Som žena. Novinárka, lektorka a konzultantka. Mama nádherných a šikovných dvojčiat. Manželka, dcéra, sestra, priateľka. Neľahostajná. Mám rada svet. Rovnako rýchlo sa viem nadchnúť, potešiť a rozosmiať ako pobúriť a nahlas rozhnevať. Zoznam autorových rubrík: o deťoch, o vzťahoch, o kadečom, Súkromné, Nezaradené
„Máte dcéru? Dve?“ Pýtam sa elegantného muža a pozerám mu na zápästie. „Dcéru a syna,“ odpovie a usmeje sa. Jasné, všimnem si, že jeden je v tmavých chlapčenských farbách. Náramky z gumičiek. Keď stretnete dospelého, ktorý ich nosí, je jasné, že si ich nevyrobil sám. Boom slávili náramky a iné výrobky vytvorené prekladaním gumičiek na mriežke, niekedy pred pol rokom. Nie je celkom obvyklé, že ich niekto nosí stále.
Nakladám práčku. Je štvrtok, od pondelka už tretia. Keby som to nechala na víkend, nestihnem vyprať všetko. V pondelok totálne zaprášené tepláky a mikiny, od oboch. Aj v utorok. V stredu k tomu prepotené tričká z tréningu. Plus nohavice so zelenými kolenami a ešte zas pribudnú tepláky od hliny a začmudené bundičky. Je to jasné, je jar.
Stojím za dverami a mám pocit, že v miestnosti za nimi je prinajmenšom dvadsať dievčat. Zaklopem, ale nečudujem sa, že nikto neotvára. To nemôže byť vnútri počuť ani náhodou. Pootvorím – a vykukne usmiata tvár mladej dievčiny v sivom závoji. Aha, tak už je aj z nej rehoľníčka. Dáva pozor na skupinku dievčat, je ich polovica, než som odhadla. Narobia poriadny je rachot.
Nebolo toho veľa, čo som si ako mama čakateľka dvojčiat našla, keď som sa chcela dozvedieť, čo ma čaká. Najrozsiahlejšou náučnou literatúrou bola útla knižka, ktorá na niečo vyše stovke strán pokrývala tehotenstvo a prvé roky detí. Aj za tú som bola vďačná. Dodnes si pár vecí z nej pamätám – a jedna sa mi zapísala zvlášť veľmi. Dvojčatá sú citlivé na „spravodlivosť“. Sama som a prišlo mi to logické – sú dvaja od úplného malička, každý má dostávať rovnakým dielom. Vo všetkom, ak sa dá. No. Lenže. Ono sa vždy nedá. Zvlášť, keď dvojčaťom „spravodlivosti“, je u nás klasická „súrodenecká rivalita“.
Pražce sa ozývali v pravidelnom rytme. Nemala rada vlak. Ak sa dalo, jazdila autobusom. Toto bola výnimka. Dvakrát v týždni rovnaká cesta, rovnaký vlak, z mesta pol hodiny do lesov. Ešte pred niekoľkými mesiacmi o tom mieste netušila. Potom do sanatória pre vážne chorých odviezli babičku. Objavila dedinku, aj veľké zariadenie na jej okraji, kúsok od trate. Chladná budova z prvej republiky , smutný dom na krásnom mieste, pokojnom a dôstojnom.
Asi málokto. Ani ja. Keby ma priateľka nevytiahla skraja roka do divadla na predstavenie inšpirované jej postavami a príbehmi, nenapadlo by mi zamyslieť sa nad Timravinými knihami. Predstavenie bolo výborné. A červík začal hlodať.
Zas mu tá taška váži sto kíl. „Matúško, fakt musíš so sebou vliecť všetky tie knihy?“ „Musím. Dnes budem referovať.“ Tak si len vzdychnem – ale úprimne som rada. Čítal ich naraz na preskáčku a dnes je deň, keď o nich povie spolužiakom. Viem, že večer bude mať v žiackej v jednom riadku za sebou hneď niekoľko jednotiek, jednu za druhou cez lomítko. Nie sú to úplne také poriadne jednotky. Vie to on aj pani učiteľka. Ale rátajú sa.
Stál kúsok hneď za pumpou – tak, aby auto, ktoré zastavuje zišlo aj nezišlo z cesty. V takej zime? Pribrzdila som a kúsok cúvla. „Dobrý.“ „Nasadajte. Idem do Šamorína.“ „Ďakujem. Ja do Dunajskej, ale aj Šamorín je v pohode.“ Odhadla som mu do dvadsať. Poskladal sa vedľa mňa, vak na kolenách.
