Blanka Ulaherová
Ukrajina 2012/1 - Kyjev, Den Peremohy
V rovnakom čase, keď sa hlavy štátov nevedeli dohodnúť či áno a či nie, my s Jakubom sme v tom mali absolútne jasno. Ísť v máji na Krym? Samozrejme!

V rovnakom čase, keď sa hlavy štátov nevedeli dohodnúť či áno a či nie, my s Jakubom sme v tom mali absolútne jasno. Ísť v máji na Krym? Samozrejme!

Po päťdesiatich piatich Silvestroch v kruhu rodiny som sa rozhodla oželieť štyridsiatu reprízu Rysavej jalovice a prijala som dcérin návrh stráviť prelom rokov v Paríži. Do batoha som vzala foťák, kus štedráka, pršiplášť a ešte zopár drobností a dva dni pred koncom roka sme vyrazili.

S Natáliou som sa zoznámila pred takmer štyrmi rokmi vo vlaku medzi Kyjevom a Užhorodom, keď cestovala s vnučkou za svojou mamou do Vonihova.

Kedysi som mala spolužiaka z Kysúc. Keď rozprával o živote v osade Trojačka, kde sa v zime namiesto Ein Kessela Buntesa bavili pri páračkách, trochu som mu závidela. On mi zas možno závidel, keď sme spolu vystúpili po takmer štvorhodinovej ceste na žilinskej stanici. Cesta rýchlikom z Bratislavy vtedy trvala dlhšie ako dnes, pretože sa v Púchove "prepriahalo". A tak kým ja som to mala domov peši asi päť minút, Janko musel čakať na vlak do Čadce, tam prestúpil na ďalší do Makova a odtiaľ sa ešte šplhal peši kamsi do kopcov k svojim.

Pretože mi Grécko - až na jednu smiešnu tradíciu týkajúcu sa použitého toaletného papiera - plne vyhovuje, aj tento rok sa stalo cieľom našej dovolenky. Z tisíciek ostrovov, ktorých počet sa líši od Wikipédie k Wikipédii i od Saturu k Aeolusu, sme si vybrali Kos.

Siedmeho augusta 1931 sa v rodine Patočkovcov v Uherskom Hradišti narodilo dievčatko. Mama mu chcela dať meno Lada, ale otec povedal: "U Trpíkovcov majú peknú dcéru, volá sa Blanka." Trpíkovci boli vážená právnická rodina. Aj spisovateľ František Kožík spomína vo svojej knižôčke Sníh padá na Hradiště hneď na prvej strane, ako u Trpíkovcov prenocoval v júli 1919, keď ako desaťročný prišiel do Hradišťa robiť skúšky na gymnázium. A tak dostalo dievčatko meno Blanka.

Pomaly sa zmráka, okná malých chalúpok pod poloninami blikajú do tmy ako svätojánske mušky. Ukolísaná monotónnou uspávankou vyklepkávanou kolesami vlaku odkladám rozčítaného Sienkiewicza a pozorujem krajinu. Premýšľam, čo ma v nasledovných dňoch čaká. Za posledných šesť rokov som tadiaľto prechádzala asi jedenásťkrát, ale tentokrát je to trochu iné. Ukrajinou dnes cestujem prvýkrát sama.

Začína druhý a zároveň posledný deň našej národne šmrncnutej misie. Nemáme žiadne konkrétne plány - ja som za prehliadku chrámu svätého Sávu, Jakub navrhuje návštevu národného múzea.

Načim mi pridať k reportážam štipku národneho ducha, povedala som si. V piatok ráno sme teda zbalili oštiepky, nasadli do vlakoch a smerovali na Budapešť.

Stalo sa včera podvečer. Stojím s dcérou pred naším domom, v ruke držím fototašku, Viktorka vrecko so starým chlebom. Okolo ide suseda, sympatická staršia pani. "A čo tu takto postávate? ", pýta sa. "Čakáme na brata, príde po nás autom. Narodili sa mu kozičky."

