Páčia sa mi životy detí. Zoznam autorových rubrík: Kamienky v topánke, Hrkálky, Maternity blues, Lover of my soul, Metamorfózy
Všetko nech má svoje miesto a ak nie, nech to prijmem. Nech sa vyprší (ak potom prestane), čaj nech chladne, aby z neho jazyk nebolel, obed na zajtra pre muža nech je uložený v chladničke, nech neskysne, s radosťou ukuchtený, okorenený precízne, nech má každý bod prípravy svoj čas, nech má svoj život.
Tak som si povedala, že aj ja si pripravím krupicovú kašičku, lebo sa v toto ráno hodí k mojej duši ako doplnok, k jej potrebám, túžbam, nedostatkom, obvineniam, výmoľom a práve keď padlo toto rozhodnutie, jasne svietilo jasné slnko.
Vo vidieckom chráme som sa zapozerala na závoj Panny Márie, na jej bosé nohy posypané kvetmi, zamyslela som sa, čím je krása Márie, čím je v časoch súčasných, čo by som si od nej mohla vziať ja, prečo by mala byť uznávaná kedysi a dnes už nie(?)
O desať rokov staršia kamarátka s krásnymi deťmi mi pošepkala: váž si ho, má veľa dobrých vlastností, od začiatku som to videla, je krásne, že pri rozhodovaniach berie ohľad na teba.
V pondelkové veľkonočné ráno som nakrájala a vložila zeleninu do polievky a odišla do lesa nad naším sídliskom behom. Skôr, než ma postihne poludňajšia márnivosť, skôr, než sa slnko na sklonku dňa zaoblí, že sa po ňom len tak skĺže povrchnosť, než ma dolapí súhrn tých známych myšlienok, takých nepodstatných pre môj život.
Minule sa mi zdalo, že ma niekto cisárskym rezom vyberá z maternice. Niečie láskavé, opatrné ruky. Intímny moment duše. Že som škvŕňa v matkiných útrobách a je ma treba von. Narodiť sa, vyliahnuť. To je jedno, len nech už prídem a obývam tento svet. Na srdce mi vyšil vintage čipku a povedal: „Neustále sa vracaj, vracaj sa k tomu, čo už má svoj vek, čo je už v tvojom srdci staré, no stále živé, k tomu, čo neumrie."
Vyrobila som si dnes v predstave teplo, silnejšie než je dnešná predpoveď počasia, aby som do tohto dňa mohla vykročiť mladistvo červená. Taká som vošla do dverí starších kolegýň, ktoré zmenili tému, s ktorou som za nimi prišla a spýtali sa, kde sú tie časy, keď oni boli také, ako ja teraz.
Pri otvorenom okne a bzučiacich deťoch za ním si zapisujem a vyberám úlohy pre tých, ktorí trpia špecifickými poruchami učenia. Na krku mi visí rozkvitnutá ruža (s farbou broskyňového pudingu). Prívesok, s ktorým sa sem-tam zahrávam. Tikajú hodiny, nechali sme deti nadesiatovať sa, aby som s nimi potom mohla pracovať.
Skutočne sa ohrieva ovzdušie. Jar už konečne vije svoje vence tepla a potom nás nimi venčí, ohrieva. V predstavách som obklopená bielymi kvetmi a nude farbami.
Nesiem tri žlté tulipány zabalené v papieri. Nesúca túžba niekoho obdarovať kvetmi. V staničnej trafike sa mi tulipány vyšmyknú a ja ich potom nalomené zbieram po zemi. Platím za špeciál o veľkonočnom pečení. Vaječno-likérové zákusky, malinové šarlotky, aby som mohla v ten čarovný čas gurmánsky tvoriť.
Dnes príjemne poprchávalo. Krk mi hriali modré bodky na bielej šatke, nahnevala ma zraniteľnosť bodkovaných siloniek a cítila som bolestivosť pier. S pľuzgiermi, mokvajúce. Hovoríš, že keď sa usmievajú a bozkávajú, sú obrovské. Bledé jahody. Moje drobné brusnice.
Dopila som podvečernú kávu z bodkovaného hrnčeka. Dalo by sa povedať, že v každom hrnčeku chutí inak. Je to ako s tvarom cestovín. Rovnaké zloženie, iný tvar, rôzny zážitok.
S mamkou si vymieňame esemesky. Moja zvráskavená, ani nie 160-centimetrová babka bola bytosť, ktorej jemnosť a citlivosť si uvedomujem až na tieto moje mladodospelé kolená. Dedko, jej muž, hocikedy bez problémov zaplakal, keď ho dojala nejaká dávna srdcová záležitosť, najmä radosť. Dedko zvykol plakať najmä z radosti. Ocko plače pri Modré z neba. No a o týchto našich kedykoľvek-a-kdekoľvek zaplakaniach sme si povymieňali esemesky s mamkou.
Už sa mi pripravuje večerné kakao do bodkovaného hrnčeka. Dokonalá večerná bodka a prikrývka. Ešte ráno som ale písala, že moja duša chutí ako biely jogurt, že sa tak cítim. Že mojej duši je presne tak. Táto nechuť však robí nehu v žalúdku. A som uvedomelá a skúsená, aby som vedela, že aj táto (ne)chuť duše má rovnaké vlastnosti, a že takto vypustená do sveta, budem nežná. Áno, budem nežná.
Zmazala som veci, ktoré som napísala, lebo mi pre tamtú chvíľu prišli nepotrebné. A teraz by som ich chcela mať poblízku.
Cestou z práce ma prekvapil dážď. Začala som utekať, nevyhýbať sa kŕčovito mlákam, až sa mi myšlienky rozutekali a rozspomínali na prvý kontakt bretónskeho pobrežia a nás. Vystúpili sme z vlaku a všetko bolo čudné, neprímorské, tmavé. Domnelou cestou k nášmu miestu nás viedol francúzsko-guayanský černoch. Kráčali sme strnulí a ja som Boriskovi šepkala do uška, že sa bojím, že čo ak s nami niečo urobí, že čo ak nás zavedie inam, že čo ak sa k nám jeho kumpáni cestou pripoja. So vzrušujúcim pocitom, že sa pred tým cudzincom môžem takto poslovensky obávať.
Upratujem, vysávam, zvyšujem hlas, plačem, mrnčím, kekeším sa, túlim sa, maznám, zobúdzam sa už s priam nalinkovanými pocitmi, a potom ich zdieľam. Sníva sa mi o zháňaní šiat a kľučkovaní medzi električkovými koľajami bratislavského mesta a potom sa aj tak nestihnem vydať.
Na Štedrý deň ma asi zobudilo zvonenie zvonov odbíjajúce šiestu hodinu. Usudzujem tak preto, lebo keď som už bola pri sebe, počula som biť zvony a telefón ukazoval šesť preč.
