O chlapcovi, ktorý stratil zápalky XVI

Našiel ma, sedel som na skale, pozeral na mesto a z továrne sa dymilo.

Písmo: A^- | A⁺

„Ty si naozaj romantik. Lepšie miesto si si nemohol nájsť. Čo tak komín? Tam by sa ti nepáčilo?“ opýtal sa ma rys, pozrel na mňa a oňuchal sneh.

„Už som sa zľakol, že neprídeš,“ odvrkol som, ale bol som rád, že je pri mne.

„Som súčasťou teba. Viem, kde ťa hľadať. A ten pokus o sarkazmus alebo čo to malo byť, si nechaj,“ zavrčal.

Sadol si ku mne a pozeral sa po okolí. Čakal som, že bude kritizovať môj výhľad. Pozeral som sa na železnicu, v diaľke nejaká továreň. Snežilo a zapadalo slnko. Rys si umýval labu. Tváril sa pri tom veľmi dôstojne.

„53,“ odvetil po chvíli, keď prefrčal vlak.

„Čože?“ nerozumel som.

„Veď počet vagónov, nie?“ nedalo mu, pozrel na mňa, žmurkol a umyl si ďalšiu labu.

„Ty si počítal vagóny?“ spýtal som sa, ale cítil som v sebe nejaké pobavenie, ktoré mi vedel priniesť už len svojou prítomnosťou.

„Počkaj, niečo ti vyhrabem,“ povedal, začal hrabať v snehu, až našiel krabičku zápaliek.

„Rys so zápalkami,“ povedal som mu a on sa kolo mňa obtrel.

„Čo ťa trápi? Dnes ťa nemám chuť provokovať. Celú noc som nespal!“ zazeral.

„Veď si nočný tvor. Ty spíš väčšinou cez deň,“ zasmial som sa.

„Ja nejdem spať, keď je neskoro. Dokonca ani, keď je skoro. Ja chodím spať, kedy sa mi zachce,“ povedal mi rys.

„To si Gandalf?“ zasmial som sa a rys sa odvrátil.

„Samozrejme, Rys Istari, k vašim službám,“ povedal mi a ja som sa rozosmial.

Chvíľku sme sa hrali. Pohladkal som ho po chrbte.

„Bojím sa, že nebudem vedieť zaspať. Cítim to. Dnes sa bojím, že sa nevyspím,“ povedal som mu so strachom.

„Pretože to máš v hlave. Prečo sa bojíš? Mimochodom, dievčatá ťa pozdravujú. Hlavne mačiatko - zvalilo vázu. Tá tvoja mu povedala, že za to môže jej drahý, pretože ju zle postavil. To vieš, ženy,“ povedal rys, umýval si labu.

Zrazu sa ozval zvuk letu a guľa zasiahla môjho priateľa do ňufáka. Čo to bolo?

„Niekedy by si mohol byť lepší galantnejší. Mal by si sa učiť od chlapca so zápalkami,“ zrazu sa vynorila líška akoby nič.

„Ako si sa tu vzala? Pricestovala si vlakom?“ spozornel rys.

„Ďakujem ti za také milé privítanie,“ podpichla ho.

„Kde sú dievčatá?“ spýtal som sa jej ja.

„Šli nakupovať, mačiatko je hravé a hlavne rado zlostí,“ pyšne povedala líška a rys sa potešil.

„Prečo sa bojíš, že nezaspíš?“ opýtal sa rys tento raz priamejšie.

Obaja na mňa pozerali.

„Občas to cítim vo svojej hlave. Možno pozostatok vyhorenia,“ povedal som im.

„Potrebuješ nájsť svoj pokoj, myslím, že ti môžeme pomôcť,“ odvetila líška.

„Zmeníš spôsob myslenia. Nie si na všetko sám. Máš nás dvoch, je pri tebe dievčatko so zápalkami, dokonca aj malý nevinný tvor. Oddaj svoju fantáziu, v srdci nájdeš veľa pekných vecí,“ povedal rys tichým hlasom. S líškou sme na neho pozerali.

„Za skalou, kde sme našli mačiatko, bola kedysi stará knižnica. Ale ktosi ju zaklial. Možno by si ju mohol odkliať. Je na tebe, akú cestu zvolíš. Si čarodejník,“ poslednú vetu povedala líška.

„Možno prelomíš aj starú legendu. Existuje legenda o čarodejníkovi, ktorý mal rysa, draka a koňa,“ povedal rys.

„A tú legendu prestali písať, keď si sa narodil. Lenže to je mýtus,“ povedala líška.

„A dievčatko so zápalkami?“ nedalo mi.

Predsa len, keď som ja čarodejník, ona je víla.

„Ona je tiež čarodejnica. Kedysi vás preklial zlý čarodejník hroznou mágiou,“ povedal rys.

„Všetko sú to rozprávky, aby som mohol zaspať, že?“ nedalo mi. Už som ich trochu poznal. Radi ma naťahovali a všetci sme sa doberali.

„Samozrejme, že sú to všetko rozprávky. Ale čo ak predsa by to nemohla byť pravda?“ uškrnula sa líška.

„Skoro ste ma dostali. Rys, drak a kôň? A čo ešte bude? Príde za mnou chlap, že chce surové mäso a skryje sa v lese?“ podpichoval som ich.

„Nikto z nás nie je Robert Holdstock a tento les nie je ani z Tolkiena ani Les Mytág. Na druhej strane, skalu, kde sme našli mačiatko môžeš preskúmať. Existuje len jedna bytosť, ktorá ma kľúče od knižnice,“ povedal rys.

„Kto?“ nedalo mi a už sme šli domov.

„Musíš tú bytosť spoznať. Keď ti niekto dá kľúče, nie je to len tak. A obzvlášť, knihovníci sú strašne divní ľudia, o tom by si mal niečo vedieť, nie? Tak prestaň s tými predsudkami a začni veriť na zázraky,“ ozval sa hlas, ktorý som doteraz nepočul. Bol to kôň a pozeral sa na nás.

Prišli sme domov, koňa sme odviedli do stajne. Rys zaspal na sene, líška tiež. Malé, nezbedné, čierne mačiatko sa mi obtrelo o nohu a skočilo k rysovi.

Stretol som ju doma. Boli to tie najkrajšie oči, ktoré som kedy videl.