Zuzana Kolláriková (Mišová)
Asi dosť hrozný článok o Vianociach
Písať o Vianociach je príšerné klišé. Vraj. Ale keď mne to nedá! Ja už to zo seba MUSÍM dostať von!!!
Mama. Okrem iného... :) Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, Z ´iného´ sveta, Kúzelné dni materské, Zuzankovské, Bruškaté, Vlasy dupkom, Bojujeme..., Retro, Tvoríme a hráme sa, Ja, poet
Písať o Vianociach je príšerné klišé. Vraj. Ale keď mne to nedá! Ja už to zo seba MUSÍM dostať von!!!
Ani sme sa nenazdali a denníček 13-ročnej sa blíži ku svojmu koncu...
Čítať značky prísne zakázané! Dopravná lahôdka a la Slovakia...
Bol to prúúúser. Večer som odišla z domu a ani poriadne nepovedala kam idem, s kým idem a kedy sa vrátim. Arogantne dospelá žila som nočnou Bratislavou. Okolo druhej v noci som si spomenula, že mám rodičov a napísala sms v štýle "prídem zajtra". Kamarátka mi navrhla, nech tých pár ranných hodín prespím u nej na podnájme. Šla som.
Tentokrát to bude s trpkejšou príchuťou. Ale tak to v živote chodí. Raz ste hore a potom zase dolu...
V 17-tich som dostala svoju prvú gitaru. Prvé, čo som spravila bolo, že som zložila pieseň. Síce som poznala iba tri akordy a aj to som si vždy pol hodinu štelovala ruku, aby som ich vôbec zahrala, ale verte - neverte, pri tejto pesničke to bolo akurát! :)) A netuším prečo, ale moja prvá pesnička je v češtine. Tak mi to šlo na jazyk. A čeština sa mi veľmo páči. Tak veru.
Kto spieva, dvakrát sa modlí. Ja sa modlím denne, fakt. "Spievanie mám zo všetkého najradšej, spievanie, sú moje chvíle najkrajšie, spievanie, som ako v rozprávkovom sne, zvonček šťastia, zas píšem článok pre SME..." A keby len článok! Budú aj multimediálne dáta!
"Náá Óórave dobre, náá Óórave zdráávóó...", spievam falošne ako divá sviňa a sledujem zákrutu za zákrutou. "Spomaľ máááš privysokúú rýýchlosť...", začínam nenápadne nôtiť. Všade je tma a my sa rútime do Zuberca pod Roháčmi. "Pomalšiééé, však sa tu môžu premávať jeleneee... a srnky... a zajačiky a bažanty!!!", zarývam prsty do sedadla smrti, na ktorom už niekoľko hodín sedím. Sedadlo smrti je hrozné. Sedíte na ňom a nemôžete nič ovplyvniť. Len tak pozeráte dopredu a spoliehate sa na kvality šoféra. Strachopudi ako ja sa v aute správajú príšerne. Keď auto prekročí v neznámom teréne rýchlosť 40, začína sa hystéria.
Nejak som zanedbala svoj retrodenníček! Ihneď to idem napraviť, dokonca som preň založila extra rubriku. Tak veselé čítanie - ako vždy, jedná sa o presný opis z denníčka, ktorý mám uchovaný od siedmej triedy, mením len niektoré priezviská, pre istotu... ;)
"Na, daj si..." Priesvitná fľaška zažblnkotala v jeho rukách. Podáva mi ju s povzbudivým úsmevom, pohľad už pokročilo pripitý. Celá miestnosť páchne chľastom. Naokolo bujará zábava, víkendové "sústredenie" so zborom. "Nie, dík...", odpovedám diplomaticky. Hnusí sa mi to, tak prirodzene. Mám 15 rokov a s alkoholom žiadne skúsenosti. Rovesníci ma považujú za divnú, rodičia za dobre vychovanú a ja seba... Zvláštne - považujem sa za zbabelú. Nie som na seba hrdá, že nemám potrebu piť. Niečo pubertálne rebelantské mi hovorí, že v tomto sa vyčnievať nepatrí. Mám blok. Psychický. Ktovie, čo za tým je. Ako nás v škole učili, určite nejaké traumy a vytesnené zážitky z raného detstva. Skrátka, nejde to. Ohnivú vodu nie a nie dopriať môjmu mladistvému neskazenému telu. "Nebuď onáá...", mračí sa na mňa, "...tu máš, daj si!" Váham... - a zase odmietam... Ach, toto bude ťažké!
