Psychoštudentka. Pozorovateľka. Degustuje samostatný život. Zoznam autorových rubrík: Priv(i)ate, Vietor v hlave, Kam ma odvialo, Píšem svetlom, A iné (vý)plody
Vlak v pravidelnom tempe ukrajoval z koľají a vytúžený obzor prichádzal čoraz bližšie. Moje vlasy tancovali vo vetre, myšlienky voľne lietali ponad zelené lúky dýchajúce sviežou jarou. To je približný vysoko metaforický popis mojich ciest vlakom. Všetkých. Pretože všetky cesty vlakom sú pre mňa krásne. Táto jedna však bola ešte krajšia. Vlastne to ani nejde opísať, došli by mi metafory. Mŕtve, živé aj jedinečne citovo zafarbené. Utopila by som sa v nich.
A tak sa jednoduché dievča, malá Veronika, dostala na vysokú školu. Aké mysteriózne! Predtým by povedala, že je to divné, ale to jednoducho nie je slovník hodný vysokoškoláka. Vôbec, vysoká škola má na človeka zhubný vplyv. Karcinogénny. Akademizmy (rozumej- cudzie slová a iné nepochopiteľnosti) v mojej slovnej zásobe sa nekontrolovateľne rozmnožujú. A čo je najhoršie, dokonca mi to postupne prestáva vadiť...
Slnko mi na dobré ráno pohladilo závesy a osvetlilo burtonovské ovisnuté stromy za oknom. Vykvitla som do jari a neodolateľne priťahovaná voňavým vánkom som schytila vrece s odpadkami a vybehla von. Moju prechádzkovú zámienku som pred vŕzgajúcou bránkou zahodila a nevrátila sa po foťák. Priťahovaná riekou a smutnými vŕbami, cesta dláždená slnečnými lúčmi. Ako hrdinka romantickej balady od Jána Botta.
Pár kliknutí v našom univerzitnom informačnom systéme a otvoril sa predo mnou nový literárno-psychologický svet. Na celý jeden semester a úplne zdarma! Napriek tomu, že náš pán magister je naozaj starý sociálny fobik (ako sa raz v jednej súkromnej diskusii sám trefne nazval), dokázal nám na svojom kurze sprostredkovať viacero zaujímavých informácií. A mne sprístupnil ďalšiu dimenziu vŕtania sa v literatúre.
S tou zimou je to smutné. Po farebnej jeseni som sa tešila na snehobielu, vatové chumáče padajúce na čiapky, pár nesmelých guľovačiek a váľanie v snehu. Namiesto toho nám tu svieti slniečko, vtáčiky čvirikajú pod oknami alebo je šedivo a upršano. Vo chvíľke nostalgie, keď vonku vystrájal vietor, som si spomenula na letný marseillský mistrál. A s ním aj na úžasne modré more a iné farebné lahôdky.
Moje nové študentské mesto som si za pár mesiacov naozaj obľúbila. Je to síce krajne nepatriotické, ale v Brne je mi jednoducho dobre. Po návrate do Bratislavy však moje prvé kroky smerovali na naše Vianočné trhy. A okrem vône cigánskej a vareného vína vo vlasoch som si odtiaľ prvýkrát odnášala aj obrazovú dokumentáciu. Nech všetci vedia, že bratislavské trhy sú jednoducho najkrajšie!
Máš vstávat dřív! ozval sa z vodičskej kabíny chladný hlas. Franta dnes nemal dobrý deň. Zobudil sa ešte za tmy, cestou do kúpeľne sa potkol o synov bicykel a vonku zas tá prekliata hmla... Svet je šedý a pochmúrny. Vôbec si nezaslúži, aby ho niekto zachraňoval. Dnes určite nie. A ešte k tomu tí ľudia, ľudia s nádejou... Asi to stále nepochopili. Niekto by im mal konečne otvoriť oči.
