Moja kozmetička pracuje doma, preto bývam počas skrášľovacích procedúr nechtiac vtiahnutá do života ich rodiny. Jej dcéry sa pravidelne zastavia v salóne, aby si vypočuli dobre mienené materské rady, a tak sa podozvedám, aké písomky dnes písali, čo majú na domáce úlohy a dokedy smú byť večer vonku.
Som Viktorkina školská taška a spolu s ňou navštevujem tretiu triedu základnej školy. Meriam 44 centimetrov a vážim 1,10 kg. Teda vtedy, keď som prázdna. Ale prázdna bývam len cez prázdniny. Počas školského roka vyzerám nasledovne:
Pre tých, čo ma poznajú, to možno bude znieť neuveriteľne. Dnes prekročím svoj tieň a nespomeniem žiadnu telenovelu. I keď - ten Pedro z Túžby tela prevtelený do Salvadora vyzerá ... - ale nie, však som vám to sľúbila.
"Keď začnem zabúdať, rozprávať z cesty alebo robiť divné veci, tak ma radšej zastreľte, akoby sme sa mali všetci trápiť", hovorieval môj otec v časoch, keď sme boli ešte mladí a krásni. Brali sme to s humorom, pretože sme vedeli, že nič také sa jednoducho nemôže stať.
Keď som prišla v piatok domov z roboty, vítali ma vyčítavé pohľady mojich dcér. Barborka mi oznámila, že zaplatila Viktorke družinu a že sme už boli poslední. Viktorka mi otrčila ľavú ruku, na ktorej mala červeným zvýrazňovačom cez celý chrbát ruky napísané "300". Upomienka od pani družinárky.
Sobota, 5:04. Utekám z domu na autobus. Na chrbte batoh, v hlave rýchla rekapitulácia: pozvánka, občiansky, peňaženka, písacie potreby, banány, vreckovky... 5:08 - nastupujem do autobusu, štikám lístok a rekapitulujem ďalej ... časopisy na čítanie, fotoaparát, okuliare... Dočerta, okuliare nemám. Bez nich som stratená. Na návrat niet času. Vlak odchádza 5:35 a o 9:00 mám konkurz do Duelu vo verejnoprávnej televízii 200 km odtiaľto.
Dnes som nahrávala pravidelnú "policajnú" reláciu. Naším hosťom v rádiu bol hovorca Krajského riaditeľstva PZ Igor Mahút. Keď v jednom zo svojich vstupov spomenul meno Františka Lazára, spozornela som. S týmto pánom mám osobnú skúsenosť.
O pár dní skončí február - mesiac, kedy som sa mala podrobiť preventívnej zubárskej prehliadke. Pri poslednej návšteve v auguste mi kázali prísť o pol roka. Preto som v januári s mesačným predstihom vytočila číslo zubnej ambulancie, ktorú navštevujem už 20 rokov.
" vies co? aj keby to bolo opacny by sa mi to nepacilo", napísal mi Majeed počas nášho včerajšieho chatovania.
Cestou z práce ma zo zamyslenia vyrušilo zatrúbenie auta. Zdvihla som hlavu a pozrela sa smerom k prichádzajúcim zvukovým vlnám. V aute som uvidela sympatickú usmiatu ženu, ktorá mi priateľsky mávala na pozdrav. Odkývala som jej späť, ako to robím obyčajne. Napriek tomu, že - ako obyčajne - ani tentokrát som vôbec netušila, o koho ide.
Ako som už spomínala, moje znalosti anglického jazyka sú ohraničené časovým intervalom medzi porevolučným nadšením, kedy sa nám zdal jazyk Shakespeara very easy a druhou vetou ifovou, po ktorom odpadli z nášho vzdelávacieho krúžku aj poslední vytrvalci.
Myslela som si, že svoje fotky pridám do spoločného fondu nejakej fotoreportáže. Pretože o ne nikto nejaví záujem (akoby každý tušil vcelku správne, že vzhľadom na ich kvalitu aj tak o nič nepríde), rozhodla som sa opustiť kolektivistické uvažovanie vtĺkané do hláv našej generácie a v trende modernej doby uprednostňujúcej silný individualistický prístup idem bojovať sólo.
Len 48 hodín trvalo, kým si štafeta nazvaná Štyri veci našla cestu ku mne. Prvýkrát som sa o tejto hre dozvedela na conBLOGU a tušila som, že o nejaký čas sa dostane aj do výsostných vôd blogu SME. Otázkou bolo, kto ma do hry vtiahne. Urobil tak Juraj Lőrinc.
V oblasti výtvarného umenia som trápna diletantka. Nie že by som sa nesnažila ho správne vnímať, naozaj. Ale nikdy som napríklad nepochopila, prečo práve nepríťažlivá Mona Lisa je taká celosvetovo populárna, a keď som ju potom v Louvri videla naživo, nechápala som o nič viac.
... za neúčasť na dnešnom rodičovskom združení. Presnejšie, ja som sa tam aj pred piatou došmýkala z roboty, ale na chodbe predo mnou čakalo ďalších päť mamičiek a jeden otecko. Vraj sa chodí do triedy po jednom a priemerná doba konzultácie je 10-15 minút - tak mi povedali tí, čo tam stáli už od štvrtej.
Začiatkom decembra som si na stránku blogu umiestnila kód Naj.sk na sledovanie návštevnosti. Prvých 30 dní som mala na ukážku aktivovaný tarif Platinum, ktorý umožňuje podrobnejšie monitorovanie pohybu na stránkach.
Na rohu našej ulice stojí novinový stánok. Vyše 25 rokov sme si v ňom kupovali dennú tlač - kedysi Pravdu a Prácu, neskôr Smenu a od vzniku SME sme si nosievali domov každé ráno práve tento titul. Pri SME sa všetci postupne stihli naraňajkovať. Za to štvrťstoročie si pamätám asi 8 prípadov, kedy noviny v stánku neboli o pol šiestej ráno. Trikrát bol stánok vykradnutý a zvyšok mali na svedomí snehové záveje. Vtedy sme mali noviny až okolo ôsmej.
Investigatívna žurnalistika priťahuje masy. Dôkazom toho je aj celkom slušná čítanosť môjho článku o spolupracovníkoch, ktorých som objavila v zoznamoch zväzkov ŠTB. Preto som sa rozhodla ešte trochu pohrabať v archíve. Po krátkom snorení som tam narazila na meno mnohonásobného Zlatého i Českého slávika, známeho speváka Karla Gotta.
"Mami, ty si písala o päťdesiatke?", pýta sa Viktorka po krátkom putovaní mojím blogom, keď skontrolovala moje najnovšie literárne prírastky.
Priznám sa, že som sa na minulotýždňovú Superstar dívala hlavne kvôli nej. Určite si ju viacerí pamätáte - dievčina, čo volala Pyca na malinovku, tá, ktorej porotcovia povedali, že im pripomína Stevieho Wondera, no nie spevom. Naša dlhoročná verná poslucháčka Anička.