Keď sme boli s bratom malí, takmer celý voľný čas sme boli zavŕtaní v knihách. Nezmenilo sa to ani po tom, ako naši v roku 1967 kúpili prvý televízor značky Dajana, ktorý nás sprevádzal vyše dvadsaťročným intervalom medzi Pražskou jarou a Nežnou revolúciou. Čítali sme všetko, čo nám prišlo pod ruku.

Otec nám často vravieval, že najkrajšie miesta na svete sú Rajecké Teplice a Makarská. Neviem, do akej miery to myslel vážne, faktom ale ostáva, že k Rajeckým Tepliciam mal veľmi dobrý vzťah.

Dva dni predtým, ako sme si vybrali dovolenku na Thassose, skončili firstmomentové zľavy. Pár dní po tom, ako sme zaplatili, v Aténach povstali noví bojovníci a v cestovných kanceláriách padali ceny gréckych zájazdov. Počas nasledujúceho obdobia sa na nás z televíznych obrazoviek škodoradostne škerili masy štrajkujúcich a z výkladov cestoviek polovičné ceny.

Vlastne vôbec neviem, či je Wang, pokojne sa môže volať Čang, Lin, Sun alebo Šen, teda ak je Číňan. Ale takisto môže byť Nguyen, Luc, Doan alebo trebárs Ho, ak pochádza z Vietnamu. Veľmi nad tým nepremýšľam a keď odchádzam na obed, šéfovi len zakričím, že idem k Číňanovi.

Cestu k 1800 kilometrov vzdialenému domovu začíname osobákom čiže električkou, ako to tu volajú, ktorá nás po dvoch hodinách dopraví do Simferopoľa. Ani tentokrát nezostaneme bez kultúrnej vložky. Po harmonikárovi a gitaristoch si vypočujeme Deň Pobedy v podaní huslistu. Znie to síce o čosi lepšie ako harmonikár pred dvoma dňami, ale hlavne preto, že huslista sa aspoň nepokúša spievať.

"Áno, určite budete rozčarovaní, ak prichádzate do Sevastopoľa prvý raz", píše v úvode Sevastopoľských poviedok Tolstoj. I keď on to myslel v inom kontexte, u mňa to platí doslova. A to dokonca aj teraz, keď som v Sevastopole už druhýkrát.

Ráno nás babuška víta otázkou, či sme nepomrzli a pozdravuje nás s Dňom Pobedy. Už včera som si všimla, že tento aktuálny pozdrav je tu častý vo všetkých vekových kategóriách - zdravia sa tak známi, ktorí sa stretnú na ulici, aj cudzí ľudia, ktorí si k sebe náhodne prisadnú v trolejbuse.

Tesne pred cestou som si zohnala Sevastopoľské poviedky, stránku mesta Sevastopoľ uložila do Obľúbených a denne si z mobilu púšťala Deň Pobedy a Sevastopoľskij vals. Myslím, že indície, ktoré som dala hneď v úvode, sú dostatočne jasné na to, aby ste bez väčšieho trápenia zistili, o čom to bude ďalej. Ale ak predsa chcete vedieť viac, pohodlne sa usaďte, o chvíľu odchádzame. Tento rok ideme opäť na Krym.

Keď sme strávili vlani stredu v Miláne, ľutovala som, že neostalo trochu času aj na Bergamo. Pretože letecká spoločnosť si zachovala svoje dobré zvyky aj v tomto roku, zainvestovali sme po devätnásť eur na osobu a leteli dohnať zameškané.

Asi poznáte ten, ako sa on a ona štverajú vysoko do kopca. Dorazia nahor a ona šteboce "pozri miláčik, aký krásny výhľad je odtiaľto, mestečko, dedinky, riečka - no povedz, nie je to tam dole nádherné?" a on jej nato naštvane "a na čo sme teda liezli sem hore?" Hore je však určite krajšie keď...