V živote som vystriedal viacero bydlísk i povolaní a som teda z každého rožku trošku. Zoznam autorových rubrík: Inde v Európe, Ázia, Nepriateľská osoba, Britské ostrovy, Osudy, U nás na Slovensku, U susedov, USA, Kanada, Súkromné, Nezaradené
Tak toto je náš pes Alexander. Stráži nám dom, keď sme v práci a robí nám spoločnosť, keď sme doma. Azda môžem povedať, že sa máme radi. Teda z mojej strany tento výrok určite platí a z jeho, psej, veru neviem. Ale Alexandrovi iné nezostáva. A mám dojem, že v niektorých podstatných ohľadoch sú psy rozumnejšie, ako ľudia. Nepredstavujú si, že by sa mali mať lepšie a berú život taký, aký je.
Japonsku patrilo trochu vyše roka z môjho ilegálneho pobytu v kapitalistickom zahraničí. Svoj pobyt som tam tak dramaticky nebral, akoby naznačovala prvá veta, a miesto toho, aby som sa dal na organizovanie ďalšieho sprisahania proti socialistickému táboru, ako to automaticky predpokladala komunistická ŠtB, hneď som, okrem iného, nabehol na tamojší kultúrny život.
Hovorí sa, že správne zadefinovaný problém je z polovice vyriešený. Máme vysokú nezamestnanosť a počúvame o snahách riešiť ju znižovaním týždennej pracovnej doby na 35 hodín a zavedením prísnejšieho limitu na prácu nadčas. Vyplýva to z predstáv, že objem prác je obmedzený a teda ako koláč ho treba rozkúskovať na menšie diely, aby sa každému ušlo. Zároveň znižovaním počtu hodín strávených v práci sa má zlepšiť kvalita života našich ľudí.
Boli to posledné dni maminho života. Väčšinou ich trávila v posteli, len občas sa poprechádzala po byte a dokedy ešte vládala, si ráno odbehla na pobožnosť do blízkeho kostolíka. A keď už nevládala prejsť celú cestu sama bez toho, aby si nemusela oddýchnuť na lavičke vedľa ihriska na sídlisku, som s ňou chodil aj ja. A potom sme aj s tým prestali.
Predstavte si ženu, ba možno ešte nie celkom ženu, ale osobu na rozhraní medzi dievčenstvom a dospelosťou. Vekom nad tridsať, by zodpovedala definitívne do tej druhej kategórie a čosi podobné by vám napovedal aj pohľad do tváre, kde neurčité črty typické pre nižšie vekové skupiny už zmizli a namiesto nich sa objavili konkrétne rysy určujúce ženský pôvab.
Bol to mamin posledný deň na záhradke. A nielen v tom roku, ale vôbec. Trošku sa aj snažila čo to urobiť, ale choroba jej nedovoľovala, aby bola taká čulá, na akú som si ju v tomto prostredí pamätal. Iba sedela na debničke, do ktorej si ukladala semiačka a veci, ktoré sa jej nechcelo vždy nosievať z domu, ako dobrá hospodárka sa pozorne dívala okolo seba a mne len zadávala pokyny, čo ešte treba urobiť, aby záhradka bola správne zazimená.
Môj strýc sa rozhodol pustiť do zahraničného obchodu. „Mám stoosemdesiat kíl lesného medu. Naša výkupná cena je mizerná. Štyridsaťštyri korún za kilo. Predám med do Nemecka. Mám tam neter. Sestrinu dcéru. Býva už dvadsať rokov kdesi vo Pforzheime. Ona mi sprostredkuje kupca. Ty mi pozisťuješ, aké papiere k tomu treba, aby sme to mohli dostať za hranice legálne. A potom si sadneme na môj voz a pôjdeme. V mestách a kde to bude zložitejšie, bude šoférovať ja, ináč ty. Aspoň sa naučíš. Len mi to prosím ťa, Štefko, zisti, čo všetko k vývozu potrebujem. Ty máš k tomu v meste viac možností."
Hneď na druhý deň po prepočutí som v práci vycítil, že sa eštebáci na mňa sťažovali. Nik mi nič nepovedal, ale chlad zo strany vyššieho vedenia podniku som nemohol necítiť.
„Zaujímavé, že si sa stal vegetariánom. Ja vlastne ani neviem poriadne, čo to znamená. Vraj si preto menej agresívny. To od toho, že si nedávaš spolu s mäsom riadnu dávku zvieracieho adrenalínu a nedráždiš si žlč."