Robím dnes z domu. Veľká výhoda. Objem toho, čo má byť hotové sa síce nezmenšuje, ale je len na mne, ako si to vyrátam. S deťmi sa uvidím až okolo šiestej, to je veľa hodín na to, aby som okrem počítača stihla aj niečo iné. Okrem práce chcem ísť behať. Mark Twain vravieval, že ráno treba „eat the frog“, zjesť žabu. Teda urobiť to, čo sa po zvyšok dňa bude najmenej chcieť. Túto jeho vetu by som podpísala skoro každé ráno. Aj dnes. Odviedla som zbojníkov do školy a idem sa domov prezuť – a viem, že musím okamžite vyštartovať. Trochu som jedeniu žaby pomohla tým, že som už oblečená a k vybehnutiu stačí len nasadiť si slúchadlá, čapicu a tenisky a som vonku. Nie každý deň je behanie žaba. Ale v také ako dnes, keď fúka, je tmavo a vlhko, to od nej nemá ďaleko. No keďže celý zvyšok dňa strávim ťukaním do klávesnice a pozeraním na monitor, je to to najzdravšie, čo pre seba môžem urobiť. Odomykám a všetky bunky v mojom tele vravia ešte si sadni, dopi čaj, vylož nohy, veď zas tých päť minút odkladu behania ťa nezabije. No. Ibaže by áno. V tých piatich bude jedna TÁ minúta. Presne TÁ, v ktorej musím urobiť, čo sa v nej urobiť má. Vyraziť. Ak to nespravím, v každej ďalšej to pôjde ťažko alebo vôbec.
„Tak ešte raz ten prvý riadok. Super. A teraz bez chyby posledný takt. No vidíš, paráda. Ideme na druhý.“ Akoby som tomu bohvieako rozumela. Veľmi dobre si uvedomujem – a deti to tiež vedia - že to, čo zahrajú po dvoch a pol rokoch hudobky, by som ja vôbec nedokázala. Čosi som kedysi zvládala, ale to je už naozaj veľa rokov. Napriek tomu si pýtajú, aby som cvičila s nimi. A tak, aby som len nesedela a nečučala do nôt, pokúšam sa ich aspoň trochu usmerňovať. Robím to intuitívne. To, čo nejde drilovať, na preskáčku s podarenými kúskami, aby ich trochu povzbudili, a potom zas dookola najťažšie pasáže.
Zvoní to. Piaty raz, nedvihol. Hm. Pred hodinou odišiel na nákup s kamarátom. V ruke držím telefón a pred očami mám výraz presne toho istého kamaráta, ktorý má, keď mu k nám občas volá manželka. Otrávený úsmev. Tiež to často nedvíha. Poprosila som o nákup, potrebujem variť. Čakala som, že bude do dvadsiatich minút doma, ale je to fakt už hodina. „Mám poslať do obchodu deti alebo zbehnúť sama?“, píšem esemesku. Nabrúsená a rozladená, pod nos si mrmlem niečo o nespoľahlivosti. V kuchyni si zatiaľ aspoň pripravujem ostatné suroviny, ale už už sa chystám napísať krátky zoznam najnutnejšieho pre deti, keď konečne prichádza. S obrovským úsmevom a igelitkou. „V Mliečne včera robil jeden chlapík zabíjačku, krásne mäso nesiem. Sory, ešte idem po to, čo si chcela.“ Kým moja hlava stihne zaregistrovať, čo sa stalo, z úst vyletia výčitky: „To si nemohol prv? Čakám na to hodinu!“ Začudovane sa na mňa pozrie, zavrtí hlavou a je preč.
Päť stránok, viac dnes nevydá. Zhasnem a nájdem si to správne miesto. Perina nad uši. Viem, že do piatich minút nebudem vedieť o svete. Prepadávam sa do ticha a pokoja... Cup. Cup, cup, šuch. Muž je ešte preč. Synovec má dlhšie kroky a čo by robil v predsieni. V tme rozoznávam vo dverách drobnú siluetu. „Mami, škaredé sa mi sníva.“ Použil sestrinu vetu, ale prezrádza ho tón. Nie je to celkom pravda, to skôr nevie zaspať. Môj malý nespavec. Majú to podelené. Dcéra po mne by prespala aj súdny deň, cez víkendy drieme, kým ju brat nezobudí. Chrúst ako jeho otec dlho buntoší a prvý je ráno na nohách, oddýchnutý, pripravený do akcie. „“Môžem spať u vás?“, pýta sa skôr pro forma, keď si ukladá vankúš vedľa môjho. Tuším, že „u vás“ bude dnes len „u mňa“. Posteľ meter šesťdesiat, keď príde tato, vedľa dieťaťa rozvaleného v spánku sa už nevmestí.
Toto už sme predsa čítali... „Nevadí, mami, veď je to dobré. Tak si to dáme ešte raz.“ Od priateľov si deti požičali Grázlika Gaba - v češtine. Čítať po česky im ešte veľmi nejde, tak je to na mne. Ochotne sa toho zhostím. Na moju veľkú radosť, hoci už sú tretiaci a obaja čítajú dosť sami, večerné a ranné čítanie s mamou ich stále baví. No. Lenže. Grázlik Gabo je v češtine Darebák David. Jeho brat Vzorný Vilko je v knihe Vzorný Vítek. Aj zo spolužiakov sa každý volá inak, samozrejme aj učiteľka. Začínam s prvou kapitolou a pomaly začínam tušiť, aké mentálne cvičenie som si sama na seba pripravila.
Pred vložením do práčky prezrieť vrecká – zvyk, ktorý sa oplatí. Vyhnem sa tak skrutkám v bubne, zničeným lego figúrkam aj nepríjemným bielym žmolkom z vreckoviek. Tentoraz idem cielene po prostrednom vrecku. Ako už niekoľkokrát predtým, vytiahnem odtiaľ malý zmotaný lístoček s jednoduchou vetou: Kam bežíš?
Poriadne naobliekať, oprášiť sánky a boby a ide sa. Ja som si dávala zásteru a chystala sa variť a trochu poriadiť, keď sa malí doťahovali v predsieni. Mať v Šamoríne sneh a navyše taký, ktorý sa dá využiť aj na radovánky, to je naozaj prírodný úkaz. Najprv išli s tatom k priateľom vyzdvihnúť druhého tata so synom a potom mali jasný cieľ – hrádzu.
Na stole biela miska a v nej bobaľky, namočené v teplom sladkom mlieku s pomletým makom. Robila také každé Vianoce, ale tieto nie sú od nej. Nechal ich tu vnuk z domu vedľa. Zastavia sa každý deň a vždy niečo prinesú, sú milí. O porcelán cinkne stará lyžička. Podarili sa, nevesta varí dobre. Veľakrát jej ponúkali, nech odíde a býva u mladých. Tieto sviatky ešte nie, odpovie vždy. A verí, že odolá aj ďalšie.
Uf. Narovnávam si chrbát. Po štyroch hodinách vstávam od nízkeho stolíka, kde stále ešte leží herný plán. Práve sme doma všetci spolu ubránili hrad, vyliečili kráľa a porazili príšerných skralov priamo v ich pevnosti. Dávame si päť a deti sa nahlas radujú. „Kedy ideme do ďalšieho kola?“, pýta sa Matúš. Zajtra, skôr to nezvládneme. Ale je mi jasné, že pokojne obetuje ranné rozprávky. A ako najskôr to pôjde, vyberieme sa zas bojovať bok po boku za Andor.
Ako sa do tej čokoládovej guľky dostal vaječný likér? Prekvapilo ho, keď sa mu rozlial v ústach. „Ako?“ Opýtal sa a ona sa len usmiala. „Tajomstvo.“ Ochutnával už aspoň šiestu maškrtu, ona si nevzala. Mala pocit, že pár kíl navyše je príliš nápadných a po zotmení už nejedla. Deň aj večer trávila uňho. Z práce sa vracal neskoro. Vianoce budú až o pár dní. Vtedy budú každý inde a tak mu pripravila pohostenie dopredu.
„Mami, čo myslíš, že by sa mohlo páčiť Viktorke?“, opýtal sa včera chrúst „A Riškovi?“, pridala sa dcéra. „Vo štvrtok si budeme dávať darčeky,“ doplnia. „Prečo práve im dvom?“ „No, vybrali sme si ich.“
„Robí len, čo naozaj musí, ani ťuk navyše.“ „Všetko, čo spraví, je tak akurát, ale nesnaží sa nikdy ani o kúsok viac.“ Za posledný týždeň dve veľmi podobné vety od dvoch priateľov s rovnako starými deťmi ako naše. Presne vyjadrujúce situáciu, ktorú tak dôverne poznám a tiež ma hnevá. Prečo sa viac nesnažia? Prečo ich ku každej povinnosti treba nabádať? Čo sami nevedia, že to za nich nikto neurobí ? A nezistili už, že robiť veci na poslednú chvíľu sa nezaobíde bez nervozity? Koľkokrát im treba opakovať stále to isté – cvičenie, úlohy, pripraviť tašku, celú tašku, áno, aj s peračníkom...