A čo bych sa nestarala? Veď aj takých somárikov je na svete treba...
"Mami, ehmmmm, no... Myslíš, že by som už mohla nosiť podprsenku?" Ten pohľad si dodnes pamätám. V očiach jej poskakoval srdečný smiech a mikajúce kútiky úst urputne krotila so všetkou vážnosťou prináležiacou tejto pre mňa tak dôležitej, ošemetnej chvíli. Ale zahrala to celkom dobre. Rozhodla som sa, že jej to spapám aj s navijakom. Konieckoncov, aj tak som nemala veľmi na výber. Keď som chcela nosiť podprsenku, musela o tom skrátka vedieť. Tak ako som aj ja presne vedela, ktoré spolužiačky už podprsenku nosia.
Chcete vedieť, ako vidia svet okolo nás ľudia s mentálnym postihnutím?
Keď sa akcia naozaj vyplatí... Jednoducho - Vianoce splnených prianí...
Cez víkend som bola v Prahe. Konali sa tam dva semináre s medzinárodnou účasťou a musela som veru dať riadne zabrať svojej angličtine... Semináre boli úžasné a týkali sa najmä Dohovoru Organizácie Spojených národov o právach osôb so zdravotným postihnutím, odchádzala som plná pokrokových myšlienok a pozitívneho myslenia. A potom som vo vlaku zažila šok.
Keď niekedy rozprávam o tom, ako mám rada "zlatulinké chlpatučké zvieratočká", ľudia na mňa začnú pozerať zvláštnym spôsobom. Niečo medzi "och, to je vážne infantilné!" a "zoofil!". Čo už. Pomôžem si, keď dokážu byť tak neodolateľné? Veď aha...
Kde sme to skončili minule? Ahaaaa!!! Boh existuje a nesmierne sa mi páči. Ale páči sa mi aj ten druhý Boh. Tak dievča vyber si... No a ešte sme sa vďaka tajnej agentke dozvedeli, že nie som normálna, ale priemerná. A tak sme prišli na to, že niektorí chlapi sú skrátka - deti!
Idem sa vyplakať. Som jedna z tých mladých, čo by chceli mať vlastné bývanie v Bratislave. Niekedy sa nad svojou situáciou, ktorá mimochodom je pomerne bežná a v podstate v ničom výnimočná, zamyslím až tak tuho, že sa v konečnom dôsledku pristihnem pri suicidálnych myšlienkach. Pripadám si tak trochu ako lovená zver - si mladá, zarábaš postačujúco, hoc priemerne, chceš bývať - len pekne poď, si ideálna pre hypotéku, pre sporenie, pre poistenie, pre naše turbovýhodné produkty, pre všetko, čo ti zožerie aj posledný zvyšok peňazí, energie a chuti do života...
Tak dobre teda. Ani som nečakala, že by sa to niekomu mohlo tak pozdávať, že mi karma prekročí 10-ku, ale holt, zdá sa, že mi písanie šlo lepšie v roku 1996... A tak prinášam ďalšiu časť retro-denníčka na pokračovanie. Tentokrát začnem hneď prvým zápiskom, ktorý v tom starom ošarpanom zošite mám. Práve tu začína príbeh jednej veľkej lásky. Takej, ako sa na ten vek patrilo. Nikdy neopätovanej, o to silnejšie prežívanej...