Bola už pomaly osemdesiatnička, vysoká, vyziabla, mierne ohnutá žena, o ktorej spolupacientky boli presvedčené, že operáciu neprežije. Ale prežila. A na úžas všetkých sa do nej rýchlo vracalo zdravie a sila starej horalky, ktorá celý život poznala azda iba drinu a čerstvý vzduch.
Zase som si vypočul sobotné dialógy v Slovenskom rozhlase, v ktorých pán poslanec Fico zohrával hlavnú úlohu, dokonca aj z internetového archívu som si niektoré dialógy s poslancom Ficom nechal zopakovať, nič nového som sa nedozvedel, len utvrdil v názore, ktorý som si už pred hodným časom vytvoril, že pán poslanec Fico, donedávna ešte predseda vlády Slovenskej republiky, je našim špičkovým preborníkom, nie rozumom, lebo v tom sa mu vyrovná všelikto, ale ústami, lebo v tom, odkedy nás opustil Gabo Zelenay, sa mu na Slovensku vyrovná sotvakto.
Nastúpil som do autobusu s veľkým kufrom. Pre vysvetlenie dodám, že som v ňom mal špinavé prádlo, ktoré som si niesol k sestre na vypranie. Bol ľahký, aj keď nadžganý, lebo som veci do neho iba nahádzal a potom pritlačil a po vynaložení značného úsilia aj prackami uzamkol.
O tom, že by sa mal môj spis uzavrieť a uložiť do archívu, sa prvýkrát hovorí v pláne agentúrno-operatívneho rozpracovania objekta „Filozof" zo dňa 10. decembra 1980:
Najprv spomeniem inú revolúciu, viedol ju Masaryk proti Rakúsko-uhorskej monarchii za vznik Československej republiky, ktorej výročie sme pred nedávnom niektorí slávili, iní rozporuplne vnímali, ale tak-či-tak sa nás významne dotkla. Potom, ako sa po 1. svetovej vojne začali vracať z frontov legionári, teda českí a slovenskí vojaci, ktorí zradili monarchiu a vydupali si vytvorenie nového štátu, začali sa o nich šíriť vtipy, v našich podmienkach, akože ináč, skôr ironické, zlomyseľné, než láskavé o tom, že bojovali za republiku, aby mohli dostať trafiku, teda ťažiť výhody.
Možno za podporu a trpezlivosť mi pani Irenka, v prestávkach pri maľovaní alebo počas posedení pri káve, ak sa počasie zrazu pokazilo a my sme museli rýchlo zbaliť jej maliarske náčinie a utiahnuť sa do sucha dedinského hostinca, bola ochotná porozprávať niečo aj zo svojej vzdialenejšej minulosti. Aj o krutom osude, ktorý ju a jej rodinu neminul vo vojnových časoch.
Blíži sa výročie zbavenia sa komunistickej diktatúry a stále sa objavujú, dokonca aj na blogoch.sme, poznámky typu "štatistické údaje potvrdzujú, že až teraz sa dostávame v priemere na pôvodnú hranicu indexovanej priemernej životnej úrovne." Vnímam to ako nostalgický povzdych za komunizmom, ktorý nám uniká a uniká a ja len pridávam, že našťastie a našťastie, a dúfam, že do nenávratna a nenávratna.
Sedeli sme takto s pani Irenkou, ona pred stojanom snaživo kládla štetcami na sololit dedinu a kopce pred sebou, ja obďaleč, som si čítal, pospával, alebo sa len tešil z pekného slnečného dňa.
Lebo takto chápem štát, ktorý vznikol v Strednej Európe na sklonku 1. svetovej vojny za výraznej podpory víťazných mocností.
Irenka, dnes už vyše osemdesiatročná pani, od malička túžila byť maliarkou. Maľovala a kreslila doma, v škole a keď podrástla, dokonca si nechávala poradiť skúsenejšími maliarmi, ktorí si u nej vážili snahu a možno aj vycítili talent. Vyžiť z niečoho sa však muselo a tak potom, ako sa vydala a založila rodinu, sa stala učiteľkou matematiky.
Nad tým, že som nebol ústretový, si eštebáci v mojom spise povzdychli veľakrát. Napríklad v pláne agentúrno-operatívneho rozpracovania objekta „Filozof" z 10. decembra 1976 sa objavila takáto poznámka:
