Psychoštudentka. Pozorovateľka. Degustuje samostatný život. Zoznam autorových rubrík: Priv(i)ate, Vietor v hlave, Kam ma odvialo, Píšem svetlom, A iné (vý)plody
Tak nám skončila tohtoročná Pohoda a ja som tam nebola... Vymenila som ju za Ostravu, kde se mluvi kratce a kde sa tancuje a spieva celé štyri dni (a na rozdiel od Pohody tam aj prší). Nebudem sa snažiť o veľké porovnávanie, som totiž subjektívne zameraná (na Pohodu samozrejme...). Napriek tomu som však tancovala, mokla, nasávala atmosféru a fotila aj na festivale Colours of Ostrava. Tu je výsledok.
Dospela som k presvedčeniu, že súčasní obyvatelia Amsterdamu sa rodia na bicykli a s jointom v ústach. Moderní, štýloví, bezstarostní. Nečervenajú sa ani v štvrti červených svetiel. Klasická výchova k Rembrandtovi a umeniu vôbec akosi zaniká. Avšak... niektoré subkultúry možno stále zachovávajú tradíciu. Minimálne tí, čo sprejovali na dvere obchodu s morskými potvorami Rembrandtovu Nočnú hliadku...
Znie to asi pateticky a nadnesene, ale oslavovali sme čarodejnice, preto noc čarov. A cestou domov som videla objatie, ktoré ma prinútilo sadnúť si sem, tesne pred piatou ráno, kedy za oknom spievajú vtáky a pomaly sa rozodnieva. A písať. A ešte teda urobiť jednu fotku, nakáblikovať ju do počítača a posunúť ďalej, spolu s atmosférou čarodejnej noci.
V jednej z mojich obľúbených detských kníh bola na každej dvojstrane veľká fotografia vybranej časti domu, vždy tam bol poriadny neporiadok a úlohou malého čitateľa bolo nájsť na každej fotografii myš. Občas to bolo poriadne ťažké. A pretože je jar a všetci vraj máme byť unavení, tak som fotografické hádanie trochu zjednodušila. A pretože je jar a všetko kvitne, tak som fotografické hádanie presunula z domu do záhrady... Cítite, ako všetko voní?
Dnes nemám študijnú náladu. Je už síce večer, pod balkónom tma, ale zajtra ráno sa zobudím, do okien sa bude opierať slnko (žiadne ochladzovanie! pekne aspoň 16 stupňov, ako dnes.) a ja spočítam, koľko nových ružových kvetov sa cez noc narodilo, na stromoch na záhrade za domom, kde sa každý deň, teraz, keď je teplejšie, slní deväť a viac mačiek, ktoré pán domáci strieľa, keď ich tam náhodou zastihne. Ale ja si aj tak myslím, že on to len tak hovorí...
Pssst, videla som film o šesťnásťročnom dievčati, ktoré otehotnie. Film sa volá Juno a predstaviteľka hlavnej hrdinky, herečka Ellen Page, je nominovaná na Oscara. Je presne o tri dni mladšia ako ja. Preto, a ešte preto, že jej úsmev mi pripomína ten môj (akoby hovoril: Naozaj zbožne neobdivujem váš americký dvojpalcový cheese s kachličkovo bielymi zubami.), som sa zamyslela. Prečo má Ellen Page nomináciu a Veronika Vlčková... čo vlastne má?
Všetko teraz plynie nejak rýchlejšie. Pomaly budeme s psycholúšmi oslavovať krátke prázdniny pred vhupnutím do ďalšej akademickej kapitoly, a ja si stále pamätám bublinky poletujúce v oblaku dymu pod dreveným stropom a dvadsaťkorunové vianočné darčeky. A chvíle, keď sa len tak sedí, niekde na pozadí šumia debaty (vysoko intelektuálne, pomedzi vyfukovanie bublín) a v popredí šumí pohoda. Vianočná, psychologická, konšpiračná.
