V živote som vystriedal viacero bydlísk i povolaní a som teda z každého rožku trošku. Zoznam autorových rubrík: Inde v Európe, Ázia, Nepriateľská osoba, Britské ostrovy, Osudy, U nás na Slovensku, U susedov, USA, Kanada, Súkromné, Nezaradené
„Zaujímavé, že si sa stal vegetariánom. Ja vlastne ani neviem poriadne, čo to znamená. Vraj si preto menej agresívny. To od toho, že si nedávaš spolu s mäsom riadnu dávku zvieracieho adrenalínu a nedráždiš si žlč."
Bola už pomaly osemdesiatnička, vysoká, vyziabla, mierne ohnutá žena, o ktorej spolupacientky boli presvedčené, že operáciu neprežije. Ale prežila. A na úžas všetkých sa do nej rýchlo vracalo zdravie a sila starej horalky, ktorá celý život poznala azda iba drinu a čerstvý vzduch.
Zase som si vypočul sobotné dialógy v Slovenskom rozhlase, v ktorých pán poslanec Fico zohrával hlavnú úlohu, dokonca aj z internetového archívu som si niektoré dialógy s poslancom Ficom nechal zopakovať, nič nového som sa nedozvedel, len utvrdil v názore, ktorý som si už pred hodným časom vytvoril, že pán poslanec Fico, donedávna ešte predseda vlády Slovenskej republiky, je našim špičkovým preborníkom, nie rozumom, lebo v tom sa mu vyrovná všelikto, ale ústami, lebo v tom, odkedy nás opustil Gabo Zelenay, sa mu na Slovensku vyrovná sotvakto.
Nastúpil som do autobusu s veľkým kufrom. Pre vysvetlenie dodám, že som v ňom mal špinavé prádlo, ktoré som si niesol k sestre na vypranie. Bol ľahký, aj keď nadžganý, lebo som veci do neho iba nahádzal a potom pritlačil a po vynaložení značného úsilia aj prackami uzamkol.
Najprv spomeniem inú revolúciu, viedol ju Masaryk proti Rakúsko-uhorskej monarchii za vznik Československej republiky, ktorej výročie sme pred nedávnom niektorí slávili, iní rozporuplne vnímali, ale tak-či-tak sa nás významne dotkla. Potom, ako sa po 1. svetovej vojne začali vracať z frontov legionári, teda českí a slovenskí vojaci, ktorí zradili monarchiu a vydupali si vytvorenie nového štátu, začali sa o nich šíriť vtipy, v našich podmienkach, akože ináč, skôr ironické, zlomyseľné, než láskavé o tom, že bojovali za republiku, aby mohli dostať trafiku, teda ťažiť výhody.
Blíži sa výročie zbavenia sa komunistickej diktatúry a stále sa objavujú, dokonca aj na blogoch.sme, poznámky typu "štatistické údaje potvrdzujú, že až teraz sa dostávame v priemere na pôvodnú hranicu indexovanej priemernej životnej úrovne." Vnímam to ako nostalgický povzdych za komunizmom, ktorý nám uniká a uniká a ja len pridávam, že našťastie a našťastie, a dúfam, že do nenávratna a nenávratna.
Lebo takto chápem štát, ktorý vznikol v Strednej Európe na sklonku 1. svetovej vojny za výraznej podpory víťazných mocností.
U nás hlavne pred voľbami sa veľa hovorí o parlamentárnej, či reprezentatívnej demokracii, lebo údajne tým, že hodíme svoje hlasy za niektorú stranu, ktorá potom v parlamente má zastupovať naše záujmy, presadzujeme svoje demokratické práva.
Poznáme demokraciu, parlamentárnu demokraciu, buržoáznu demokraciu, ľudovú demokraciu, sociálnu demokraciu, priamu demokraciu, reprezentatívnu demokraciu a možno aj iné druhy demokracie, ktoré ma momentálne nenapádajú alebo ktoré ani nepoznám a hľadám odpoveď na otázku, ktorú z nich stojí za to ďalej rozvíjať a za ktorú sa vlastne máme zasadzovať.
Dva filmy, ktoré sa stále spomínajú dokonca aj blogoch.sme napriek tomu, že od ich vzniku ubehli už viac ako štyri desaťročia. Asi niečo na nich je a nielen to, že im patrí popredné miesto aj v mojej súkromnej imaginárnej filmotéke.
Prišiel som do hotela niekoľko minút pred termínom, aby som sa poobzeral po klientoch, ktorým som sa mal v ten deň venovať. Skupina Japoncov, členov stále existujúcej Česko-slovensko-japonskej spoločnosti, ktorí si prišli prezrieť Slovensko. Týchto som mal teda sprevádzať dve hodiny po meste.
Dovoľujem si prispieť svojou troškou do diskusie o financovaní vysokoškolského štúdia. Som príslušníkom generácie, ktorá prišla na svet tesne po vojne a nikdy som sa nevyrovnal s propagandou, ktorá nám zdôrazňovala a často ešte i teraz zdôrazňuje potrebnosť či výhodnosť „bezplatného" vysokoškolského vzdelávania.
„Vieš, v poslednom čase ma baví čítať si krátke prózy. Napadlo ma, že by som veru nedbal občas prispievať hoci aj do blogov. A vôbec venovať sa aj literárnej činnosti.... Už som ti to skúšal a občas mi aj niečo kratučké zverejnili. Len ja sa nie a nie častejšie naladiť".
Svojou agresívnou rétorikou si predseda Smeru znepriatelil možných partnerov do koalície a zostal mu len jeden, SNS, ktorého nik iný nechce a s ktorým nemá na to, aby vládu zostavil.
Volal sa John, bol z Anglicka a pre tých čo sa s ním stretli, sa postaral o pamätný zážitok. Svojou osobnosťou.
Na svadbu som dobehol len tak-tak. Naša dievčina sa vydávala za Taliana a ja som mal tlmočiť. Poslanec, ktorý mal na starosti občianske obrady, ma rýchlo informoval o čo ide, podobne matrikárka, a po niekoľkých minútach sme za slávnostných fanfár z reproduktorov vstúpili do obradnej siene.
O pragocentrizme a ako znechucoval nielen Slovákov, ale i Čechov, Moravanov, Slezanov, ba možno i samotných Pražanov i ostatné nemenované národnosti bývalého Česko-Slovenska, sa toho už narozprávalo veľa a ja by som chcel pripomenúť niekoľkými slovami a fotkami jeho čaro, lebo stará známa múdrosť hovorí, že všetko, hoci aj menej príjemné, má v sebe zárodok aj čohosi dobrého.
Začnem svoj príspevok exkurzom do prednovembrových čias. V čom komunisti boli skutočne dobrí, bolo vymáhanie daní a odvodov. Tých dve-tri tisíc korún, ktoré sa priemernému pracujúcemu občanovi dostalo na výplatnú pásku, predstavovalo iba zlomok hodnoty, ktorú skutočne vytvoril.
Politici u nás i v EU konajú neuvážene a myslím si, že nie som jediný, koho si odpudzujú, keď pomoc Grécku zdôvodňujú argumentom solidarity. Solidárny možno byť s Haiťanmi, ale nie s fušermi z Grécka a ich poradcami, nech sú už odkiaľkoľvek.
Bolo to na Prvého mája, čo som sa dostal k prvému nožíku v živote.