Moje cesty vlakom sú poetické vo všeobecnosti. Stromy utekajú popri okne, okolité dediny a mestečká si žijú svojím vlastným životom, cez ktorý len tak prebehnem, ja a vlak. Stmievajúca sa obloha ružovo žiari a občas sa na nej mihnú dramatické tmavé oblaky. Samozrejme mám vždy na kolenách knihu, prikrývam sa ňou ako dekou a ďalej pozerám z okna. Niekedy ma preľudnený vlak nepustí a uviaznem v chodbičke. Tam som zažila aj svoju najpoetickejšiu cestu.
Prednedávnom som bola po dlhšom čase (asi po mesiaci) konečne v kine. Môj spoločník, nepálska známosť z električky, nebol v kine takmer tri roky. Nie, Nepál nie je až taká zaostalá krajina, kiná tam podľa všetkého poznajú. Celkom určite sa nejaké nájdu aj v Káthmandú, hlavnom meste, odkiaľ môj Nepálčan pochádza. Problém je v tom, že už tetí rok študuje na Slovensku a za ten čas ho do kina nikto nepozval. Takisto ani do divadla, do galérie, na koncert... Tak ako je to s tou chýrnou slovenskou pohostinnosťou?
Nikdy som sa nedostala k hĺbkovému štúdiu hudby. Neovládam noty a hanbím sa. Falošné spievanie občas rozoznám, občas nie, niekedy mi vadí, niekedy sa nad to jednoducho povznesiem. To však nič nemení na fakte, že sa mi páčite. Vy, metalisti. Vy, ktorí ste mi dnes efektne (a vôbec nie defektne) uzavreli večer v Excalibur pube. Bola som tam vlastne len kvôli vám a tak trochu tomu nerozumiem. Veď metal predsa vôbec nepočúvam.
Ocukrené Brno ma trošku prekvapilo. Nemala som so sebou rukavice ani zimnú bundu, len moju vysoko štýlovú pánsku čapicu a jeden hrubý sveter. Zobudil ma slnečný jas amplifikovaný bielou odrazovou plochou. Nasnežilo. Čas do dvanástej, vizuálna nálada, foťák v skrehnutých prstoch a jeden park, kde sa žlté zvyšky jesene bili s nastupujúcou zimou. Fotoreportáž, škandalózne odhalenia, podlé estetické praktiky. Kto zaujme miesto vo vláde? Na ktorej strane stojí národ?
Existujú filmové scény, ktoré sú jednoducho príliš dokonalé na to, aby mohli byť skutočné. Dokonalé svetlo, dokonalá kompozícia, hrdinkin dokonale nadýchaný účes, dokonalý muž, dokonalá romantika. Mesiac v pozadí je omamne guľatý. Jeho odlesk sa odráža v dychtivých očiach, v zamatovej vodnej hladine. Atmosféra citlivo dokreslená... hudbou. Pretože hudba v nás takmer vždy niečo pohne. A tak vzniká výjav milo gýčový, vytrhnutý z reality a v skutočnosti neuskutočniteľný.
Ocitla som sa v cudzine, sama, neskúsená, vystresovaná, plno nových zákutí, ktoré musím spoznať, plno nových vecí, čo sa musím naučiť. Manuál pre zahraničných prvákov zatiaľ neexistuje, čo vyžaduje istú dávku samostatnosti. Odo mňa! V prvom rade musím zistiť, ako sa dostať do školy a domov (pre nedostatok iných vhodných výrazov to už teraz volám domov). Zorientovať sa na fakulte. V knižnici. V meste. V jedálni. Budem to mať strašne ťažké. Ktovie, či to vôbec niekedy zvládnem.
Bola malá, milá, lacná, zaváňala ázijskou exotikou, a tak som si ju v tom hračkárstve kúpila. A to sme tam pôvodne išli zháňať pokémonkarty pre môjho bráška. Samozrejme som sa tešila, práve som predsa získala môjho súkromného usmievavého Budhu. (Držať sa hnevu je ako chytiť horúci uhlík s úmyslom hodiť ho na niekoho - ten, kto sa spáli, si ty sám. ) Netušila som však, že o pár týždňov sa z mojej náušničky bude tešiť aj jedna náhodná známosť zo zastávky. Bola to totiž jedna z tých situácií, ktoré človek jednoducho nečaká.
Do zologickej záhrady v Lešnej pri Zlíne chodievame každé leto. Je to síce už tradičný rodinny výlet, ale tešíme sa vždy rovnako, pretože v Lešnej nájdeme každý rok niečo nové. Nový pavilón opíc, nový africký výbeh pre slony, průchozí expozice... Pre mňa to vlastne ani nie je ZOO, skôr rozľahlý zámocký park so zvieratami. Keď sa totiž povie zologická záhrada, predstavím si spravidla betónové zvieracie sídlisko, zatiaľčo Lešná je skôr niečo ako letné sídlo s veľkými priľahlými pozemkami. Tento rok som sa po tomto sídle nadšene prechádzala s foťákom a spoznávala všakovaké zvieracie individuality.
Letenku som si rezervovala s polročným predstihom a celé moje hamletovské rozhodovanie - ísť či neísť - trvalo necelý deň. Organizácia (alebo skôr dezorganizácia) nášho letného výletu prebehla rýchlo a chaoticky, presne v štýle našej vtedy už bývalej profesorky francúzštiny, Madame Lavoix. Ona to vlastne celé spáchala, naša argumentačná múza, ktorá nás pozvala na marseillský kemping. A tak som sa v jeden decembrový večer ocitla s rezerváciou v ruke a s myšlienkou na letné Provensálsko v hlave. Vtedy to bola len hmlistá predstava z ďalekej budúcnosti. A potom som zrazu nastupovala do lietadla.
Stretávka po dvoch mesiacoch. To posledné, zelené vysvedčenie ešte ani nestihlo zapadnúť prachom, no my už spolu nostalgicky spomíname na staré časy. Pri vínku, ako správni pamätníci. A pri medovine, ako milovníci sladkého života. Sivý celodenný dážď jemne podčiarkuje náš smútok. Je nás málo. Modelová situácia, veď o pár týždňov sa rozpŕchneme do všetkých kútov, ťažko sa bude stretávať vo veľkom. Cítim sa strašne staro, vytrhnutá z koreňov. A to som ani nestihla poriadne preskúmať tú pôdu podo mnou.
Myslela som si, že po svetovej Pohode ma pár slovenských kapiel nemá čím prekvapiť. Chyba. Teraz si pripadám ako hudobný snob. Nech už je na tom Slovensko akokoľvek, slovenské kapely sú na tom dobre. Aspoň tam na Rudave niektoré naozaj stáli za to. Som fanúšikom world music, namotaná hlavne na kubánske rytmy, ale víkend na jednom festivale s domácou účasťou ma presvedčil, že aj Slovensko má svoje čestné miesto v hudobnom worlde. I keď tí Rakušáci na záver tiež neboli zlí...
Minulý víkend som sa zúčastnila letného hudobno-športového festivalu pri jazere. Čo mi táto účasť priniesla? Okrem iného kompletné doštípanie komármi, celodenné znášanie charakteristického jazerného zápachu v areáli a zaspávanie pri zvukoch techna. Neznie to veľmi príjemne, v konečnom dôsedku to však nebolo vôbec dôležité. Rudava pre mňa totiž znamenala hlavne nových ľudí, spoločné plavby v loďke, kúpanie, tancovanie a spievanie až do úplného zachrípnutia. A potom ešte jeden východ slnka nad zahmleným jazerom. Nemala som hlas, nemohla som teda kričať od nadšenia, ale krásne som si ho vychutnala aj potichu.
