sále na dve kreslá v úplne zadnom rade tesne pri dverách. V malom divadle pod kostolom sme boli po prvý raz.

„Ešte nemôžem.“ Odpovie mi každé ráno, keď sa dooblieka a ja jej vypulírujem okuliare a učešem ju. Je to odpoveď na moje „vyčisti si zúbky a poď raňajkovať“.

„A kedy bude to auto?“ „No, chvíľu to potrvá.“ Zamračím sa. Prečo? Veď len kúrenie nastaviť a zrkadielko pripevniť... Kým stihnem namietať, muž pokračuje.

Malí prišli domov s tým, že tentoraz chcú robiť svoje projekty na vlastivedu a prírodovedu inak. Vraj vziať veľký papier, napísať, nakresliť a nalepiť obrázky už nestačí.