Tibor Javor
Blízke stretnutie tretieho druhu – fikcia
Letná horúčava a vyprahnuté uličky starého mesta. Pôvodne som sa vybral čosi fotografovať, ako to mám vo zvyku. Ale tentoraz sa ozvena mojich krokov začala akoby čudne strácať...
Človek s niekedy iným pohľadom na tradičné hodnoty. Spoznáte ma aj pod nickom "commandcom". Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, Fotografie, Všeličo, Zamyslenia, Potulky
Letná horúčava a vyprahnuté uličky starého mesta. Pôvodne som sa vybral čosi fotografovať, ako to mám vo zvyku. Ale tentoraz sa ozvena mojich krokov začala akoby čudne strácať...
„Azízi, svetlo!“ Veta, po ktorej nasledovalo pre diváka šokujúce poodhalenie podstaty v pozadí príbehu. Áno, hovorím o úvode známeho kultového filmu „Piaty element“. Človek by mohol povrchne povedať „brak“. Tak isto by mohol povedať „brak“ na Fatimu, Garabandal, Litmanovú a či Dechtice. Fatimské proroctvá. Záhadné a fascinujúce. Bolo o nich popísané mnoho, až nakoniec dostali jedno „oficiálne vysvetlenie“.
Dva drevené stĺpy. Kedysi slúžili svojmu účelu a prinášali ľuďom úžitok. Jeden stál za našou dedinou a druhý pár kilometrov ďalej. Z toho za našou dedinou sa stal terč pre anonymných strelcov a plechový korpus na ňom krvácal hrdzavými slzami...
Som bežný slovenský katolík. Napriek tomu nebudem mať čoraz väčšiu tendenciu uveriť arcibiskupovi na dôchodku ako hocikomu inému. Avšak nie o to ide. Nejde ani o Špirituála, či Svätopluka a ani o zádušné omše. Ide o princíp.
Sexuálne škandály, naťahovačky okolo kľúčov od arcibiskupstva, rôzne exkomunikácie a ataky v médiách. A cirkev, a nielen na Slovensku, akoby iba vychytávala strely od modrej, či z bezprostrednej blízkosti.
Keď Dan Brown pripravoval svoju známu knihu Da Vinciho kód, iste ani nesníval o veľkosti jej úspechu. Kinematografický štýl tejto knihy bol zvládnutý bravúrne, ale podstatou jej úspechu bola koláž informácií.
„A neuveď nás do pokušenia“... Tieto slová sú denne odriekané nespočetne krát. Je to šiesta prosba snáď najznámejšej modlitby zvanej Otčenáš...
„Prešiel pomedzi nich a odišiel od nich...“ To je iba vyvrcholenie jednoho príbehu. Bol to zázrak v sebaobrane. Tie sa nepočítajú...
Cítil si sa silný. Dostatočne silný ovládať svoje telo, myseľ i ducha. Tri krát si odmietol užiť svoje schopnosti na utíšenie hladu, ukojenie túžby po moci či na nezmyselnú ekvilibristiku. To štvrté pokušenie ti zostalo utajené.
Som presvedčený, že skončením biologického života bytie človeka nekončí. Sú o tom presvedčené aj miliardy ľudí na tomto svete. Aj čistý materialista uzná, že energia vyžiarená živou bytosťou sa do nekonečna šíri priestorom.
Registrované partnerstvá, boj za práva homosexuálov, potraty a antikoncepcia... Dúhové pochody a rozdávanie kondómov. Skutočné aj vykonštruované škandály a škandáliky. Témy, ktoré denne zaznievajú v médiách. A oproti tomu stojí s otvorenými očami skupina ľudí, ktorá sa nazýva cirkev. Neschopná akcie, uzatvárajúca sa čoraz viac do seba. Kedysi za totality sa títo ľudia báli priznať ku svojej hodnotovej orientácii. Zo známych dôvodov. Dnes sa boja znova. Aby neboli na výsmech, aby si na nich kolegovia neukazovali prstom ako na bláznov...
Má v dnešnom svete katolícka a aj iné kresťanské cirkvi právo na existenciu? Či to nie je iba “ópium ludstva”, ako povedal klasik? Dosť ma debaty na tieto otázky zarmucujú.
U nás je údajne veľká väčšina veriacich. Sú o sebe ochotní anketárovi zaškrtnúť príslušné okienko na formulári. Slovenskí kňazi si v porovnaní s ich českými kolegami môžu mädliť spokojne ruky, kostoly sú plné. A to nielen staršími ľuďmi.
Záludná a diskutabilná otázka. Najmä keď ju kladie človek, ktorého si vážim. A vtedy je ešte viac zraňujúca.
Bolo to veľmi dávno. Pred vyše štyridsiatimi rokmi. Mama mi dala v chladivom tieni pod jedným z týchto stĺpov čosi zajesť. Zapil som to akousi malinovkou z neďalekého stánku. Bol som veľmi hladný a unavený. Od predošlého večera som zjedol iba maličký okrúhly kúsok oplátky. Ten prvý. Tu v chráme...
Áno, smutná. Možno najsledovanejšia osoba v dejinách, možno sledovanejšia ako jej Syn. Prežila čestný život v ťažkých a krutých podmienkach starého orientu a videla ako zabili jej dieťa. Vtedy určite netušila, že sa stane na dvetisíc rokov objektom voyerských analýz najintímnejších okamihov jej života.
Kresťania. Sú tu už dvetisíc rokov. A stále nepochopení. Nielen svojím okolím, ale často sami sebou. Sami si kladú na plecia svoj kríž a svoje obmedzenia. Svet ich nechápe a oni nechápu sami seba.
Existujeme. Dýchame vzduch, vidíme svet okolo nás, pociťujeme teplo, či chlad a pevnú zem pod našimi nohami. Sme presvedčení o našej existencii a o existencii sveta vôkol. Náš rozum nás učí, že toto je ten reálny svet. Svet, v ktorom žijeme, hýbeme sa a sme. Svet, ktorý je naším väzením.
Je to zaujímavý paradox. Možno hoden ďaľšieho génia, aby vytvoril novú teóriu relativity. Alebo možnože už taká teória jestvuje. Žijeme stále rýchlejšie a rýchlejšie, svet sa v obručiach elektronickej komunikácie stále zmenšuje. A napriek tomu čakáme stále viac a viac...