Máme na fakulte problém. Fakultná miestnosť v suteréne s fakultnými skrinkami pre študentov sa zmenila na ideologické bojové pole. Nie, nemlátime sa skrinkami hlava-nehlava, je to bitka myšlienok a ideálov. Padajú tvrdé slová ako solidarita, svedomie, spolupatričnosť (a dokonca aj narážky na platenie štúdia slovenských študentov z českých daní) na diskusných fórach, priamo v jame levovej sa objavujú ohnivé pamflety. A žeby aj psychologický nátlak?
Väčšinou je za referáty, seminárky, za účasť. Človek si to odsedí na seminároch, možno si niečo prečíta, niečo prednesie, niečo napíše. A dostane zápočet a pripíše si na študentské konto kredity za absolvovaný predmet. Až kým sa neobjaví Sociálne psychologický výcvik v skupine, neurčito znejúci názov, za ktorým sa skrýva predmet. Bez skúšky, so zápočtom, povinný. U nás na psychológii. A nepíšeme tam žiadne seminárky.
Mám za sebou svoje prvé jesenné lietanie v oblakoch, podo mnou sychravý tmavý svet, farebné koberce opadávajúcich stromov a prázdnych políčok. Foťák v taške bezpečne uloženej pod sedadlom predo mnou (nemohla som ho nechať v úložnom priestore nad hlavou, ako by som ho potom počas letu nenápadne vyberala...). A tak som fotila, pri pristávaní tajne, nech si slečny letušky nič nevšimnú. Navigačný systém napriek tom fungoval, nenabúrali sme, a tak k vám teraz letia moje oblačné obrázky.
Pozor, výzva. Mám rada rôzne slovné divnotvary a písanie a vôbec... Ak ste na tom podobne, máte chuť vytvoriť niečo literárne hodnotné (v kategórii poézia, próza alebo komiks) a prezentovať váš výtvor v Almanachu, krásnej malej knižôčke, ktorá môže byť napríklad aj odrazovým mostíkom nových literárnych nádejí, pozrite sa sem. A píšte. Možno budete slávni, a možno aspoň potešíte babičku, ktorá si krásnu malú knižôčku s vaším dielkom vyloží doma na poličku, a bude hrdá... A vy budete zalmanašení. No nestojí to za to? P.S.: Jedná sa o projekt zakotvený v zemi našich západných susedov, tých, ktorí už pomaly ale iste zabúdajú, ako ľubozvučne znie (a esteticky vyzerá) slovenčina. Tak im to, prosím, ukážme.
Moje Gaudíovské obrázky si schovávam už pekných pár mesiacov. Keď sme sa prechádzali ulicami Barcelony, listy na stromoch ešte nestihli zozelenieť. Ľudia na dovolenkových bulvároch mali na sebe zimné kabáty, ktoré zvláštne kontrastovali s letnosťou mesta. A v šedi domov svietili fantasticky prírodné a prírodne fantastické budovy architekta, o ktorom mi voľakedy povedali: na jeho budovách nie sú žiadne hrany a pravé uhly, pretože tie v prírode predsa nie sú...
Svetlá už dávno zhasli, bežia reklamy, a my vchádzame do vykobercovanej sály s mäkkými sedadlami. Chvíľu bojujem s objemom vlastného tela, ktoré má neodbytnú potrebu schúliť sa v polohe horizontálnej (zhýčkané domácim pozeraním filmov z počítača...) Nakoniec kompromis, sedím s nohami vyloženými, zvláštne poskrúcaná, ako to mám rada. Vtesnaná na mieste vo vysvietenej rade F. Rezervácia na meno Veronika. Aké rafinované. (Priezvisko mi aj tak nikdy nerozumejú.) A stihla som aj nejaké trailery, hahá.
Dostala som nápad na skvelý fotografický projekt- odfotiť všetkých účastníkov Pohody. Pekne po jednom. Portrét s krstným menom a prvou asociáciou, ktorá im napadne, keď sa povie Pohoda (s veľkým P). Výsledok- výpravná publikácia s predslovom Miša Kaščáka. A každý by sa tam našiel. Aha, to bolo tesne po Gypsym! Vidíš, ešte som celý spotený, v tom stane bolo toľko ľudí... Možno na tom zapracujem, raz, keď sa naučím fotiť. Zatiaľ len ukážka, bez portrétov, s ľuďmi. Nájdete sa?
Trenčianske letisko do tretice. Moja stanová premiéra. Pohodoví ľudia už aj zo stanovej perspektívy. Odpadávajúci headlineri v topiacom sa asfalte. Hojnosť nevidiacich spevákov (a speváčky). Pozvánka na melón od neznámych Pohoďákov, náhodné stretnutie brnenského skorospoluštudenta. Zatláčanie sĺz počas opery. A hlavne chlapec na vozíčku, sústredene sledujúci vystúpenie Slepých chlapcov z Alabamy, môjho Pohodového zážitku číslo jeden.
Svet z tohto miesta, z tohto uhľa pohľadu, z tejto kože, je nevýslovne ružový. Ružová čipka, presne ako tá, ktorá dnes svietila na okrajoch nadýchaných oblakov, keď ich presvecovalo skryté slnko. A skryté slnko sa zatiaľ vzdaľovalo, stálo v rade na bankomat, srdce ešte stále trochu rozbúchané, a mňa unášal vlak. Vlak, o kúsok ďalej som dnes nastúpila, zhodila balerínky a pôžitkársky sa rozvalila s nohami na vedľajšom sedadle.
Dnes som nám na priváte umyla okno. Teda skôr okenný parapet. Okno je staré, dvojité, s vyšúchanými, voľakedy možno zlatými kľučkami. Biela farba sa z neho olupuje v malých šupinkách. Na parapete vrstvy prachu. Za iných okolností veľmi štýlové, nie však, keď sa chystám na okenné skúškové rozjímanie. Tak som sa pustila do umývania.
Pán magister so smutnými očami nám na jednom psychologickoliterárnom seminári pripravil prekvapenie. Dve A štvorky vytlačeného textu spojené spinkou. Vyzerali celkom nevinne. Tak sme si ich prečítali a možno trochu pochopili jeho smutné oči. A možno nie. V každom prípade sme aspoň dostali možnosť, smutne exkluzívnu, nahliadnuť do sveta básnika s bipolárnou afektívnou poruchou.
Brnenský Majáles mám už nejaký čas za sebou a v hlave mi stále víria melódie a spomienky a zážitky a texty piesní. Ako inak, májový vietor bol v tom čase nezbedný, víril všetko. Rozpustené vlasy viali a pri koncertoch ska víril prach... Hromada študentov na festivalovom priestranstve zavírila v tanci... A festival úspešne rozvíril vody brnenského kultúrneho života, spolu s mojimi myšlienkami.
Príbeh ako z thrilleru - CIA na diaľku odhalila polohu Archy zmluvy
Marek Glodič bol ten najslušnejší človek akého som v živote stretol
Bohaté včelárske tradície Slovenska – od historických postupov po súčasné metódy odovzdávané z generácie na generáciu.
...alebo o Judei a Samárii, ako tomuto územiu niektorí hovoria, sa veľa rozpráva, ale oveľa menej naozaj vie.
Životný príbeh chalana, potomka slovenských prisťahovalcov do USA, ktorý napriek svojej chorobe šiel za svojím cieľom.
Spolu s "katastrálnym vírusom" skvelá kombinácia ako stráviť pracovný deň v nekonečnom cykle
Dotácie šli i firmám so známymi majiteľmi.
Sumská oblasť je pod tlakom.
Ako by investovanie peňazí z II. piliera malo fungovať?
Bratčikov je veľvyslanec vojny.
